Plamene príjemne pukotali v krbe chrabromilskej klubovne. Harry ich so záujmom pozoroval a nevšímal si spolužiakov, ktorí sedeli vôkol neho. Len nejasne vnímal rozhovor, ktorý sa rozprúdil už počas hodiny. Čarovanie sa skončilo pred riadnou chvíľou, no Harry netušil, kedy presne, ani čo na ňom robili. Nejako smiešne mávali prútikom… Podchvíľou zatínal päste a zase ich uvoľňoval.

„A ako vyzeral Snape, keď vyšiel zo salóna?“ spovedala Hermiona Nevilla a ustarane pritom pozerala na Harryho.

„Ako obyčajne,“ znela Nevillova odpoveď. „Na rozdiel od ministra neviem, kedy sa mračí pre niečo výnimočné a kedy len tak. On sa mračí stále.“

Harry len nebadane pokrútil hlavou. Snape sa nemračí stále. Snape sa vie aj usmievať. Vie sedieť úplne uvoľnene s pohárom ohnivej whisky v ruke, hoci za celý večer si uchlipne najviac raz. Snape vie zúriť, vie byť ironický, vie byť sarkastický, alebo len žartovať. Vie si uťahovať a vie zdvihnúť náladu. Vie, kedy čo povedať a kedy je lepšie mlčať. Cíti bolesť, hoci to skrýva. Rozumie. Stará sa, zaujíma sa. Vie si robiť starosti. Harry ho už videl v najrôznejších situáciách, vlastne okrem jedinej.

Plamene sa odrážali na stenách krbu. Vytvárali zaujímavé tiene, ktoré veselo tancovali na červenočiernom pozadí. Svojím šantením akoby chceli navodiť Harrymu veselšie a jednoduchšie myšlienky. Odpútavanie jeho pozornosti bolo málo zdarné.

Ešte nikdy nevidel Snapea smutného. Len raz, jedinký raz, keď sa ho pýtal v jeho obývačke na ten obrus, sa mu zdalo, že je smutný. Alebo aspoň nostalgický. No to bolo jeden jediný raz, a s Harrym to nesúviselo.

„Vážne nevieš, čo chcel Forsthy?“ rozhodil Ron rukami. „Keď chodí k tvojej starkej každý mesiac na čaj, mohol si sa ho aspoň spýtať, o čo ide!“

Neville zdvihol ruky na obranu. „Vyšiel von totálne rozzúrený. Nech chcel čokoľvek, Harry odmietol a ministra to nahnevalo. O chvíľu nato vyšiel Snape a ani na mňa nepozrel. Zatiaľ netúžim po samovražde.“

„Veď nikto to od teba ani nechce,“ tíšila ho Hermiona starostlivo.

Harry sa pousmial. Hermiona sa vždy stará. Občas to i škodí.

Ginny sa mierne zavrtela pri jeho boku, hľadajúc si lepšiu polohu. Bola v klubovni, keď prišiel. Mlčky ho prijala k sebe a na nič sa nepýtala. Bola preňho ako dar.

„Mal si si vziať predlžovacie uši,“ nedal si pokoj Ron.

Hermiona ho buchla dlaňou po zátylku. „Keď bude Harry ochotný nám o tom povedať, povie nám to,“ napomenula ho.

Ron si pošúchal miesto, kam dopadla dlaň jeho priateľky, a zamračene prikývol.

„Kedy vyjde mesiac?“ spýtal sa Harry nečujne.

Iba Ginny ho počula. „Až hodinu po večeri,“ odpovedala rovnako ticho. „Poď, musíš jesť,“ pripomenula mu a vstala.

Nechal sa zodvihnúť a viesť. Mechanicky prešiel všetky poschodia nasledovaný ustarostene sa tváriacimi spolužiakmi. Pri vstupe do Siene sa automaticky pozrel na profesorský stôl. Riaditeľ sedel na svojom mieste. Zvyčajná iskra v jeho očiach chýbala, keď sa ich pohľady stretli. Asi už hovoril so Snapeom. Ten sedel na svojom mieste. Nezdalo sa, že si Harryho všimol. Nedal najavo, že zaregistroval jeho prítomnosť, ako inokedy. Alebo si to len Harry nevšimol. Miesto vedľa neho bolo, samozrejme, prázdne.

