Hodiny pomaly tikali. Monotónne. Ako obyčajne. Do ich pravidelnosti sa sotva počuteľne zarýval škripot brka po pergamene. Krb mlčal, žiadne návštevy sa neprijímali. Dvere zatvorené a začarované na neprepúšťanie zvuku. Ďalší pokojný, nikým a ničím nerušený večer. Ako predtým. Ako odteraz natrvalo.

Severus sedel za stolom a opravoval písomné práce. Stalo sa to rutinou. Už viac než desať rokov sedával za týmto stolom a opravoval pred večerou práce. Žiaci sa veľmi rýchlo naučili, že o tejto hodine neradno za ním chodiť. Ani nikto z profesorského zboru ho v tomto čase neobťažoval. Niežeby sa obťažovali prísť za ním inokedy. Keď niekto niečo od neho potreboval, vo Veľkej sieni mal ideálnu príležitosť za ním prísť. Vyhovovalo mu to, bol so svojou samotou spokojný.

Kým mu do života nevstúpil jeden tínedžer, ktorý mu rozhádzal zabehaný systém ako víchrica. Doslova. Nikdy si nemohol byť istý, kedy príde s nejakým problémom, alebo len tak sa porozprávať. Tráviť s ním čas. Nemohol uveriť, že by s ním chcel byť; prečo by sa obťažoval? Nikto, okrem nej, a Dumbledora, oňho nezakopol. Po rokoch si síce získal uznanie ako majstra elixírov, ale bol to čistý profesionalizmus. Vyskytlo sa niekoľko takých, ktorí chceli spoznať viac, ale on nemal záujem. Stratili aj oni. A tak to bolo dobré…kým mu nebol na krk hodený Harry.

Predtým bolo také jednoduché sústrediť sa na opravovanie písomných prác. Všetok svoj čas i myšlienky venoval len a len školským povinnostiam a elixírom; len občas si dovolil spomienku na ňu. Zrazu však musel veľkú časť ako svojho času, tak svojich myšlienok venovať Harrymu, či sa mu to páčilo alebo nie. Keď sa k tomu pridali aj povinnosti dvojitého agenta, začínalo mu to prerastať cez hlavu. A Harry najviac zo všetkého.

Nikdy by sa ho však dobrovoľne nevzdal. Nie teraz.

Vedel, že jedného dňa príde ten deň. Skôr alebo neskôr, či by sa Black prebral, alebo nie. Dúfal, a Harry ho v tej bláznivej nádeji utvrdzoval, že sa stane súčasťou Harryho života natrvalo. Nezáležalo by na tom, nakoľko nepodstatnou, ale dôležité by bolo, že kladnou. Harry mu odpustil, viac, než si vôbec uvedomoval. Nikdy nepovažoval za dôležité uviesť ho do reality. Nahováral si, že Harry by mu aj tak odpustil, aj keby vedel…

Zavrtel hlavou. Ťažko si povzdychol a pretrel oči ľavou rukou. Podoprel si hlavu.

Samozrejme, že chlapec nevedel, čo spôsobil. Ako by aj mohol; zákony čarodejníckych rodov neovládal, ba zdalo sa, že nimi pohŕdal. Napriek tomu boli nepopierateľné. Harry sa ho zriekol, zriekol sa bastarda. Hoci sa o tom nikdy nehovorilo na verejnosti, ten biľag bol na ňom od detstva. Black mu to nevyhadzoval na oči jedine preto, že by to znamenalo označiť ho za nevlastného brata toho chumaja Jamesa, a poškvrniť povesť Pottera staršieho. Jedine to ich zdržalo od používania nadávky bastard. Zato používali všetky iné, pretože ním pre nich bol. Aká irónia, že Pettigrew ani Lupin o tom nikdy nevedeli; nenávisť brali len ako tradičnú rivalitu Chrabromilu a Slizolinu, trošku prikorenenú aj osobnou nevraživosťou. Nuž, Harry nemal také zábrany, aké mal James.

Je po všetkom.

Keď sa lúčil s ňou, utešoval sa aspoň tým, že naňho bude myslieť. S láskou, nahováral si. Tak, ako na ňu spomínal on. Lenže čo s Harrym? Začínal mať pocit, že Harrymu na ňom skutočne záleží. Jemu na Harrym záležalo azda až priveľmi. Spravil rozhodnutie, v septembri, a toho sa držal. Harry ho vtedy prijal, lenže…

Brko v jeho ruke puklo a rozlomilo sa na polovicu.

