Výpary nad kotlíkmi zahmlievali Harrymu okuliare. Neustále si ich musel čistiť a ani raz nezabudol zazrieť na profesora elixírov, svojho strýka (ako si ironicky pripomenul), pretože za to mohol on. Kto iný mohol vybrať elixír, ktorého výpary sú imúnne na všetky ochranné kúzla? A vôbec, načo mu kedy bude v aurorskom výcviku, nehovoriac neskôr v živote, schopnosť vyrobiť prípravok na odhaľovanie prítomnosti určitých ingrediencií v iných elixíroch? Nespokojne si odfúkol dlhší prameň vlasov a poutieral si čelo. Potrebuje sa dostať na čerstvý vzduch, hneď po hodine si pôjde zalietať. Ak to vyjde, spolu s Ronom pôjdu za skleníky. Ron si aj tak potrebuje skúšať premenu na medveďa a ani jemu to nezaškodí…

„Harry, dávaj pozor!“ napomenula ho Hermiona.

Harry sa zháčil. Takmer pridal do kotlíka o jeden chlp akromantuly navyše. Bez zbytočnej dôležitosti ho vrátil na kôpku a pokračoval v miešaní. Mal by dávať asi pozor, blížili sa k záveru, a doteraz im to šlo celkom dobre. Môžu dostať V, čo je dôležitejšie než blbá nálada či roztržka v rodine.

„V tejto chvíli by ste mali mať odvar takmer hotový,“ pripomenul Snape. V učebni vzrástlo napätie, všetci boli plne zahĺbení nad svojimi kotlíkmi.

Harry si znovu zložil okuliare a utrel si ich, nechávajúc miešanie na Hermionu. Pri zakladaní okuliarov si všimol, že ho Snape znovu pozoruje. Nech.

„Päť…štyri…tri…dva…jeden…hotovo!“ odrátala si Hermiona, čo bol pokyn pre Harryho. Šmahom ruky uhasil plameň pod kotlíkom (vtiahol ho do ruky, trik, ktorý si s Ronom skúšali už mesiac) a obaja si spokojne vydýchli. Hermione stačil jeden pohľad na Harryho, aby sama naplnila fľaštičku a odniesla k profesorskému stolu na posúdenie.

Harry chcel z miestnosti vypadnúť v najkratšom možnom čase, preto sa s upratovaním ponáhľal. Sotva zazvonilo, schmatol svoje veci pripravený zdrhnúť, no mal menšiu smolu – rovnaké plány mali všetci. Nevýhodná pozícia úplne vpredu stála Harryho cenné sekundy, vďaka čomu sa ocitol na konci radu. Už len kúsok…dvere sú na dosah…Draco, pohni sa…

V momente, keď sa chystal za sebou zatvoriť dvere, hlavu mu zajala bolesť. Bolo už aj horšie, no bol rád, že sa akurát držal kľučky a mohol sa oprieť o zárubňu dverí. Stiahol sa späť dovnútra, pre istotu, keby ho náhodou niekto zazrel. Ešteže bol posledný…

Keď bolesť ako-tak ustúpila, Harry otvoril oči. Snape stál vedľa neho, ľavá ruka sa mu ešte chvela, a pozorne si ho prezeral. „Si v poriadku?“ spýtal sa vecne, no oči prezrádzali starosť.

„Čo sa mohlo stať?“ vykĺzlo Harrymu cez pery a mimovoľne sa chytil Snapeovej ruky. Nechal sa odviesť na najbližšiu stoličku. „Kto alebo čo ho tak nahnevalo?“

„Obávam sa, že odpoveď na tvoju otázku nepoznám,“ znela Snapeova reakcia. „Podľa intenzity bolesti však predpokladám, že šlo o čosi veľmi vážne.“

„Nehovorte, to by mi nenapadlo,“ zaironizoval Harry a prevrátil očami. „Aké mal plány, odhliadnuc od jeho plánu získať ma? Čo mohol chcieť, čo mu nevyšlo?“

Snape stisol pery na uzučkú linku. „Nerád sa opakujem, no zdá sa, že v tvojom prípade je to nevyhnutné. Nemám poňatia, čo sa stalo, Harry,“ zdôraznil a vystrel sa. „Na rozdiel od teba mi o chvíľu začína ďalšia hodina, preto by som ocenil, keby si opustil túto učebňu. Potrebujem sa ešte pripraviť.“

Harry vstal a pomaly zamieril k dverám. Zdvihol svoj batoh, ktorý mu pravdepodobne vypadol, a skúmavo pozrel na Snapea. Ten si ho už nevšímal, prútikom písal na tabuľu ingrediencie čistiaceho elixíru. Harry zavrtel hlavou a vyšiel na chodbu.

Celý deň bol mierne nesústredený. Našťastie preňho si to profesor Flitwick nevšimol. Hermiona a Ron áno. Obaja mali vlastné teórie na to, čo mohlo Voldemorta tak rozzúriť, no Harry nesúhlasil ani s jednou. Z tej neistoty ho šlo poraziť, no nemohol nič robiť.

„Čo keby sme zajtra skočili do Rokvilu?“ navrhol Ron po ďalšej úspešnej zmene farby svojho kameňa. „Mohol by si sa stretnúť so Smrkáčom,“ pokračoval nevinne.

„Ron!“ zasyčala nesúhlasne Hermiona a obzrela sa po nevysokej postave profesora. „Už si zabudol, čo sa stalo pri poslednej návšteve Rokvilu? Harry nesmie vystrčiť z hradu ani nos, je to nebezpečné. A navyše mu to jeho poručník zakázal!“

„Ale jeho poručníkom je predsa opäť Smrkáč,“ protestoval Ron. Flitwick práve karhal Lavender a Parvati za to, že sa príliš zameriavajú na pastelové farby. „A mali by sa stretnúť, aby si Harry konečne uvedomil, komu na ňom skutočne záleží a koho si má vybrať za poručníka.“

„Harry sa môže so Smrkáčom kedykoľvek porozprávať cez krb,“ protirečila mu Hermiona. „A dobre vieš, že i Harryho strýkovi na ňom záleží, len to nechceš priznať.“

„Päť rokov útlaku mi celkom stačilo na to, aby som mal na toho starostlivého strýčka svoj názor,“ vyhlásil Ron. „Veď aj ty niečo povedz,“ obrátil sa na Harryho, ktorý sa do ich hádky zatiaľ nezapojil. Hoci šlo vlastne oňho.