Nevenoval pozornosť tomu, čo má na tanieri. Najedol sa v chvate. Skôr, než doje Snape. Musí ho zastihnúť, musí… Ginny ho nasledovala. S obavami sa obzerala na slizolinský stôl. Viacerí pri ňom sediaci sa zvláštne uškŕňali, kým Draco sa tváril obozretne až znepokojene. Tým sa bude zaoberať neskôr.

Dobehol ho až pred jeho kabinetom. Keď chce, vie sa riadne ponáhľať. Nepovedal ani slovo, len ich vpustil dovnútra.

„Je to pravda?“ spýtal sa Harry otázku, ktorá ho gniavila už pár hodín.

Snape prikývol už spoza svojho stola. „Také sú zákony čistokrvných rodín,“ odpovedal neutrálnym hlasom.

Harry sa hodil do kresla. Takže predsa. „Kedy ste mi to plánovali oznámiť?“ prehovoril mimovoľne. „Keď sem nabehne Sírius s úmyslom konečne vás odpraviť?“

„O čo ide?“ podozrievavo si založila ruky vbok Ginny, pozerajúc z jedného na druhého.

„Harryho zákonným poručníkom sa vtedy, čo sa tej funkcie zbavila Petúnia Dursleyová, automaticky stal Sírius Black podľa vôle Harryho rodičov,“ vysvetlil Snape monotónne, nespúšťajúc zrak z Harryho. „Ja som po celý čas, čo bol Black v bezvedomí, len zastupoval jeho miesto. Teraz sa moje právo byť Harryho poručníkom anulovalo.“

Ginny prekvapene vydýchla. S rozšírenými očami prudko objala Harryho okolo krku.

„A to, čo povedal minister, je tiež pravda?“ pýtal sa Harry ďalej, vymaniac sa z Ginniných rúk. Tvár však mal otočenú preč od Snapea, hlas sa snažil udržať vyrovnaný.

„Nemusíš sa obávať,“ odpovedal Snape uštipačne. „Slobodne sa môžeš rozhodnúť, že tvojím poručníkom ostane Black, a nebudeš nútený tráviť čas so mnou.“

Harry prudko vstal. „Ja som nikdy nebol nútený,“ vyhŕkol nahnevane. „Mal som dojem, že tento bod som vám za seba už objasnil. Ale vy ste možno neboli úprimný. Všetci tie rečičky o rodine a prázdninách a…a ten váš výbuch minule! Že vy ste môj strýko a moja krv, a pri tom Sírius bol tiež otcovým bratrancom!“

Snape rovnako vstal a obišiel stôl. „Stará matka tvojho otca a Blackov starý otec boli súrodencami. Jamesova a moja matka boli dvojčatá. Vypočítaj si, kto ti je bližším príbuzným,“ vyštekol varovne.

„Iste,“ ironicky odsekol Harry. „Ešte aby sme nezabudli, že vlastne ani neviete, či náhodou nie je vaším otcom môj dedo, čiže pokojne môžete byť ozaj mojím strýkom!“ V tom istom momente, ako to vykríkol, vedel, že prestrelil. Ginny si prikryla ústa, no i tak bolo počuť, ako zhíkla.

Snape sa napriahol. Zastavil svoju dlaň milimeter od Harryho tváre a tvrdo zovrel päsť. „Vypadnite, Potter,“ precedil pomedzi zuby mrazivo. „Hneď!“

Harry schmatol Ginny za ruku a vystrelil na chodbu. Pár metrov od kabinetu vrazili do niekoľkých Slizolinčanov, no nevenoval im pozornosť. V mihu vbehli do tajnej chodby, kde sa Harry premenil na orla. Myslenie v animágskej podobe však už nebolo také jednoduché ako pri prvej premene; čím viac premien, tým jasnejšie sa jeho myslenie udržiavalo.

„Harry, stoj! Počkaj!“ skríkla za ním Ginny. Ako človek nemala šancu dobehnúť ho, ako kune sa jej to tiež veľmi nedarilo. Ľahučko ju schmatol do pazúrov tak, aby ju neporanil, a pustil ju na druhom poschodí pred východom. Tam sa obaja premenili naspäť a Harry pokračoval v behu do veže. Zastavil sa až vo svojej izbe, slepý k všetkým prekvapeným pohľadom. Až tam si dovolil zúriť.