Black mu Harryho ukradol. To bolo jediné, na čo dokázal myslieť od chvíle, čo Harry zatvoril dvere jeho kabinetu. Teda, aspoň sa snažil o tom presvedčiť sám seba, hoci tušil pravdu: Harry mu nikdy nepatril. Len na krátku chvíľu sa presviedčal o opaku. Tých pár mesiacov strávených s Harrym znovu spravilo zo samoty strašný trest, na ktorý si bude zvykať dlho. Veľmi dlho. A bude ešte o to tvrdší, že s vedomím toho, čo medzi nimi mohlo byť, ale už nikdy nebude, bude Harryho vídať každý deň. Vo Veľkej sieni, v učebni…

Apropo. Čas na večeru.

Harry sedel na svojom tradičnom mieste, Ginny vedľa neho. Už sa ani nepozastavoval nad tým, že si zvykol oslovovať jedinú Weasleyovú krstným menom. Keď šlo o Harryho bezpečnosť, bola neoceniteľným spojencom. A schopným, ako dokázala v Rokvile. Podobne, ako Hermiona vedľa Weasleyho; jeho krstným menom oslovovať nebude, ani v myšlienkach nie. Hermiona však bola ochotná, kvôli Harrymu, prijať ho. Spriaznená myseľ, nahováral si. Rozumná študentka, sen i nočná mora každého učiteľa. Ochotná spolupracovať. Spojiť živel. Aj to je teraz zaručene preč.

„Albus je v poslednom čase pomerne často preč,“ prihovoril sa mu Lupin. Odkedy vedel o jeho príbuzenskom vzťahu s Harrym, jeho priateľské správanie voči nemu bolo neúnosné. „Nie je to dobré na psychiku študentov. Čím skôr tá vojna skončí, tým lepšie.“

Nereagoval. Čo znamená koniec vojny? Ako vôbec môže vojna skončiť? Len tak, že sa Harry postaví Temnému pánovi. Pokiaľ to bude v jeho silách, oddiali ten moment, na ako dlho len bude možné.

„Mal by si sa s ním porozprávať,“ ozval sa znova po chvíľke Lupin. Prečo si nedá pokoj? „Potrebujete to, obaja.“

Zamračil sa. Ešte aj vlkolak sa začne montovať do jeho života! Albus mu radil to isté; pohovoriť si s Harrym. Vraj si je istý, že Harry to tak nemyslel, že to určite odvolá, že… Lenže obaja vedeli, Albus aj on, že to nejde len tak, odvolať. Zákony čarodejníckych rodín vládnu vlastnou mágiou. Čo záležalo na tom, že Harry nemal potuchy, že jeho pôvod apriori určuje, ktoré dievča je preňho vhodné ako partnerka? Jeho otec síce nebol zďaleka prvým ani jediným, čo to hodil za hlavu a vybral si dievča muklovského pôvodu, napriek tomu aj Jamesovi nadbiehali dievčatá čistokrvných rodín. Čo záležalo na tom, že Black nikdy nebol a nebude schopný byť Harrymu dobrým poručníkom? Harryho rodičia určili, že ním má byť práve jeho krstný otec. On je vonku z hry.

Harry sa naňho pozrel hneď, keď vošiel s Ginny do siene, a celú večeru po ňom pokukoval. Začínal sa cítiť nepríjemne. To Harry už nedokáže ani večerať v jednej sieni s ním? Až tak mu prekáža? Alebo, ešte od neho niečo chce? Ledva vydržal po dezert, než vyštartoval preč, do bezpečia svojho kabinetu. Čakali ho ešte neopravené práce. Už dávno s nimi mal byť hotový, lenže, príliš mu zamestnával myseľ jeden Chrabromilčan.

Prvá vec, ktorá pritiahla jeho pohľad po vstupe do kabinetu, bol prázdny krb. Keď k nemu chodieval Harry, oheň v krbe vždy horel. Harry mal oheň rád, rád ho pozoroval. Určite to malo čo do činenia so skutočnosťou, že Harry ovládal ten živel. Často ho videl, ako vťahuje a zase vypúšťa z dlane ohnivé jazyky, alebo ako si ich obkrúca okolo ruky. Pokiaľ to robil v jeho kabinete, neprekážalo mu to, keď však robil podobné vylomeniny v učebni na hodine, iritovalo ho to nekonečne. Taká ľahkovážnosť, mohol rovno všetkým predviesť svoj štít… Potriasol hlavou. Harry sa už nebude pohrávať s plameňom v jeho krbe.

„Sssssssssssssssss…“

Chytil sa za ľavé predlaktie a zasyčal od bolesti. Prečo, prečo ho volá práve teraz? Je piatok, to je pravda; keď ho k sebe volá počas školského roka, ide vždy o nevyhnutné záležitosti. Aby sa predišlo podozreniu, Temný pán ho predvolal vždy buď v sobotu, alebo v piatok večer. Ale, blíži sa koniec mesiaca. Čo ak chce ďalšiu správu o „úlohe“? Čo mu povie? Je mi ľúto, ale Black sa prebral, Harry už o mňa nemá záujem? Alebo, Harry so mnou legálne spretrhal všetky zväzky jediným vyhlásením pred svedkom, že som bastard?