Pri pomyslení na dnešné ráno iba pokrčil plecom. „Ja neviem,“ povedal napokon. „Rád by som sa so Smrkáčom videl, ale mám nepríjemný pocit z rána. Voldemort niečo chystá, som si tým istý, ale netuším, čo.“

„Práve preto by si mal na chvíľu vypnúť a dať si stretko so Smrkáčom U troch metiel alebo hoci v Škriekajúcej búde,“ pohotovo zareagoval Ron a nesprávne mávol prútikom. Jeho kameň farbu nezmenil, jeho lavica však áno. „Hups,“ nervózne sa zaškeril na rútiaceho sa profesora Flitwicka, kým Harry a Hermiona sa múdro stiahli.

Po hodine čakalo na Harryho menšie prekvapenie. Ginny sa už prechádzala predo dvermi. Len čo Harry vyšiel von, chytila ho za ruku a nevenujúc pozornosť bratovi ani kamarátke sa vyrútila preč aj s ním. Dotiahla ho až k Myrtle, ktorá však prekvapivo nebola doma. Tam sa k nemu otočila s vážnou tvárou.

„Musíš sa ísť ospravedlniť profesorovi Snapeovi,“ vyhlásila. „Nie, vlastne, musíš sa ísť ospravedlniť svojmu poručníkovi,“ opravila sa, no uvedomila si, že ani to presne nie je to, čo chcela povedať. „Teda, musíš ísť za svojím strýkom,“ rozhodla sa nakoniec.

„A dôvod?“ spýtal sa jej Harry pevne.

Ginny si zložila ruky v bok. „Ak si si to ešte nevšimol, čistokrvné rody si veľmi zakladajú na rodokmeni. Pôvodne však čistota rodokmeňa závisela od mravnej čistoty, od morálky rodiny a dobrej povesti. Teoreticky, čistokrvný bastard bol na spoločenskom rebríčku hlboko pod nečarodejníkom s čistou povesťou. Povedať niekomu do tváre, že je bastard, a navyše pred svedkom, je jedna z najhorších urážok v čarodejníckych rodoch,“ objasnila. „Ak to navyše príde od príbuzného, je to neodpustiteľné a spravidla to vlastne znamená pretrhnutie všetkých príbuzenských pút. Harry, nech si bol na Snapea akokoľvek naštvaný, toto si nemal,“ pokrútila hlavou.

Harry počas Ginninho výlevu postupne bledol, až bol rád, že sú na záchodoch. Mal totiž pocit, že mu bude zle zo seba samého. Pokúsil sa aj niečo povedať, no nakoniec len porazenecky zvesil hlavu a otočil sa k Ginny chrbtom. Prečo musí vždy všetko pokaziť tak, že to už nemôže napraviť?

„Musíš sa mu ísť ospravedlniť,“ jemne, no pevne mu prízvukovala. „No tak, ty si jemu odpustil oveľa viac! Alebo si myslíš, že otočiť sa chrbtom vlastnej krvi sa berie na ľahšiu váhu?“

„Je to jedno,“ chabo povedal Harry. „Nech urobím čokoľvek, nebude to stačiť. Už ma má jednoducho dosť, nebude ma chcieť ani vidieť. Neprijme ma, aj keby som mu povedal, že som si vybral jeho,“ trval na svojom zronene.

„Ale prijme,“ protirečila mu Ginny. Podišla k nemu a láskavo ho pohladila. „Sírius ako tvoj krstný otec bude mať špeciálne postavenie v tvojom živote, či už ho legálne uznáš za svojho poručníka, alebo nie,“ pripomenula mu. „Nemal by si sa trápiť, ak si sa rozhodol pre Snapea.“

Zhlboka si vzdychol. „V ten večer, keď mi povedal pravdu, teda, keď ho k tomu Dumbledore prinútil,“ smutne sa uškrnul pri spomienke, „riaditeľ mi povedal jednu vec. Mám vraj Snapeovi dokázať, že som lepší, než si myslí.“ Obrátil sa tvárou k Ginny. „Sklamal som.“

„Môžeš to napraviť,“ povzbudila ho Ginny s vierou v očiach. „Hneď teraz.“

Harry sklonil hlavu a privrel oči. Vedel, že sa rozhodol, len sa to bál prijať. Nemôže to však už ďalej odkladať, nie po dnešnom ráne. Ktovie, čo prinesie zajtrajšok…

„Poďme na večeru a potom pôjdeme za ním, dobre?“ navrhol jej.

Súhlasne prikývla a usmiala sa naňho. „Uvidíš, bude to v pohode,“ uistila ho ešte raz.

Na večeri si Harry všimol, že riaditeľovo miesto je opäť prázdne. Stávalo sa to pomerne častým javom. Hoci Harry mal na veštenie podobný názor ako Hermiona, Dumbledorova neprítomnosť nikdy neveštila nič dobré. Jedine problémy… Snape a jeho zlovestný pohľad však boli stabilne na svojom mieste vedľa Remusa.

„Po večeri máme skočiť za Remusom,“ oznámil im Ron, keď si sadli vedľa neho a Hermiony. „Jeden starý pes nás vraj chce vidieť.“

„Keď sa dozvie, ako si ho nazval, veľmi rýchlo ti dokáže, že si ho neprimerane urazil,“ šibalsky zaiskrilo Ginny v očiach.

Hermiona sa uškrnula, no z iného dôvodu, než Ginny. „Ron výnimočne len opakuje slová niekoho iného,“ informovala ich.

„Tak ten to už má u Smrkáča pekne zrátané aj za iné,“ smial sa Harry. „Pri najbližšom splne ich asi radšej budeme musieť držať od seba, inak to skončí zle.“

„Skús mu to navrhnúť, a uvidíš, kam ťa pošle,“ odpovedal mu so smiechom Ron. „Ozaj, už si sa rozhodol, či mu navrhneš zajtra stretnutie v Rokvile?“ stíšil hlas.

Harry pokrčil plecom. „Neviem,“ priznal. „Rád by som ho konečne videl aj naživo…“ zasníval sa.

„Tak vec vybavená,“ spokojne sa uškrnul Ron a pokračoval v jedle.

Hermiona nesúhlasne pokrútila hlavou, no nepovedala nič.

Harry pozorne sledoval, kedy Snape odíde. Sotva sa na stole objavil dezert, Snape vstal a pobral sa preč. Harry významne mrkol na Ginny; obaja do seba nahádzali puding tak rýchlo, ako to len šlo, a postavili sa, ignorujúc zvedavé pohľady ostatných.