„Bastard!“ skríkol rozzúrene a päsťou vyskúšal pevnosť múrov. Následne riadne kopol do svojej postele, až sa zakolísala. „Sviniar! Odporný hajzel! Ako mohol…!“

„Harry, kámo, upokoj sa, áno?“ snažil sa ho tíšiť Ron, ktorý dobehol aj s Hermionou hneď za nimi. „To by už stačilo, Snape ti nestojí za to, aby si si kvôli nemu rozkopal posteľ.“

Odpoveďou bol ďalší kopanec a buchnát do steny. Harry nedbal, že hánky mu začínajú červenať. „Hnusný klamár!“

Hermiona, ktorá zatiaľ držala v náručí rozrušenú Ginny, sa naňho nesúhlasne pozrela. „Nech už máte teraz medzi sebou čokoľvek, nemáš právo tak o ňom hovoriť. Je to tvoj príbuzný a poručník…“

„Nie je,“ stopol ju Harry. Jeho hnev v momente opadol. Ešte raz buchol päsťou do steny, no bez predchádzajúcej rozhodnosti. „Odkedy sa Sírius prebral, stratil svoje poručníctvo nado mnou.“

„Hej, to je super,“ povzbudzujúco sa usmial Ron a vyvalil sa na posteľ. „Mohol ti to povedať aj skôr, to je fakt, ale nevadí. Kedy oslavujeme? Až v Troch metlách, či si skočíme pre ďatelinové pivo hneď?“

„Sklapni, Ron!“ okríkla ho jeho sestra s červenými očami. „Alebo ti ešte nedošlo, že Harry ho má rád? Teraz si musí vybrať medzi Síriom a Snapeom, a ani jeden mu to neuľahčuje!“

„Ale Síria má radšej,“ spokojne vyhlásil s rukami za hlavou. „Vec vyriešená.“ Pozrel na Harryho. „Sorry, kamoš, ale rozhodne by som ťa nechcel cez prázdniny navštíviť u Snapea.“

„To už teraz skutočne nebude problém,“ sarkasticky odvetil Harry. „Môj drahý strýko rozhodol za nás všetkých.“

Hermiona si ho podozrievavo prezrela. „Harry, prečo si ho nazval strýkom?“ spýtala sa opatrne. „Doteraz si sa tomu vyhýbal, volal si ho priezviskom, ale nikdy…“

„Nepýtaj sa,“ zahriakla ju Ginny rázne a privrela oči. „Aspoň raz. Prosím.“

Hermiona výnimočne zavrela múdro ústa a udržala v nich akúkoľvek otázku, ktorá sa cez ne chcela predrať.

***

Ráno bolo zamračené. Harry náročky nešiel na raňajky s Hermionou a Ginny, ale až s Ronom pred Herbológiou zamierili do kuchyne. Dobby bol radosťou celý bez seba, že môže niečo spraviť pre Harryho, takže sa najedli lepšie než v sieni. O poštu sa pre Harryho postaral Neville; sovy mu bez akýchkoľvek protestov prenechali listy adresované Harrymu. Harry si nad tým nelámal hlavu, stačilo mu nejasné vysvetlenie, že to súvisí s vazalstvom.

Remus prišiel na obed síce mierne strhaný, no usmial sa na Harryho a jemne kývol. Tonksová vedľa neho vyzerala celkom dobre a tiež sa usmievala. Harry im úsmev silene opätoval. Bolo super, že Sírius je späť. Snapeova odmeranosť a nenávistný pohľad spoza profesorského stola sa však vrátili tiež.

Po Magických tvoroch sa Ron chcel pokúšať o premenu vonku, pod záštitou Zakázaného lesa, argumentujúc, že aj Harrymu sa podarilo prvýkrát premeniť pod holým nebom. Hermiona proti tomu namietala odlišnosťou situácie a tiež nebezpečenstvom, pripomínajúc, že by porušili (opäť) školský poriadok. Ich diskusiu ukončil až auror Morris, ktorý ich veľmi taktne upozornil, že od Hagrida to do školy trvá kratšie než dvadsať minút, ktoré sa oni už mocujú vonku. Našli preto kompromis v podobe Komnaty najvyššej potreby, ktorá sa úplne prispôsobila podmienkam imitujúcim voľnú prírodu. Kým sa Ron snažil nájsť v sebe medveďa a premeniť sa, Hermiona sa ako morálna podpora v podobe vydry vrtela pri ňom. Harry len sedel neďaleko dverí a hrýzol steblo trávy, stratený vo vlastných myšlienkach.