Ledva bolesť pominula, prútikom si privolal škatuľku so zmenšeným smrťožrútskym plášťom a maskou. Praktické; dalo sa to takto ľahko prenášať, a v prípade nebezpečenstva odhalenia zhorela malá škatuľka veľmi rýchlo. Strčil si škatuľku do vrecka a trhnutím otvoril dvere. Oblial ho studený pot, keď sa do jeho kabinetu prepadol Harry. Jazva bola ešte červená; určite cítil bolesť rovnako, ako on.

„Potter, čo tu robíte!“ zahrmel, týčiac sa nad ním. Prvým reflexom bolo zohnúť sa a zdvihnúť ho; hocikto sa však už mohol vracať z večere, a nechcel, aby niekto videl, ako mu pomáha na nohy. Harry sa rozhodol, že ho nechce v živote; nebude mu to sťažovať.

„Zavolal vás,“ vyhŕkol Harry s istotou, vyjavene sa dívajúc priamo do jeho tváre.

Správne, somár, vykrič to všetkým! Zazrel na Ginny, ktorá čupela pri svojom princovi, a zaškrípal zubami. „Láskavo mi uhnite z cesty, inak vás k tomu donútim,“ zavrčal tak mrazivo, ako len dokázal.

Harry sa pokúsil vstať, no podarilo sa mu to predovšetkým vďaka Ginny. Harry sa hneď pustil do oprašovania; akoby to bolo práve teraz to najdôležitejšie… Prečo neuhne z prahu? „Prišiel som vám niečo povedať. Prosím, bude to len…“ pustil sa do vysvetľovania.

„Nemám čas,“ kategoricky odmietol. Čo zase od neho môže chcieť? Čo mu ešte chce vyhodiť na oči? A teraz skutočne nemal čas. Nervózne fľochol okom ponad ich hlavy. Po chodbe ešte nikto nešiel, ale aj tak nechcel mať svedkov, keď sa bude hnať von z hradu takto večer. Pravou rukou sa snažil Harryho odstrčiť z dverí, no chlapec sa držal svojho miesta ako kliešť.

„Pane, prosím, vypočujte ho,“ nástojčivo vyhŕkla Ginny. Jedno jej nemohol uprieť; napriek všetkej úzkosti a naliehavosti, ktorú očividne cítila, snažila sa udržať svoj hlas čo najtichšie.

Bol to jej pohľad, ktorý ho presvedčil, a vyvolal v ňom zvedavosť. Zvedavosť, ktorú si síce teraz v žiadnom prípade nemôže dovoliť, no nedokáže odísť len tak… Zmäkol som, pomyslel si znechutene. „Máš tridsať sekúnd,“ vyhlásil a rýchlo ustúpil z dverí, aby im umožnil vstup. Nebudú hovoriť na chodbe.

Harry stratil tri sekundy tým, že ho Ginny presviedčala, aby vošiel dnu sám. Múdre dievča; ide o výsostne rodinnú záležitosť, a ona ešte do tej rodiny nepatrí. Vedel by si ju však predstaviť po Harryho boku…raz, keď obaja dospejú…

„Tak o čo ide?“ vyzval ho pokukujúc po hodinách. „Dvadsaťpäť sekúnd,“ pripomenul mu nemilosrdne.

Harry sa zhlboka nadýchol. Išlo to z neho ťažko. „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ takmer vypľuvol. Nervozitu z neho mohol šúpať. „Nevedel som, že…že…“ habkal. Ako obyčajne. Mrhá časom.

„Nemám čas na tvoje koktanie,“ zastavil jeho ospravedlnenie. Ginny mu očividne vysvetlila, čo spravil. Čakal to. Pravdupovediac, obával sa toho, čo mu príde ešte povedať. Je mi ľúto, čo sa stalo? Ale čo konkrétne? Že nevedomky spravil hrubo pevnú čiaru za všetkým, čo bolo? Za poslednými pár mesiacmi? Alebo mu je ľúto tých pár mesiacov celkovo? Nie, tomu odmietal uveriť. Držal sa preto prvého vysvetlenia, ktoré mu napadlo. „Ospravedlnenie prijaté.“ Neodtrhol pohľad od ručičiek hodín. Ešte šťastie, že sa tak ponáhľa, a môže to ukončiť skôr, než to bude skutočne bolestivé. „Čas vypršal, musím ísť,“ vyhlásil a vykročil k dverám s maskou na tvári. Nechcel, aby Harry vedel, že v skutočnosti i on, netopier zo žalárov, je schopný niečoho takého prízemného, ako smútok zhmotnený v slaných kvapôčkach.