„Teraz alebo nikdy,“ zašepkal a rázne vykročil. To, čo ho ťažilo už pár dní, z neho spadlo ako mávnutím prútika. „Čo by som bez teba robil?“ šepol Ginny do ucha cestou do podzemia.

Ginny sa iba šibalsky uškrnula. „To, čo vždy. Hral metlobal, sem-tam sa učil a trápil sa nad tým, čo najbližšie vymyslí Voldemort,“ odpovedala hladko.

Harry sa zasmial. Mala úplnú pravdu.

Keď stál pred dverami kabinetu, znovu sa v ňom ozval hlások neistoty a hrdosti. On síce Snapeovi dal šancu už viackrát, no Snape mu dokázal iba toľko, že mu neverí. Prečo by mu mal uveriť tentokrát? Prečo by sa o to vôbec mal snažiť? Skutočne mu to za to stojí?

Ginny mu stisla ruku. V jej pohľade čítal pevnú dôveru. Tá mu dodala odvahu. Napriahol ruku a chystal sa zaklopať, keď mu hlavou prenikla ostrá bolesť. Bola ešte intenzívnejšia než v dnešné ráno. Na chvíľu prestal vnímať svoje okolie. Až keď bolesť pominula, zistil, že sedí na zemi chrbtom opretý o dvere a Ginny sa nad ním ustarostene skláňa. Hneď nato pocítil, ako sa niekto zvnútra pokúša otvoriť dvere, a následne sa prepadol dovnútra.

„Potter, čo tu robíte!“ zahrmel Snape stojaci nad ním.

„Zavolal vás,“ vyhŕkol Harry s istotou.

Snape sa pozrel na Ginny a zaškrípal zubami. „Láskavo mi uhnite z cesty, inak vás k tomu donútim,“ prikázal mu mrazivo.

Harry sa tak rýchlo, ako len vedel, a s Ginninou pomocou pozviechal zo zeme. „Prišiel som vám niečo povedať,“ vravel oprašujúc prach z habitu na prahu dvier kabinetu. „Prosím, bude to len…“

„Nemám čas,“ kategoricky zamietol Snape a s netrpezlivosťou vpísanou v tvári sa snažil odstrčiť Harryho stranou.

Ginny priskočila Harrymu na pomoc. „Pane, prosím, vypočujte ho,“ pozrela na Snapea úpenlivo.

Snape prestal s Harrym zápasiť. Oboch si premeral spoza napoly privretých viečok. „Máš tridsať sekúnd,“ vyhlásil a rýchlo ustúpil, aby vošli dovnútra. Ginny stisla Harrymu ruku, no ostala vonku.

„Tak o čo ide?“ vyzval ho Snape a pokukoval po hodinách. „Dvadsaťpäť sekúnd.“

Harry sa nadýchol. Ako mu to má povedať za tak krátky čas? „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ vyhŕkol prvý dôvod, kvôli ktorému prišiel. „Nevedel som, že…že…“

„Nemám čas na tvoje koktanie,“ zastavil ho Snape, no menej príkro, než pred chvíľou. Skôr rezignovane. „Ospravedlnenie prijaté.“ Neodtrhol pohľad od ručičiek hodín. „Čas vypršal, musím ísť,“ vyhlásil a vykročil k dverám.

„Počkajte!“ chytil ho Harry za ruku. „Ešte niečo, dôležitejšie…“

Snape sa mu netrpezlivo vytrhol. „Môžeme to prebrať potom, keď sa vrátim, Harry?“ spýtal sa ho s naliehavosťou. „Nemôžem si dovoliť meškať priveľmi, už toto zdržanie budem musieť nejako vysvetľovať,“ otvoril dvere.

Harry preglgol a prikývol. „Ale…“

„Vráťte sa do veže, obaja. Okamžite.“ S tým odišiel bez toho, aby za ním Harry stihol ešte niečo zakričať.

Harry vyšiel von k Ginny a zatvoril za sebou dvere. „Poď, ideme k Remusovi,“ chytil ju za ruku a vykročil smerom nahor.

Ginny si cestou hrýzla spodnú peru. „Tak čo? Ospravedlnil si sa mu?“

„To som stihol,“ sklamane prisvedčil tlmeným hlasom. „Viac som nestihol. Príliš sa ponáhľal,“ povedal tónom, ktorý končil diskusiu.

„A kedy dokončíte ten rozhovor?“ nenechala to tak Ginny.

Harry rezko vybehol po schodoch, ťahajúc Ginny za sebou. „Neviem. Keď sa vráti. Keď bude mať na mňa čas.“

Ginny mierne nesúhlasne pokrútila hlavou, no viac sa k tej téme už nevracala. Mlčala aj celý večer, ktorý strávili rozhovorom s Remusom, Tonksovou a Síriom. Draco tam bol prítomný tiež; Sírius s ním chcel hovoriť. Prišiel ešte neskôr, než Ginny a Harry; Sírius si ich práve doberal pre ich vzťah.

„Keď si nabudúce niekam odbehnem, neopováž sa oženiť,“ zakazoval mu žartovne. „Najskôr pekne počkajte, kým sa vrátim, je vám to obom jasné?“

„Slávnostne sľubujem, že sa neožením bez prítomnosti svojho krstného otca,“ zdvihol ruku Harry, „bez ohľadu na to, v akom stave bude: pri vedomí či v bezvedomí, to je jedno.“

„Ty jeden, keď ťa chytím…“ smial sa Sírius a s ním aj ostatní v miestnosti.

„Á, Draco, vitaj,“ všimla si ho ako prvá Tonksová. Hneď mu pripravila miesto. „Nemal si problémy?“

Draco sa posadil vedľa sesternice. „Pansy sa ma držala ako kliešť, no nemohla sem prísť so mnou na trest u profesora Lupina. Pomáha, že je stále ešte plný mesiac.“

„Človek by nečakal, že to niekedy bude i užitočné,“ sucho okomentoval Remus.

„Slizolinské trasorítky z teba mali vždy plné gate,“ podpichol ho Sírius a pozrel na Draca. „Takže ty si syn mojej sesternice a toho slizkého Malfoya?“

„Áno, pane,“ neutrálne odpovedal Draco a ostražito sa díval do krbu.