„Podľa mňa sa tým priveľmi zaťažuješ,“ vyhlásil Ron asi po hodine márneho snaženia a sadol si k nemu. „Sírius sa ti ozval prvý, hneď vyhlásil, že ťa k sebe vezme, bol to najlepší kamarát tvojho otca a je cool. Snape, oproti tomu, ťa päť rokov terorizoval, nenávidel sa s tvojím otcom, bol smrťožrútom, a je to stále slizký netopier. Tak nad čím ešte váhaš?“

Harry kopol do najbližšieho kameňa, ktorý pozoroval už dlhšie. „Nie je všetko také jednoduché, Ron,“ odvetil. „A nemal by si náhodou skúšať premenu?“

Hermiona stále ako vydra docupkala k nim a štuchla Rona do nohy s vyčítavým pohľadom, potvrdzujúc Harryho slová.

Ron pokrčil plecom a vzal si vydru na kolená, čím jej nepriamo znemožnil možnosť premeny. „Aj tak mi to nejde. Možno trhnem Pettigrewov rekord.“

„Nekecaj,“ zahriakol ho Harry s falošnou dávkou bodrosti. „Len sa trochu viac sústreď, a bude to, ani nebudeš vedieť, ako. A na tvojom mieste by som Hermionu pustil.“

Ron si ho pochybovačne premeral v súvislosti s tým optimizmom, no vydru opatrne položil na zem. Okamžite sa premenila na človeka, a netvárila sa vôbec nadšene. „Ron, prišli sme sem kvôli tebe, aby si sa snažil o premenu. Nemáš tu vysedávať a hovoriť Harrymu, čo má robiť, a už vôbec sa nemáš hrať so mnou, akoby som bola tvojím domácim zvieratkom!“ zlostila sa.

Ron na protest zdvihol obe ruky. „Keď ty si taká pekná, či si dievča alebo vydra,“ vyhŕkol nevinne, no šklbalo mu kútikmi pier.

Hermiona sa nadýchla a opäť vydýchla. „Ronald Weasley, nemal by si používať takéto vyjadrenia, keď sa s tebou rozprávam vážne!“ rozhodila rukami.

„Ja rovnako,“ zaškeril sa na ňu Ron a vyskočil na nohy. Chytil ju okolo pása, no zachoval aký-taký odstup. „No tak sa nedurdi. Fakt sa snažím. Môžem ja za to, že mi to jednoducho nejde?“

Harry nepočkal na Hermioninu odpoveď. Nevyzeralo to na to, že budú spolu hovoriť dlho, a nemal záujem rušiť ich v ich chvíľke. Posledná vyučovacia hodina sa ešte neskončila, bolo teda viac než pravdepodobné, že chodby budú prázdne a teda relatívne bezpečné. Potichu sa preto vytratil preč a bezcieľne blúdil chodbami Rokfortu.

Vonku sa medzitým takmer úplne zotmelo. Noc prichádzala čoraz včaššie. Mesiac bol ešte plný, hoci jeho moc sa nevyrovnala včerajšej noci. Vyšiel pomerne skoro; jasná obloha sľubovala možný mráz. Bol koniec októbra, o pár týždňov začne azda aj snežiť.

Harry podišiel k oknu. Mimovoľne sa uškrnul pri pohľade na Zúrivú vŕbu, ktorá sa nejasne črtala v tme. Bolo zvláštne, že nestretol ani jedného aurora, ale bolo mu to jedno. Čo bude o pár týždňov? Voldemort sa už dávno neozval, pomyslel si ironicky. Celý týždeň bolo viac-menej ticho, okrem jeho pošty kráľovnej. Harry netušil, čo tým chce dosiahnuť, no zatiaľ sa tým nechcel zaoberať. Možno sa mal spýtať Eltocara, ten by mu azda vedel poradiť. Na druhej strane, s najväčšou pravdepodobnosťou by znovu nerozumel elfovej odpovedi. Ešte stále nerozlúštil jeho radu.

Unavene si pošúchal oči. Už aby prišla Ginny a šli pomaly na večeru. A potom, potom možno nejaké úlohy, alebo si precvičia živly, alebo… Ruka mu zamrzla v pohybe. Nebol si tým istý, no zdalo sa mu, že si niekto sťažka povzdychol.

Opatrne sa pohol z miesta. Pozorne si prezrel chodbu. Nikde nikoho nevidel. Bol by nad tým mávol rukou, keby si neuvedomil, že svetlo rozlievajúce sa z jedného okna na druhom konci chodby je o niečo užšie než ostatné. Ticho, ako len mohol, prešiel k nemu.