„Počkajte!“ chytil ho Harry za ruku. „Ešte niečo, dôležitejšie…“

Netrpezlivo sa mu vytrhol. „Môžeme to prebrať potom, keď sa vrátim, Harry?“ spýtal sa ho s naliehavosťou. Čokoľvek, len nech ho nechá ísť. Každá minúta meškania navyše môže byť tvrdo potrestaná. „Nemôžem si dovoliť meškať priveľmi, už toto zdržanie budem musieť nejako vysvetľovať,“ apeloval naňho, kým otvoril dvere.

Harry preglgol a prikývol. „Ale…“

„Vráťte sa do veže, obaja. Okamžite.“ S tým odišiel bez toho, aby za ním Harry stihol ešte niečo zakričať. Tak to bude lepšie. Ako Harryho pozná, ešte si bude robiť kvôli nemu výčitky svedomia. A o to on nestál.

***

S dôverne známym pocitom v žalúdku sa vystrel v prijímacej sieni. Aspoň tak sám pre seba označil kamennú komnatu, ktorá ako jediná z komplexu bola vyňatá spod ochrany pred primiestnením, aj to len vtedy, keď Temný Pán očakával návštevu. Hlavné sídlo sa presunulo na toto miesto v lete; Severusovi sa nepodarilo zistiť, v ktorej časti krajiny sa nachádza. Prehodil cez seba plášť a nasadil si masku. Pevným krokom vykročil úzkou kamennou chodbou, ktorá sa mierne zvažovala smerom nadol. Po stenách horeli fakle, ich plamene vrhali dlhé tiene sledujúce jeho nehlučné kroky. To však Severusa nezaujímalo; oveľa viac úvah venoval možnému dôvodu, pre ktorý sem v tento večer prišiel. Albus nevie o jeho odvolaní; možno aj to bol dôvod, prečo ho Temný pán privolal práve teraz. Nebude sa môcť vyhovoriť, že je sledovaný, že riaditeľ môže niečo tušiť…iste, stále prichádzajú v úvahu hliadkujúci aurori. Mimovoľne pomyslel na Morrisa; ten chlap azda nikdy nespí? Ešte aj po večeri hliadkoval okolo hradu. Hoci mu spôsobilo menšie problémy prešmyknúť sa okolo neho nepozorovane, hrialo ho vedomie, že Harry je chránený aspoň jedným zodpovedným a ostražitým aurorom. Síce je otázne, čo by ten jeden auror dokázal, keby došlo k útoku, no minimálne by spustil alarm a privolal posily…

Sústreď sa! prikázal sám sebe. Blížil sa k veľkým dverám, ktoré viedli priamo do trónnej siene. Temný pán si čím ďalej, tým viac potrpel na okázalý štýl. Na oboch stranách dvier stál smrťožrút nižšieho rangu; obaja dvorníci boli mladí. Severus mal nepríjemný pocit, že oboch učil, a nie tak dávno im prial úspešnú budúcnosť pri opúšťaní jeho fakulty. Keď prišiel priamo pred dvere, počkal, kým mu otvorili. Ručne, bez použitia mágie. To je novinka… Ďalším prekvapením, ktoré na Severusa čakalo, bol veľký trón, na ktorom bol Temný pán posadený. Niežeby tam predtým nebol, no za necelý mesiac bolo pridaných niekoľko doplnkov, vďaka ktorým pôsobil trón oveľa honosnejšie. Hodný mocného vládcu, ako bolo určite zamýšľané pri jeho tvorení.

„Vitaj medzi nami,“ privítal ho úlisným hlasom Temný pán osobne, keď sa postavil na svoje miesto v kruhu. Okrem neho tu už boli takmer všetci členovia Vnútorného kruhu. Bellatrixino miesto okázalo zívalo prázdnotou. V priebehu niekoľkých minút dorazili aj poslední chýbajúci členovia, Severus im však nevenoval pozornosť.

V strede kruhu, bez masky a plášťa, stála Narcissa Malfoyová. Tvár mala otočenú k Temnému pánovi. Severus si prial, aby mal na ňu lepší výhľad. V kruhu síce časom získal prominentné postavenie naľavo od Temného Pána, stále však stál od neho dosť ďaleko, aby videl len jej štíhlu líniu. Napriek tomu jasne vnímal jej hrdosť. Hrdosť rodu Black, ktorú vtesala i do svojho syna; Severus sa často v duchu uškŕňal, keď Dracov postoj pripisovali malfoyovskému rodu. Aj jej šaty vyjadrovali, kým sa cítila byť. Čierne ako noc, vykladané pásom strapcov tiahnucim sa od pravého pleca k členku, záhyb na pravom boku prezrádzal elegantný rázporok. Na rukách čierne rukavičky s rovnakým vzorom, aký bol na šatách. Kamienky, ktoré sa trblietali na šatách, na jej krku i v ušiach, rozhodne neboli bižutériou. Podľa čarodejníckych štandardov bola stále mladou ženou, vo veku, keď dáma z vyšších vrstiev vládne večierkom a banketom.