Sírius ho skúmavo pozoroval. „A vieš mi uviesť jeden dôvod, prečo by som ti mal veriť, že je v tebe aspoň trochu tej krvi, čo koluje v mojich žilách? Lebo na to vôbec nevyzeráš, a ja by som rozhodne nerád videl pri Harrym alebo pri Tonksovej a ostatných malého smrťožrútika, ako si ty. A ver mi, stačí jedno moje slovo a skončíš tam, kde som bol ja dvanásť dlhých rokov.“

Draco hrdo vystrčil bradu a zaťal päste, aby sa mu netriasli ruky. „Pane, ak vám o tom ešte nikto nepovedal, zachránil som…“

„Viem, viem,“ prerušil ho Sírius. „Zachránil si život Harrymu a pokúsil si sa zachrániť i Tonksovú. Ja sa ale pýtam,“ zdôraznil, „prečo by som ti mal veriť ja.“

„Zistil som, akú kliatbu použila Bellatrix,“ prehovoril Draco pomaly s ešte pevnejšie zaťatými päsťami. „A postavil som sa proti nej.“

Sírius sa zamyslel. „Nie zlý pokus,“ ohodnotil. „Skús niečo, čo ma presvedčí,“ poradil mu s tvrdým úškrnom. „Toto všetko si totiž mohol spraviť na príkaz svojho pána, aby sme ti uverili, a úplne by to zodpovedalo malfoyovskej prešibanosti.“

Draco navonok zachovával pokoj, no päste sa mu začali triasť. „Zvážil som šance oboch strán a…“

„Nesprávna možnosť,“ stopol ho Sírius nemilosrdne. „Začínam strácať trpezlivosť.“

Draco sa pozrel na Tonksovú, no tá iba pokrčila plecom. „Neviem, čo od teba chce počuť,“ vyhlásila. „Tak o čo ti ide?“ obrátila sa priamo na krb.

„Len ten, kto skutočne chce opustiť ich rady, mi vie odpovedať,“ odpovedal Sírius vážne. „Ja odpoveď poznám, lebo som sa mal stať jedným z nich, ale včas som odišiel. Čo však s tebou, Draco Malfoy-Black? Prečo by som ti mal veriť?“

„Ak vám nestačí, čo som povedal alebo urobil, potom nemáte dôvod,“ odpovedal napäto dívajúc sa do zeme. „Neviem, čo odo mňa chcete počuť. Neviem, ako by som vás mohol presvedčiť.“ Náhle zdvihol tvár a pozrel Síriovi priamo do očí. „Moja fakulta stojí proti mne a denne si kontrolujem pohár, či v ňom nie je jed. Párkrát týždenne sa musím vyhnúť nejakej pasci, ktorú mi nastražili moji niekdajší spojenci. Už dva mesiace nemám správy o matke, ktorým by som mohol veriť a ktoré by boli dobré. Som pomerne vysoko na zozname ľudí, ktorých chce dať Temný pán v blízkej budúcnosti umučiť, kvôli zrade, ktorej som sa dopustil. A keď si už myslím, že ste mi konečne uverili, znovu vás musím presviedčať o tom, že to myslím vážne!“ už takmer kričal. „A viete čo? Už mám toho dosť.“ Postavil sa a vykročil k dverám, vyhnúc sa Tonksovej ruke.

„Počkaj, Draco,“ ozval sa Sírius. Draco zamrzol pri dverách a otočil sa. „Vitaj medzi rebelmi v rodine,“ uškrnul sa.

„To si ho musel tak dlho dusiť?“ hnevala sa Tonksová, keď si Draco znovu váhavo sadol. „Myslíš, že my sme ho už neprevetrali?“

Síriov úsmev nabral melancholický podtón. „Ja som bol prevetraný podobne po šiestich rokov priateľstva s Jamesom, keď som k nim prišiel ako šestnásťročný po úteku z domu,“ prezradil im. „Jeho otec nechcel vedieť, čo všetko som spravil alebo čo som dokázal, chcel vedieť, čo vo mne skutočne je. Bolo tam to, čo je teraz v Dracovi,“ pozrel mu do očí s pochopením. „Potreboval som vedieť, či to tam skutočne je.“

„Môj starý otec ťa skúšal po šiestich rokoch priateľstva s mojím otcom, pričom si bol v Chrabromile?“ divil sa Harry.

Sírius skrivil tvár. „Hej, kvôli istej osobe bol veľmi nedôverčivý,“ povedal so znechutením.

Harry v momente pozrel stranou. Vedel presne, o kom Sírius hovorí. Určite teda vedel aj o tom, kto je Snape, v akom sú vzťahu. A tiež nič nikdy nepovedal, ani len slovkom nenaznačil…

Sírius bol veľmi zvedavý na všetko, čo zameškal. Stále prišli na nejakú tému, o ktorej nemal ani potuchy, a museli mu vyrozprávať všetky detaily. Draco musel toho povedať ešte oveľa viac; Síriusa zaujímal celý jeho život, keďže o ňom vedel iba málo. Viackrát Harry či Ron Draca dopĺňali vlastnými postrehmi či tým, o čom nevedel Draco, a hoci Draco neraz od hnevu či hanby nad tým, ako ho dobehli, iba škrípal zubami, vládla všeobecne uvoľnená atmosféra. Tiež sa dohodli na spoločnom stretnutí v Škriekajúcej búde hneď v ďalší deň ráno; Tonksová mala zabezpečiť hladký presun Síria na miesto, ostatní mali za úlohu postupne prekĺznuť okolo hliadkujúceho Morrisa. Iba Dracovi museli vysvetliť, ako sa dostane do tajnej chodby; ďalšia vec, ktorá mu bola objasnená po rokoch márneho lámania si hlavy.

Ráno sa teda Harry aj s ostatnými veľmi ponáhľal. Pošta nebola početná, iba zopár sov; mali ju rýchlo vybavenú a mohli rozbehnúť svoj plán. Harryho mierne prekvapilo a tiež znepokojilo, že Snape sa ešte nevrátil; alebo, možno iba neprišiel na raňajky. V sobotné rána to nebolo neobvyklé; Snape využíval víkendy na varenie elixírov potrebných  pre nemocničné krídlo, alebo pre vlastnú potrebu (pre Rád). A Ron Harryho dokonale rozptyľoval svojím nadšením nad tým, ako opäť na chvíľu vypadnú z hradu a stretnú sa so Síriom, takže to Harry nechal tak.