Vo výklenku, ukryté pred očami iných, sedelo schúlené dievča. Kto by ju nehľadal, nebol by ju našiel. V klbku, pokrčené nohy pritiahnuté k hrudi a objaté rukami, dívala sa von oknom. Čierne vlasy jej ako závoj zakrývali bledú tvár ožiarenú mesačným svetlom. Celý jej zjav rezonoval nejasnou melanchóliou a ešte čímsi, čo Harry nevedel identifikovať.

„Čo tu robíš, Chiara?“ napoly zvedavo a napoly podozrievavo ju vyrušil.

Strhla sa. Skoro sa zošuchla z výklenku. Keby ju nebol zachytil, bola by už na zemi. Vďaka za jeho rokmi vycvičené reflexy stíhača. „Nepočula som ťa prísť,“ zaševelila.

Harry si sadol oproti nej. „Prečo nie si vo svojej klubovni?“ spýtal sa jej ešte raz.

Pokrčila plecom. „Nemám chuť byť tam,“ odvetila a znovu sa zadívala von. „A čo ty? Myslela som, že si stále so svojimi priateľmi. Teda, Ron a Hermiona, tak sa volajú, všakže?“ pozrela naňho pre utvrdenie.

„Si prváčka,“ ignoroval jej naznačenú otázku. „Mala by si byť v klubovni, keď máš voľno, učiť sa alebo sa zabávať so spolužiakmi. Ako inak ich chceš spoznať a zapadnúť?“

Chiara sa opäť otočila k oknu. „Ešte bude čas,“ znela vyhýbavá odpoveď.

Harry si povzdychol. „Chiara, viem, že mi niečo tajíš,“ povedal bez okolkov to, čo ho okrajom mysle zamestnávalo od víkendu. „Povieš mi to?“

Chiara sa smutne usmiala. „Chcela by som, ale radšej nie. Ešte nie,“ upresnila. „Ale neboj sa, nejde o nič dôležité,“ uistila ho rýchlo, keď otváral ústa na reakciu. „Skutočne, mama mi napísala, že to už dlho nebude trvať…“ zaklapla si rukou ústa.

„Čo už nebude dlho trvať?“ zúžil Harry pohľad. „Chiara, ty niečo vieš? Niečo…o Voldemortovi?“

Chiara váhavo potriasla hlavou. „Neviem nič, čo by ti mohlo pomôcť, je mi ľúto. Rada by som pomohla, ale mamke veľmi záležalo na tom, aby som ostala mimo. Aj ockovi. Nechcem, aby sa kvôli mne mamka trápila.“

„A tvoja mama, ona niečo vie?“ nedalo Harrymu pokoja. Pritiahol sa bližšie ku Chiare, nakoľko sa to v úzkom výklenku dalo, a pevne chytil dievča za plecia. „Chiara, tvoja mama niečo vie?“

Chiara sklonila hlavu, vyhýbajúc sa Harryho pohľadu, a mlčala.

„Odpovedz mi!“ naliehal Harry. „Čo vie? Musím to vedieť, ak je to dôležité, musíš mi to povedať!“ pomaly začínal kričať.

Chiara vytrvalo mlčala, no po tvári jej začali stekať slzy. Sykla od bolesti, keď Harry zovrel jej plecia pevnejšie.

V tej chvíli si Harry uvedomil, že to prehnal. „Prepáč,“ mierne zahanbene ju pustil a stiahol sa späť. Čo to robím? nadával si v duchu. Veď je to iba malé dievča. „Nemal som…“

„To je v poriadku,“ skočila mu do reči Chiara. „Je to moja vina, neostala som bokom.“ Preglgla. „Prepáč mi, že som na teba kričala. Ja len…bola to žena…ženy by nemali bojovať…a muži proti ženám už vôbec nie…“ habkala.

„Bellatrix bola monštrum,“ vyhlásil Harry bez štipky pochybností. „Keby ťa stretla, bola by ťa mučila len pre potešenie, len pre tvoj pôvod. Zabila vlastnú sestru-dvojča.“

Chiarou striaslo. „Luna mi to vysvetlila,“ ticho priznala. „Dovtedy som nerozumela, aké to je naozaj zlé.“

Chvíľu sedeli bez rečí. Harry ho nechcel porušiť, ale nevydržal mlčať dlho. „Moja stará mama bola Princeová,“ nadhodil. „Tak som uvažoval…“

Dievča prudko pokrútilo hlavou. „Prosím, nepýtaj sa, nesmiem,“ pozrela naňho úpenlivo. „Nemôžem ti to povedať, mamka povedala, že nesmiem, aj kvôli ockovi, nesmiem,“ opakovala.