Dnes večer tu však stála pred súdnym tribunálom.

Vo chvíli, keď ju Severus zbadal, oblial ho studený pot. Vedel len o jednej záležitosti, ktorá mohla znamenať Narcissin pád. V skutočnosti sa tejto chvíle obával od momentu, keď odišla z butiku madam Malkinovej s rovnakým výrazom na tvári, ktorý niesla i teraz pred svojím niekdajším pánom a terajším sudcom.

Keď dorazil posledný smrťožrút, na ktorého sa čakalo, Temný Pán vstal zo svojho honosného kresla. Zopäl ruky na svojej hrudi a úlisne pozrel na Narcissu, hrdo stojacu pred ním. „Moji drahí priatelia,“ začal teatrálne, „s ľútosťou vám oznamujem, že som vás dnes tak náhle a neplánovane povolal kvôli záležitosti, ktorá mnou veľmi hlboko otriasla. Jedna z vás, jedna z mojich verných nasledovníkov, ktorá mi preukazovala vernosť ešte za dní môjho prvého vzostupu, sa dopustila neslýchanosti. Neslýchanosti, ktorej som sám odmietal uveriť, napriek dôkazom, ktoré mi boli predložené. Narcissa Malfoyová, jedna z mojich najbližších, sa rozhodla opovrhnúť mnou, vlastnou sestrou i vlastným manželom a porušila tak najzákladnejšie zákony čistokrvných rodov. Pošliapala to, za čo my všetci bojujeme, pre čo žijeme i umierame. Odvrhla svoje dedičstvo ctihodného rodu Black a chladnokrvne vysmiala všetko, v čo veríme.“

Severus zachytil vzrušený šepot niektorých smrťožrútov zo vzdialenejšej časti kruhu. Boli mladší, pridali sa len pred rokom, a na začiatku leta si vyslúžili miesto v kruhu. Presnejšie, Temný pán potreboval zaplniť tie miesta, ktoré ostali prázdne po tých, ktorí sa nevrátili z Ministerstva. Ešte veľa sa musia učiť, aby pochopili, čo je pre nich dobré… Severus presne vedel, o čom bude dnešok. Pre nich to bude lekcia, aby pochopili, čo sa im stane, ak neposlúchnu. Ak sa rozhodnú zradiť.

Čo však bude znamenať tento večer preňho? Napäto čakal na pokračovanie príhovoru.

„Ako iste všetci viete,“ pokračoval Temný Pán po dramatickej pauze, „Narcissina sestra Bellatrix Lestrangeová bola jednou z mojich najoddanejších. Pre obhajobu našej veci, za náš boj položila i svoj život.“ Temný Pán sa na chvíľu pokúsil zatváriť zarmútene. Severus pochyboval, že je takej emócie ešte schopný.

Nebadaný signál uviedol do pohybu dvojicu, ktorá stála pri dverách, aby priniesli na dohľad kúzlom zakonzervovanú časť Bellatrixinho tela. Tú, ktorá sa premiestnila až k nohám Temného Pána a zaiste uskladnenú na dnešnú prezentáciu. Severus sa mierne striasol odporom pri pohľade na hmotné vyjadrenie výroku „nezlučiteľné so životom“. Akási zvrátená zvedavosť ho však prinútila prezrieť si zvyšky tela dôkladnejšie. Jeho žalúdok sa síce búril, no zároveň bude môcť neskôr oznámiť Moodymu, že mal pravdu. Snaha o premiestnenie počas duelu, navyše cez aurorskú clonu proti premiestneniu a s dvoma zajatcami nemohlo dopadnúť inak, než rozštiepením. Prihliadnuc na to, čo z Belly ostalo na cintoríne, stále chýbala ľavá noha od kolena po bedrá a celá ľavá polovica hrudníka. Kde skončili, nikto netušil.