Všetko prebiehalo podľa plánu, napriek Hermioniným obavám. Tonksová sa zdvihla ako prvá a vybehla hore do Remusovho kabinetu. Krbom sa dostala na Ústredie Rádu a so Síriom sa odmiestnila do Škriekajúcej búdy. Remus šiel do Rokvilu akoby nič, bránou a cestou. Stavil sa na chvíľu v kníhkupectve a bez vzbudenia väčšej pozornosti prišiel do Škriekajúcej búdy z dediny. A študenti mali prejsť tunelom popod Zúrivú vŕbu; museli však obísť Morrisa, ktorý hliadkoval okolo hradu. Aby nevzbudili priveľkú pozornosť, dohodli sa, že sa rozdelia: Harry sa prešmykne s Ginny, Ron s Hermionou a Draco mal ísť sám. Harry mu ponúkol, že pôjde s ním, Draco to však odmietol.

Harry s Ginny vykukli spoza stromu. Morris bol práve veľmi blízko vŕby. Hermiona s Ronom boli už vnútri tunela, Draco bol ešte v hrade. Mal však vyjsť o pätnásť minút; Harry s Ginny by v tom čase už mali byť niekde na polceste do Rokvilu. Podarí sa im to iba za predpokladu, ak Morris pôjde ďalej.

Lenže ten sa nikam nechystal.

Harry sa nervózne obzrel k hradu. Kulminovala v ňom hladina adrenalínu a nadšenia z toho, že po polroku konečne bude so svojím krstným otcom. „Čo by si povedala na leteckú cestu?“ šibalsky navrhol.

„V pohode, veď orly si tu poletujú každý deň,“ prevrátila očami. „A s kunami na chrbte. Nebudeme ani trochu nápadní.“

„To bol len nápad,“ stiahol sa Harry.

Ginny si premerala vzdialenosť medzi nimi a vŕbou. „Nemôže tu predsa trčať tak dlho,“ vyhŕkla. „Každopádne, ja už idem, snaž sa dostať za mnou čím skôr.“ Nečakala na Harryho reakciu, zmenila sa na kunu a rozbehla sa k vŕbe pomedzi pomerne vysokú trávu.

Harry ju znepokojene sledoval. Morris si ju nevšimol, aspoň zatiaľ, no pri červenom sfarbení kunej kožušiny to bola len otázka času. Nejako ho zaujať, nejako odviesť jeho pozornosť… Harrymu zasvietili oči a uškrnul sa. Namieril prútik na okraj lesa oproti nemu, privrel oči a snažil sa zmyslami čo najviac obsiahnuť vzduch. Pomaly začal krútiť zápästím, kým nevytvoril menší vír. Pokračoval, až kým sa vír nedostal na druhú stranu. Spôsobil zašuchotanie, ktoré bolo jemné, no dostatočne výrazné a navyše priestorovo dostatočne ohraničené na to, aby si to Morris všimol a uznal za hodné preskúmať. Bol najvyšší čas; Ginny sa už dostala k vŕbe a čakala pri hrči len na to, kedy sa k nej dostane Harry.

Kým Morris prešiel k okraju lesa, kde sa čosi pohlo, a ostražito sa díval dovnútra v snahe zachytiť každý ďalší pohyb, Harry prebehol k vŕbe. Ginny ju zmrazila práve včas, aby Harryho nezasiahla, a len čo bol Harry v tuneli, uvoľnila ju. Keď sa Morris otočil, nezbadal už nič. Pokrčil plecom a rozhodol sa skočiť na chvíľu k Hagridovi upozorniť ho, aby dal pozor na priestor okolo Zúrivej vŕby. Harry a Ginny sa zatiaľ tak rýchlo, ako sa len dalo, presúvali tunelom do Škriekajúcej búdy. Tentokrát mala Ginny výhodu; Harry by ako orol nemal v tuneli lepšie podmienky než ako človek.

„Vy ste už tu?“ privítala ich naoko prekvapene Tonksová, keď vyšli z tunela. Čakala ich pri otvore a podala im ruku na pomoc.

„Morrisovi sa asi vŕba veľmi páči,“ vysvetlila Ginny menšie zdržanie. „Dúfam, že Draco nebude mať takú smolu ako my.“

„Snáď,“ súhlasila Tonksová, kým pár sa vybral hore do izby.

Harry vošiel prvý. Hneď, ako uvidel Síria, zastavil sa. Konečne. Po dlhých mesiacoch sebaobviňovania, neistoty a strachu ho videl konečne pred sebou, navonok v poriadku. Akurát sa smial na niečom, čo povedal Remus; asi niečo zo školy, lebo Hermiona sa mračila ako sto hromov, kým Ron sa smial spolu s mužmi. Boli usadení na provizórne opravených stoličkách; priestor sa za posledné tri roky nezmenil.

Sírius si ho všimol ako prvý. Hneď vstal s výkrikom: „Harry!“ Začal kráčať k nemu s otvorenou náručou v tom istom momente, ako sa Harry rozbehol jeho smerom. Objali sa tuho a dlho. Harrymu vytryskli slzy, a ani sa ich nenamáhal zakryť.

„Vitaj späť,“ zašepkal plný šťastia z toho, že ho vidí. Odvtedy, čo ho videl padnúť na zem pred Oblúkom smrti, prešlo pol roka, no Harrymu to pripadalo ako večnosť. Nebol by to priznal, no až teraz, keď sa ho dotýkal, mu skutočne odľahlo.

Sírius ho potľapkal po chrbte. „Ani nevieš, ako veľmi si mi chýbal, Harry,“ odpovedal.

„Aj ty mne,“ priznal Harry a odtiahol sa so širokým úsmevom. Vyzeral tak, ako si ho Harry pamätal. Odlišnosťou boli tmavé kruhy, ktoré mal pod očami, a určitá hĺbka v modrých očiach, ktorú tam predtým nevidel. Hoci sa Sírius usmieval, Harrymu neušlo, že si ho pozorne a starostlivo prezerá. „Nemal mi kto dať povolenie chodiť do Rokvilu!“ posťažoval sa, čo vyvolalo Síriov a Ronov smiech.

Hermiona s Ginny sa na seba zamračene pozreli. Remus iba pokrútil hlavou.

Debata sa znovu veľmi rýchlo rozprúdila. Zdalo sa to byť iba chvíľkou, keď vošla Tonksová – sama. „Draco nechodí,“ vyhlásila ustarostene. „Už tu mal dávno byť. Idem sa pozrieť do hradu, či ho nezdržala tá otravná Pansy.“

„Nechaj ho,“ mávol rukou Sírius. „Chlapec sa musí naučiť zdrhnúť dievčaťu; ak neujde babe, ako chce zdrhnúť smrťožrútom? Len nech sa pekne cvičí,“ argumentoval.