„Dobre, dobre,“ tíšil ju Harry. „Môžeš mi aspoň povedať, prečo?“ zauvažoval. „Kvôli tomu, čo vie tvoja mama? Alebo kvôli tomu, kto je tvoj otec?“

Chiara opatrne prikývla, pozorne ho sledujúc.

„Luna povedala, že sa to aj tak dozviem,“ pokračoval Harry. „Od koho? Od teba, alebo od niekoho iného?“

„Odo mňa,“ zašepkala po chvíľke. „Ale až potom.“

„Kedy potom?“ pýtal sa Harry ďalej. „Čo znamená potom?“

Chiara preglgla. Váhavo pozrela na Harryho, no znovu stočila hlavu naspäť. „Keď sa vráti ocko,“ zašepkala s bolesťou v hlase. „Ale viac ti už ozaj nemôžem povedať.“

„Ani to, kde je tvoj otec?“ nevzdával sa nádeje Harry.

Chiara sa usmiala a zavrtela hlavou. Niečo jej prišlo asi smiešne, no napriek tomu ostávala smutná. Pevnejšie si objala kolená a položila si na ne hlavu.

„Ani to, ako tvoja mama vie nejaké veci, nech už ide o čokoľvek?“ kostrbato položil otázku, ktorá ho síce až tak veľmi netrápila, no možno bola dôležitejšia, než si myslel.

Chiara na odpoveď iba pokrčila plecom. Asi ani ona riadne nevedela zdroj informácií jej mamy. Pochopiteľné, veď má iba jedenásť. Prečo by sa matka zverovala dcére s tak dôležitými informáciami? Asi jej povedala len toľko, aby ju držala mimo. Nuž, tak ten zámer veľmi nevyšiel…

Na chodbu sa začali trúsiť študenti. Skončila posledná hodina, čoskoro mala začať večera. Harry sa začal nepokojne pozerať po okolí; nebál sa o seba, ale mimovoľne si spomenul na Snapeov príkaz, že sa nemá nikde pohybovať sám. Ginny bola v knižnici, so spolužiačkou pracovali na nejakej práci z transfigurácie, stretnúť sa mali až pri večeri. Ron a Hermiona si pravdepodobne už všimli, že je preč… Zarazil sa. Snape predsa už nie je jeho poručníkom, prečo by ho malo trápiť, či poslúcha jeho príkazy? A vôbec, prečo by mal poslúchať príkazy od hocikoho? Či sa nevedel vždy postarať o seba aj sám?

Harryho tok myšlienok prerušil príchod blonďavej Bystrohlavčanky. „Ahoj, Chiara, ahoj Harry,“ pozdravila ich svojím spevavým hlasom, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete, že ich našla spolu.

Chiara si odovzdane vzdychla. „Vedela si to, však?“ rezignovane sa jej spýtala. Zošmykla sa z výklenku a podišla k nej. „Preto si ma nechala osamote.“

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Harry mierne prekvapene. „Luna?“

Luna sa iba nevinne usmiala. „Starám sa o ňu, kým môžem. Chiara je také zlaté dievča, a jej mama je úžasná. Jej otec ma síce nemá rád, ale každý má svoje muchy,“ vyhlásila.

„Poznáš jej rodičov?“ prekvapene zareagoval Harry. Na jej prikývnutie sa nedočkavo spýtal: „Kto sú to? Poznám ich?“ Je Chiara nejako spríbuznená s Eileen a Aileen Princeovými? dodal v duchu.

Luna si ho nesúhlasne prezrela. „Trpezlivosť ruže prináša,“ odvetila. Otočila sa ku Chiare. „Už si sa vysporiadala so straumatovcami?“ starostlivo si ju prezerala.

Dievča prevrátilo očami. „Áno, Luna,“ prikývla poslušne.