„Bellatrix Lestrangeová podstúpila i najväčšiu obeť za našu vec a zaslúži si našu úctu,“ vyhlásil Temný Pán chladne a mávol prútikom. Červené svetlo zmenilo zvyšky mŕtvoly na prach. „Keby tu však dnes stála ešte živá medzi nami, musela by sa hanbiť. Za svoju sestru, ktorú toľkokrát predo mnou obhajovala. Za svoju sestru, ktorá nás všetkých – zradila.“

Obvinená len naďalej stála na svojom mieste. Severus začínal mať obavy, či nie je pod nejakým kúzlom. Skontroloval Luciusovu pozíciu, no nezdalo sa mu, že by mal prútik v ruke. Na druhej strane, na udržanie Imperia prútik nebol potrebný…

„Každého zradcu čaká len jeden osud,“ pokračoval Temný Pán úlisne. Severusovi sa jeho tón ani trochu nepáčil. „Dnes však budem milostivý, kvôli pamiatke drahej Bellatrix, a dovolím Narcisse obhájiť svoje konanie. Nuž, drahá Narcissa, čo nám vieš povedať na vysvetlenie svojich činov?“

„Nie som si vedomá žiadnych činov, ktorými by som pohrdla zákonmi čistokrvných rodov či zradila kohokoľvek zo svojej rodiny alebo vás,“ odpovedala Narcissa strojene a dôstojne uklonila hlavou.

Jej poznámka Temného Pána očividne neprekvapila. „Bol som informovaný o opaku, drahá Narcissa,“ hladko zareagoval. Podišiel k nej a prstom jej nadvihol bradu, takže ju prinútil pozrieť sa mu priamo do očí. „Alebo azda nie je pravda, že si podporovala svojho syna proti vlastnej sestre a a vlastnému manželovi, nehovoriac o zrade mňa?“

„Nenesiem zodpovednosť za rozhodnutia a konanie môjho syna Draca,“ vyhlásila Narcissa rozhodne. Severus v duchu obdivne zahvízdal nad jej snahou o chladnokrvnosť.

Úspechom dobrého klamára je, paradoxne, neklamať. V prípade, že sa chystá klamať, pod pozorným pohľadom sa nevyhnutne nejako prezradí. Ak chce byť úspešný, čo sa nezriedka v podobných situáciách rovná prežitiu, musí byť jednoducho presvedčený o svojej verzii pravdy. A musí tomu veriť do morku kostí. Toto bola jedna z prvých lekcií, ktorú sa Severus ako dvojitý agent naučil. A Narcissina záchrana teraz závisela len na veľkosti jej viery vo vlastnú pravdu.

„Ach tak,“ odpovedal Temný Pán. „Takže ty nenesieš zaňho zodpovednosť, správne? Lenže, Narcissa, bola si to práve ty, ktorá si mi ešte pred pár mesiacmi tvrdila, že sa postaráš o svojho syna bez akejkoľvek pomoci. Presviedčala si ma, že ešte nie je pripravený zaujať miesto v tomto kruhu, miesto svojho otca. Argumentovala si tým, že je ešte príliš mladý, no postaráš sa o to, aby v čase dosiahnutia plnoletosti bol pripravený. Dovtedy že prevezmeš zaňho zodpovednosť. Alebo ma mýli moja pamäť?“

Narcissine ruky sa mierne roztriasli, no pohľadom neuhla. „Neklame, môj pane. Lenže Draco už nie je dieťa, hoci ešte nie je dospelý. Dúfala som, že zasnúbenie s vhodným dievčaťom ho upevní v správnej ceste. Žiaľ, mýlila som sa. Dievča sklamalo moje očakávania.“

„To je lož!“ vykríkol jeden zo smrťožrútov z druhej strany kruhu. Severus mu, samozrejme, nevidel do tváre, ale Parkinsonov hlas poznal veľmi dobre. „Moja dcéra Pansy nie je v ničom vinná a nezaslúži si niesť trest zradcu, ktorého sama odvrhla!“

Temný Pán lenivo odtrhol zrak od Narcissy a pozrel na Parkinsona. „Som si vedomý tvojej zaangažovanosti, ale bol by som radšej, keby si môj rozhovor s Narcissou predbežne neprerušoval,“ sladkasto prehovoril. Parkinson sa zachvel proti svojej vôli a stiahol sa.

„A ty, drahá Narcissa,“ obrátil svoju pozornosť späť na ňu, „nezvaľuj zodpovednosť za svoje činy na druhých. Bolo tvojou povinnosťou oznámiť mi, že Draco má bočné úmysly, a to v tej chvíli, keď sa ti s nimi zdôveril. Lenže ty, hoci si o Dracovej zrade vedela, nielenže si klamala mne, ale oklamala si aj svojho manžela. Kvôli tvojej zrade zlyhal Luciusov plán na chytenie Pottera v Rokvile. Kvôli tvojej a Dracovej zrade.“ Ľútostivo si ju premeral, pustil jej bradu a otočil sa jej chrbtom. „Bude ťa škoda, drahá Narcissa. Teba i toho chumaja, ktorého si nedokázala správne vychovať.“

Severus pochopil skôr, než Narcissa, kam tým Temný Pán mieri. Začínal tušiť, kam to povedie. Ak si Narcissa bude mať vybrať medzi životom svojho syna a ním, bez mihnutia oka ho potopí. V mysli už začal rozoberať vhodné výhovorky a ospravedlnenia, a pre každý prípad sa začal duševne obrňovať pre nadchádzajúce mučenie.