Tonksová pokrútila hlavou. „Nepozdáva sa mi to. To dievča mi pripadá príliš dotieravé, skoro by som povedala, že ho má strážiť. Radšej idem.“ Nečakala na ich ďalšie komentáre, zbehla dole schodmi a skočila do tunela.

„Ako mohol byť tvojím rivalom, keď nevie zdrhnúť ani jednej babe?“ divil sa Sírius. „Veď má šestnásť, mal by mať už dosť rozumu, aby si našiel nejakú výhovorku, s ktorou zdrhne. A vôbec, načo výhovorky; jednoducho sa stratiť a vyhnúť sa problémom,“ mudroval.

„Pokiaľ išlo o to, aby nám čo najviac zavaril, nikdy nemal problém,“ zabŕdol i Ron.

„Ozaj, Snape o tom vie?“ Sírius pozrel na Harryho. „O Dracovi. Dúfam, že nie, ale ten strčí svoj krivý umastený nos všade, takže by som…“

„Vie o tom,“ skočil mu do reči Harry a preglgol. „Aj on Draca preveroval. Neviem všetky podrobnosti, ale bolo to vraj dosť drsné.“

Sírius si pohŕdavo odfrkol. „Iste, už to vidím, ako je tvrdý na jedného zo svojich, Ufň…“

„Nevolaj ho tak!“ stopol ho Harry skôr, než odznela Snapeova stará prezývka. „Už nikdy!“

Ron dychtivo nastražil uši. „Akú ste mali pre Snapea prezývku?“

„Ron,“ varovne naňho pozrel Harry. Ron hneď zdvihol ruky na obranu a stiahol sa.

Sírius klipol očami. „Harry,“ opatrne začal, „deje sa niečo?“ Podišiel k nemu, položil mu ruku na plece a skúmavo i obozretne si ho prezrel. „Ja som hovoril o Snapeovi…“

„Viem,“ súhlasil Harry s pohľadom upretým do zeme a nadýchol sa. Vedel, že to musí prísť. Čím skôr, tým lepšie. „Viem, že to pre teba bude asi ťažké, ale, vedel by si zabudnúť na vašu vzájomnú nenávisť? A neurážať ho, keď sa stretnete?“

„Prečo?“ dožadoval sa odpovede Sírius. Pozrel sa aj na ostatných. Všetci mali vážne tváre, dokonca ešte i Ron. „Tak von s tým, čo vám Snape všetkým namiešal? Nezdá sa mi, že by mu v škole prešiel Imperius, predovšetkým po tom falošnom Moodym spred dvoch rokov.“

Ron vyprskol v smiech, no ostal osamotený, takže to skončilo v trápnom kašli.

Harry sa zhlboka nadýchol. „Radšej si sadni, Sírius,“ poradil mu a pozrel sa naňho. „Toto ťa asi položí.“ A v skratke mu začal čo najrýchlejšie rozprávať o tom, ako ho teta Petúnia vykopla z domu, ako zrazu potreboval poručníka, ako Dumbledore prinútil Snapea vziať tú funkciu…tam ho Sírius zastavil.

„Takže ty mi hovoríš, že ten…ten…Snape,“ precedil cez zuby a vyskočil na nohy, „sa stal tvojím dočasným poručníkom?! Namiesto mňa?! A riaditeľ to nielenže dovolil, ale bol to jeho nápad?!“

Harry prikývol. „Tiež sa mi to najskôr zdalo ako riadna somarina alebo pokus o vraždu jedného z nás, ale nakoniec to nebolo také strašné, ako si myslíš,“ priznal s malým úsmevom. „Snape je ako strýko prekvapivo celkom fajn.“

Sírius vstal a rozbehol sa k dverám. Remus, ktorý to očividne čakal, ho ihneď chytil a držal, kým Sírius kričal: „Ja ho zabijem, ja ho roztrhám, ja mu rozbijem ten jeho falošný ksicht! Ako sa opovážil, po toľkých rokoch, ako mu len mohlo napadnúť, ako mohol…“

„Sírius, prosím, upokoj sa!“ snažili sa ho utíšiť Harry s Remusom. „Počuješ? Utíš sa a prestaň sa správať ako besný!“ Chvíľu to trvalo, no napokon sa upokojil natoľko, aby ho mohli pustiť.

Zhlboka sa nadýchol a tvrdo pozrel na Harryho. „Čím ti pomútil rozum?“ spýtal sa tvrdo. „Čo spravil, že…že…“ nevedel nájsť to správne slovo.

Harry pokrčil plecom. „Buď si istý, že on tiež nebol nadšený tým, že viem o tom príbuzenstve. A nechcel mať so mnou nič, vyjadril to jasne slovami i postojom. Až neskôr sa to začalo meniť, a…“ nedokončil. Znovu mu myseľ i celé telo zachvátila bolesť, takže takmer upadol do bezvedomia. Jazvu mu šlo roztrhnúť a nejasne uvažoval, či kričí. Keď postupne naberal vedomie, bol si istý, že kričal. Hrdlo mal drsné a dýchanie mierne bolelo.

„Harry, čo sa stalo?“ ustarane sa ho spýtala Ginny. Ležal s hlavou v jej lone. Ostatní sa nad nimi nemenej ustarostene skláňali.

Harry preglgol. Netušil, čo sa stalo, ale mal zrazu veľmi zlý pocit. Zlý pocit rovný Cruciatu z Voldemortovho prútika… Jednotlivé kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. „Som idiot,“ vydýchol s očami rozšírenými od hrôzy.

„Za výrok, že Snape je fajn, si také označenie zaslúžiš, ale asi myslíš na niečo iné,“ ohodnotil Sírius obozretne.

Harry sa už snažil pozbierať zo zeme, keď ho zasiahla druhá vlna. Pre zmenu aj s víziou. Keďže sa tomu automaticky snažil zabrániť, zachytil iba útržky postavy v čiernom, ako sa zvíja na zemi. Doširoka otvoril oči a snažil sa postaviť ešte energickejšie, aj so Síriovou pomocou.

„Harry, tak čo sa deje?“ spýtala sa ho Hermiona vystresovane. Ron objímajúci ju okolo pliec bol veľmi bledý, no odhodlaný na všetko.