„Narcissa Malfoyová, zradila si svojho pána i svoju rodinu,“ vyhlásil Temný Pán konečný verdikt zo svojho trónu. Ležérne položiac voskovobiele vycivené prsty na čalúnené bočnice sa pohodlne oprel a flegmaticky zatiahol: „Ty i tvoj syn za to ponesiete svoj trest, ktorý bude vykonaný zajtra vo chvíli, keď sem Draco dorazí.“

Narcissa zamrkala očami. Prudko sa nadýchla, no nepovedala ani slovo.

Temný Pán bol však príliš dobrý v legilimancii, aby prehliadol otázku v jej očiach. „Áno, Narcissa, dorazí. Jeho drahá snúbenica, ktorá naňho dohliadala po celý čas, sa o to postará,“ informoval ju s mrazivým úsmevom. „Alebo si si myslela, že moja ruka je prikrátka? Vsadila si na nesprávnu stranu.“

Lucius k nej pristúpil. Pohľadom si najskôr vypýtal povolenie od Temného Pána, potom si zložil masku a s výrazom najvyššieho opovrhnutia na ňu pľuvol. S opäť založenou maskou na tvári sa znovu vrátil na svoje miesto v kruhu a prestal prejavovať akýkoľvek záujem o svoju manželku, akoby už ani neexistovala.

Narcissinu hrdosť verejné poníženie nanovo zatvrdilo a znovu sa vystrela. „Draco za nič nemôže, bol to môj nápad,“ vyhlásila tvrdo s pohľadom upreným na Temného Pána. „Nepovedala som o tom nikomu, ani svojmu manželovi, aby mal Draco o to väčšiu šancu na úspech. V tejto chvíli mu Potter už určite verí každé slovo, nehovoriac o tom, že ho už s najväčšou pravdepodobnosťou zasvätil aspoň do niektorých svojich plánov. Ak mu doprajete ešte chvíľu času, stane sa Potterovým najbližším spolupracovníkom a potom nebude žiaden problém dostať Pottera pred váš trón, môj pane.“

Medzi smrťožrútmi zašumelo. Pozícia sestier Blackových bola všetkým veľmi dobre známa, rovnako ako ich hlavné prednosti. Kým Bellatrix sa neštítila ničoho, a zároveň mala nekonečnú fantáziu pri mučení, Narcissa bola známa svojimi drobnými i väčšími intrigami a zákulisnými ťahmi. Scenár, ktorý im Narcissa práve predostrela, bol teda viac než možný. Severus na chvíľu stratil kontrolu nad svojou tvárou a bol vďačný za masku, ktorá ju skrývala.

„Hráš veľmi riskantnú hru, Narcissa,“ upozornil ju Temný Pán spoza privretých viečok. „Aký dôkaz mi dáš, že neklameš?“

„Nemám nič, než roky mojej vernosti a oddanosti, môj pane,“ odpovedala Narcissa s hrdou pokorou. „Nemám viac, než svoju rodinu. Nemám viac, než vaše znamenie na svojej ruke, ktoré som prijala s hrdosťou pred mnohými rokmi.“

Temný Pán chvíľu zvažoval jej odpoveď, ani na chvíľu ju nespúšťajúc z očí. Ani raz sa pod jeho pohľadom nezachvela. Severus si prestával byť istý, že v lete správne prečítal jej zámery, a v myšlienkach zaletel späť do hradu. Čo asi mu chcel Harry povedať? Čo bolo také dôležité? A vôbec, vrátil sa do veže, ako mu kázal?

„Prečo si ma o tom neinformovala?“ pýtal sa Temný Pán ďalej. Spôsob vypočúvania Severusovi naznačil, že Temný Pán takýto zvrat udalostí očakával. Vôbec sa mu to nepozdávalo. Napäto čakal, ako bude Narcissa reagovať.

Pokorne sklonila hlavu. „Ak mal byť môj plán úspešný, nemohli sme riskovať ani najmenšiu pochybnosť o tom, že Draco skutočne zradil. Nemohli sme si to dovoliť. Ak by bol môj pán o tom informovaný, mohol niektoré príkazy vydať tak, aby nebol Draco ohrozený. Tým by však bola ohrozená jeho vierohodnosť v Potterových očiach. Len kvôli tomu som nemohla do celej veci zasvätiť ani svoju sestru, ktorá bola známa tým, že svoje činy nie vždy…plne premyslela. V tejto záležitosti uznávam svoju vinu a prijmem dôsledky, aké mi môj pán určí.“

Temný Pán pokýval hlavou na znak, že jej vysvetlenie prijíma. „Ešte jedna vec mi vŕta hlavou,“ vyslovil ledabolo. Severus z tónu vedel, že je zle. V duchu sa začal pripravovať na najhoršie. „Ako je možné, že Dracovi vôbec uverili? Predpokladám, že má značný herecký talent, avšak ako mohol okabátiť samotného Dumbledora? Je to síce starý hlupák, ale až taký hlupák?“ zapochyboval.

Narcissa na okamih zaváhala. Na okamih dĺžky mávnutia motýlích krídel zaletela okom k Severusovi. V tej chvíli vedel, že ho zradí. Zachrániť sa môže jedine sám. Všetko staviť na jedinú kartu. Musí zvrátiť možnú hrozbu vo svoj prospech, musí z celej záležitosti vykľučkovať! Musí sa odtiaľto dostať…musí varovať Harryho, že Dracovi nakoniec nemožno veriť…

Predstúpil a uklonil sa. „Prosím o odpustenie, že som vás o tom neinformoval skôr,“ prehovoril. „Bol som to ja, kto naviedol Dumbledora k tomu, aby Dracovi uveril. Narcissa ma čiastočne oboznámila so svojimi zámermi, no zaviazala ma, aby som o tom nikomu nič neprezradil.“ So sklonenou hlavou čakal na verdikt.

„Skutočne?“ zadivil sa Temný Pán a postavil sa. „Vyzerá to tak, že moji najvernejší začínajú konať na vlastnú päsť poza môj chrbát. Prezraď, čo ťa viedlo k tomu, aby si ma zradil aj ty, Severus?“

Mysli, Severus, mysli! „Narcissa ma upozornila na to, že Draco chce osloviť riaditeľa s tým, že prechádza na druhú stranu. Bol som prirodzene prekvapený a znepokojený, no ubezpečila ma, že ste o tom upovedomený a tento projekt je schválený. Nemal som doteraz príležitosť spýtať sa vás osobne, či je to pravda.“

„A bolo to predtým, alebo až po tom nešťastnom incidente v Rokville?“ ležérne sa ho spýtal Temný Pán a podišiel k nemu. Mrazivo sa uškrnul. „Vtedy si mi predsa tvrdil, že netušíš, čo sa s Dracom deje.“

„Mlčal som na Narcissinu žiadosť, pane,“ odvetil Severus monotónnym hlasom. Ako mohol zabudnúť na to, že tu bol krátko po tom, čo Draco verejne prezentoval zmenu svojej lojálnosti! Chvíľková nesústredenosť ho vyjde draho.

Temný Pán pozdvihol obočie. Očividne si celú situáciu nesmierne vychutnával. „A čo také ťa mohlo primäť k tomu, aby si Narcissinu žiadosť pokladal za viac, než svoju povinnosť oznámiť mi všetky záležitosti týkajúce sa školy?“ zauvažoval. „Azda si niečím kúpila tvoju vernosť? Alebo…alebo ťa niečím vydierala? Povedzme, niečím, čo si veľmi starostlivo skrýval dlhé roky predo mnou aj pred všetkými ostatnými?“

Jeho snaha bola márna. O všetkom vie. Či Narcissa, či niekto iný bol zdrojom tejto informácie, je to už jedno. Jeho život skončil.

„Tak čo, Severus?“ mrazivo naliehal Temný Pán. „Nemáš mi čo povedať?“

Naďalej mlčal. Nemalo zmysel sa pred ním pokorovať. Čoskoro mu vezme život, dozaista si pri tom prídu na svoje najväčší majstri v mučení, no jedno mu ostane: jeho dôstojnosť.

„Odveďte oboch!“ prikázal Temný Pán. „Uvidíme, ako budete na moje otázky odpovedať zajtra,“ dodal s prísľubom, ktorý neveštil nič dobré.

Severus sledoval, ako sa k nemu postavili tí istí dvaja smrťožrúti, ktorí stáli pri dverách, aby splnili príkaz Temného Pána. Príkaz Voldemorta. Už naňho nikdy nebude myslieť ako na svojho pána, zaumienil si, keď ho odvádzali preč, smerom k celám. Nezaujímalo ho, kam berú Narcissu. V tej chvíli myslel iba na to, čo mu asi chcel Harry povedať tesne pred odchodom. Teraz sa to už nikdy nedozvie…

This entry was posted on Streda, Máj 19th, 2010 at 21:54 and is filed under HP a otcova krv. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.