Harry sa obzrel za Remusom. „Videl si Snapea od včerajšieho večera? Nevieš, či sa vrátil po tom, čo ho Voldemort zavolal k sebe?“

„Severus je u Voldemorta?“ nadýchol sa Remus prekvapene. Zavrtel hlavou. „Nie, nevidel som ho ráno na raňajkách, ani potom.“

Harry viac nečakal a vytrhnúc sa Síriovi rozbehol sa do tunela. Musí sa dostať do hradu, musí vedieť, či je Snape späť, či je v poriadku, alebo čo sa s ním stalo… Pri vchode do tunela si to rozmyslel, premenil sa na orla a vyletel von najbližším uvoľneným oknom. Tak sa mu podarilo získať poriadny náskok pred priateľmi. Len čo sa dostal k hradu, zamieril do riaditeľne. Dumbledore už bude vedieť, či sa vrátil, alebo nie. Vletel dovnútra cez okno, vždy otvorené pre Félixa a sovy. Sotva bol dnu, premenil sa späť na človeka.

„Pane, Voldemort…“ začal, no zháčil sa. Kreslo bolo prázdne. Iba Félix sediaci na svojom mieste si ho prekvapene obzeral.

„Takže mladý Potter dosiahol vrchol neslušnosti,“ nepríjemne vyhlásil Phineas Nigellus Black zo svojho portrétu. Niekoľko ďalších riaditeľov a riaditeliek prikývlo, šomrúc si popod nos o nevychovanosti dnešnej mládeže.

„Prepáčte, že som sem len tak vletel,“ ospravedlnil sa Harry netrpezlivo, „ale potrebujem súrne hovoriť s profesorom Dumbledorom. Kde je?“

„Musel urýchlene odísť na Ministerstvo, chlapče,“ odpovedal mu Armando Dipet úslužne. „Čo sa stalo? Ak chceš, môžeš mu u nás nechať odkaz. Teda, samozrejme,“ dodal, „ak ide o niečo skutočne vážne.“

Harry prikývol. „Neviete náhodou, či sa včera večer vrátil do hradu profesor Snape?“ spýtal sa. „Nevideli ste ho, neprišiel podať správu, že sa vrátil, alebo čo od neho Voldemort chcel, že ho privolal?“

„Riaditeľ tu nie je už od včerajšieho večera,“ odpovedal Dipet. „Profesor Snape tu nebol. Čo sa deje?“

Harry preglgol. „Ja…mám obavu, že ho Voldemort odhalil a práve ho mučí,“ priznal.

Medzi obrazmi ihneď nastal šum. Ich prekrikovanie sa zastavil až hlasný príkaz „Ticho!“ z jedného z obrazov. „Si si tým istý, chlapče?“ spýtal sa starý exriaditeľ, ktorého Harry nepoznal. „Môžeš sa aj mýliť.“

Harry bezradne pokrčil čelo a pošúchal si ho pravou rukou. Možno sa ozaj mýli, možno to bol úplne niekto iný, alebo mu Voldemort chce znovu niečo nahovoriť, alebo… Nový príval bolesti pretrhol niť jeho myšlienok. Ani si v agónii neuvedomil, že jeho myseľ opustila brány Rokfortu, kým neotvoril oči.

Priamo pred ním, pod špičkou jeho prútika, sa chúlila podľa všetkého ľudská postava. Ťažko dychčala, na dlážke trochu vypľutej krvi. Okolo niekoľko smrťožrútov s maskami na tvárach. Na Harryho tvári sa rozhostil úsmev, pri ktorom ostatným tuhla krv v žilách.

„Á, tak sme tu konečne všetci,“ vyslovil akoby radostne. „Severus, akiste ťa poteší, že aj Harry konečne prijal naše pozvanie.“

Harry v duchu zaúpel nad slovami, ktoré mu vyšli z úst. Snape, ktorý ležal na zemi, prudko zdvihol hlavu a zahľadel sa smerom, ktorým ležal východ. Plecia sa mu uvoľnili, keď nimi nikto nevošiel.

Harry-Voldemort sa zasmial. „Fyzicky tu ešte nie je, drahý Severus,“ opravil jeho mienku. „Ale ak chceš, môžeš mu niečo odkázať. Zavolať ho sem vlastnými slovami, len aby uveril, že toto tu je pre zmenu skutočné.“

Snape zdvihol oči a pozrel na osobu pred sebou. „Nedostaneš ho sem,“ namáhavo precedil pomedzi zuby.

„Že nie?“ naoko sa zadivil Harry-Voldemort s mrazivým úsmevom. „On príde sám, ako vtedy.“

Snape sa zhlboka nadýchol, šetriac silami. Pravdepodobne na ďalšie mučenie. „Nepríde. Nesmie,“ zdôraznil.

„Ach, Severus,“ zalamentoval Harry-Voldemort falošne, „ako strašne som sa v tebe sklamal. Ako veľmi si klesol!“ Teatrálne potriasol hlavou. „Nemal si vziať tú úlohu tak vážne. Kázal som ti predsa, aby si len predstieral uzmierenie so svojím synovcom. A ty,“ zdôraznil s prehnanou patetickosťou, „ty si si toho chlapca asi skutočne obľúbil.“

Smrťožrúti okolo sa rozrehotali, častujúc Snapea rôznymi nadávkami a výsmechom.

„Čakáme ťa, Harry,“ vyslovil Harry-Voldemort akoby sám pre seba. „Mám pre teba pripravený spôsob prepravy, ak ho využiješ. Tvoj drahý strýko to možno nevydrží dlho. Teda, uvidíme, ako dlho to vydrží, možno aj deň. Longbottomovci vraj vydržali niekoľko hodín, ale veď Severus je špecialista na oklumenciu, všakáno?“ dodal medovým hlavom a privrel oči.

Harry ich následne otvoril, ťažko dychčiac. Opäť uzrel koberec v riaditeľni, no obraz Snapea, jeho strýka, mu prekrýval realitu. „Nie, nie, nie, nie…“ zdvihol sa zo zeme s pocitom, akoby mal za sebou ťažký metlobalový tréning, a začal sa prechádzať, nedokážuc dostať ten obraz z mysle. „Nie, prosím nie, nie, nie…“ Bolo to presne ako pred polrokom. Ibaže teraz to bola skutočnosť, a nie klamstvo.

Včerajšok, celý týždeň, minister, Sírius, nič z toho nebolo dôležité.

Rozbehol sa k dverám, no takmer sa v nich zrazil so svojimi najbližšími priateľmi. Ginny, ktorá sa v dverách zjavila ako prvá, pri pohľade na jeho tvár neváhala a objala ho, nekladúc zbytočné otázky. Jednoducho tam bola preňho. Harry ju vďačne privinul k sebe. Objatie netrvalo dlho, čas bol vzácny; nepustil ju však úplne, držal ju pri sebe s rukou prehodenou okolo jej útlych pliec.

„Kde je riaditeľ, Harry?“ spýtala sa Hermiona, ignorujúc pohoršené výkriky portrétov.

„Preč, na ministerstve,“ odpovedal Harry. „Ako vždy, keď sa niečo deje.“ Preglgol. „Voldemort odhalil Snapea, teraz ho mučí,“ prezradil so zachvením v hlase, napriek všetkým pokusom tomu zabrániť. Teraz nie je čas na to, aby sa zložil.

Ostatní traja pozreli na seba. „Si si istý, Harry?“ spýtala sa pre uistenie Ginny.

„Absolútne,“ zaškľabil sa Harry. „Voldemort ma láskavo pozval na malé predstavenie do svojej nory, aby mi ukázal, ako veľmi ho teší mučiť môjho strýka.“ Pri tej predstave sa mu chcelo vracať.

„Počkať, odkiaľ Voldemort vie, že Snape je tvojím strýkom?“ zamyslela sa Hermiona. „Nevie to predsa až toľko ľudí, nie? Iba my, Remus s Tonskovou a Sírius, Hagrid, a…“

Jej niť myšlienok narušil príchod ďalších návštevníkov riaditeľa. Remus a Tonksová, obaja zadychčaní, bežali k štvorici hore schodmi. Chrabromilčania vošli dnu do riaditeľne a uvoľnili tak miesto vo dverách.

„Draco zmizol,“ oznámila všetkým Tonksová soptiaca bezmocným hnevom. „Nikde ho neviem nájsť, a keď som sa spýtala tej nafúkanej Parkinsonovej, drzo sa na mňa zaškerila a vyhlásila, že sa konečne vrátil tam, kam patrí, a že divadlo sa konečne skončilo. Dumbledore sa ešte nevrátil?“ rozhliadla sa po riaditeľni.

Harry pustil Ginny, spravil krok dozadu a neveriaco krútil hlavou, úporne sa brániac predstave, ktorá sa zdala byť realitou. „To…to nie je možné…veril som mu…veď mi predsa chránil kožu, a ja jemu…a predsa ho preverili…a Sírius tiež…a riaditeľa predsa nemohol oklamať…a Snapea…nie…“

„Fretka jedna zradcovská, nikdy som mu neveril,“ odfrkol nenávistne Ron. Hermiona zneistela, Ginny si rukou prikryla ústa.

„Hohoho,“ zdvihol Remus ruku. „O čom hovoríte?“

„Niekto prezradil Voldemortovi, že Snape je môj strýko,“ zdrvene oznámil Harry jemu i Tonksovej. Bolestne privrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Voldemort práve mučí môjho strýka a ak ho chcem ešte niekedy vidieť so zdravým rozumom, mám za ním prísť,“ dodal.

Tonksová odmietavo zavrtela hlavou. „Počkať, veď ešte nemáme dôkaz, že zradil, nie?“ držala sa poslednej slamky nádeje a pozrela z jedného na druhého. „Došľaka, veď nemohol toľko predstierať! Nikto nie je schopný hrať také divadlo!“

Remus pristúpil k Harrymu a rukou mu zdvihol bradu. Vážne mu pozrel do očí: „Si si istý, že nejde o ďalšie klamstvo?“

„A odkiaľ by vedel o príbuzenskom vzťahu?“ zakričal Harry a vytrhol sa mu. Päsťou bezmocne buchol do najbližšej steny, ignorujúc ďalšie výkriky portrétov, spomínajúce jeho besnenie po návrate z Ministerstva. „A Snapea od včera večera, keď odišiel, nikto nevidel!“

„Možno len neprišiel na raňajky,“ oponoval Remus prechádzajúc sa po miestnosti s rukou zaborenou vo vlasoch. „No tak, Harry, nemôžeš urobiť tú istú chybu dvakrát! Ja ťa rozhodne nepustím do ďalšej pasce, a Sírius ti odkazuje to isté: nenaleť znova! Musel som mu prisahať, že ťa nenechám odísť, inak by sem dobehol sám!“

Harry sa na Remusa pozrel skoro divoko a rozbehol sa k dverám. Dievčatá, ktoré tíšili zlomenú Tonksovú, sa za ním pozreli s chápavými, no smutnými úsmevmi. Ron a Remus vyrazili takmer okamžite za ním; podarilo sa im ho dobehnúť na polceste k žalárom.

„Aj keď zaklopeš, nemusí ti otvoriť,“ varoval ho Remus.

Harry nepokladal za dôležité reagovať. Keď dobehli k dverám Snapeovho kabinetu, ani sa nenamáhal s klopaním a prudko rozrazil dvere. Remus s Ronom sa na seba prekvapene pozreli a vošli za ním. Harry medzitým, keď nenašiel Snapea v kabinete, prebehol chodbou do súkromného laboratória. Bolo prázdne. Vrátil sa do kabinetu, ani nepozrel na svojich nerozhodných spoločníkov a vbehol do súkromného bytu. Keď sa Ron pokúsil ísť za ním, dvere sa za Harrym samé zatvorili. O chvíľu ich Harry otvoril zvnútra so zničeným pohľadom.

„Nie je tu,“ ticho povedal. „Ani v obývačke, ani v spálni, aj kúpeľňa je prázdna. Nie je vo svojom súkromnom laboratóriu a nie je ani tu, aby mi vynadal, že som mu vtrhol do bytu a prezradil vám, že sa môžem dostať dnu.“ Po týchto slovách klesol do svojho kresla, v ktorom presedel hodiny počas svojich návštev, a zložil si hlavu utrápene do dlaní.

***

Malá postava takmer spadla z okna, na ktorom sedela. Vystrašene sa pozrela na svoju staršiu kamarátku, ktorá sa zvedavo dívala von. Zúrivá vŕba zamrzla a ostala tak. Vybehol z nej veľký čierny pes. Auror, ktorý hliadkoval neďaleko, si ho nevšimol. Pes bežal smerom k hradu, dievčatá však už nevideli, ako vbehol dnu.

„Už sa to začalo,“ skonštatovala blondína. Čiernovlasé dievča prikývlo a pritúlilo sa k nej so strachom v očiach. Blondínka ju láskyplne objala. „Neboj, oni to zvládnu,“ uisťovala ju. „Aj Harry, aj tvoj otec.“

This entry was posted on Sobota, Apríl 10th, 2010 at 21:54 and is filed under HP a otcova krv. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.