Luna sa spokojne usmiala. „To som rada. Vďaka, Harry,“ dodala a venovala mu žiarivý úsmev. „Chceš doprovod do siene?“

Harry nemal ani potuchy, ako obyčajne, čo boli či sú straumatovce, ani prečo mu Luna ďakuje. Chiarin prístup k Luniným výmyslom bol však novinkou. „A prečo nie?“ pokrčil plecom. Možno sa cestou dozvie niečo o tomto zvláštnom vzťahu dvoch dievčat. Mierne prekvapený a hneď nato šťastný výraz na Luninej tvári ho zahanbil. Asi nečakala kladnú odpoveď…

V sieni sa žiaci zbierali postupne. Harry došiel zo svojho ročníka ako prvý Chrabromilčan, no kým došli Dean a Neville, sedeli pri ňom Chiara a Luna. Podarilo sa mu zistiť, že Luna vlastne nikdy Chiarinu matku nestretla, a oficiálne ani jej otca. Len vie, o koho ide, no hravo odbila všetky Harryho snahy vymámiť to z nej.

***

„Ostaň po hodine,“ pošepol Remus Harrymu počas štvrtkovej hodiny Obrany počas obchôdzky po triede. Kontroloval, či sa študentom darí v tvorení jednoduchých bariér, ktoré mali v priebehu mesiaca zvládnuť.

Harry strnulo prikývol. Ešte s Remusom nehovoril o Síriovi; včera po večeri a po prefektskej službe si sadol nad úlohy a kým skončil, bol natoľko unavený, že si šiel rovno ľahnúť.

„Tak aké sú správy?“ spýtal sa, keď spolu s Ronom a Hermionou prešli do kabinetu. Tonksová tam napriek Harryho očakávaniam nebola. „Tonksová má službu?“ spýtal sa pomimo, kým sa usádzal s ostatnými do kresiel.

„Nie, chcela hovoriť s Dracom,“ odvetil Remus a sadol si za svoj stôl. „Nezdal sa vám trochu nepokojný?“

Hermiona zamyslene prikývla. „Už celý týždeň je taký. Ale ani raz nepovedal nič, ani nenaznačil, aspoň som si nevšimla,“ pozrela na chlapcov pre uistenie.

„Tak mne sa rozhodne nezdôveril, čo ho trápi,“ ohradil sa Ron s rukami zdvihnutými pred sebou.

Remus si povzdychol. „No nič, snáď z neho niečo dostane Dora. Ale zavolal som vás sem pre niečo iné,“ usmial sa. „Mimochodom, dosť ma prekvapilo, že si neprišiel sám, Harry. Alebo ťa už nezaujíma, čo je nové so Síriom?“

„Premenil sa na človeka, nie?“ uistil sa Harry. „Hovorili ste spolu, chce ma vidieť a odkazuje mi, že ak mi Snape čo i len vlások na hlave skriví, dobehne a bude žiadať krvný súboj alebo ako si čistokrvné rody vybavujú spory medzi sebou,“ povedal bez záujmu.

Remus prekvapene niekoľkokrát zažmurkal. „Stalo sa niečo, kým som bol preč?“ pozrel na ostatných dvoch.

„Bol tu minister,“ odpovedala Hermiona. „Hovoril s Harrym a profesorom Snapeom. Profesor Snape už nie je Harryho zákonným poručníkom, pretože za Harryho poručníka bol Harryho rodičmi určený Sírius. Harry má teraz na výber, koho si za poručníka vyberie, a jednou z možností je aj minister osobne, ak sa Harry nerozhodne ani pre jedného z nich. Poprípade je tu možnosť, že ak si nevyberie do určitého časového limitu, Ministerstvo určí poručníka samo.“

Remus sa oprel o operadlo stoličky. Chvíľu uvažoval nad tým, čo počul. „Potom je asi skutočne dobré, že som Síriovi o zmenených rodinno-právnych vzťahoch nič nepovedal,“ povedal akoby len do vetra.

„Takže Sírius ešte o ničom nevie?“ ožil Harry a naklonil sa dopredu. „A o čom ste potom hovorili? Ako si ho priviedol k tomu, že sa premenil na človeka?“

„Išlo presne o to, čo uhádla Hermiona,“ pustil sa do vysvetľovania Remus. „Sírius skutočne nevedel rozlíšiť, čo je skutočnosť a že už nie je v zajatí imaginárneho pekla. Nepomáhalo ani prostredie, v ktorom sa nachádzal. Čo však bolo zvláštne, od svojho prvého pokusu sa nepokúšal ujsť, ani keď Molly náročky nechala do jeho izby otvorené dvere dúfajúc, že príde za ňou do kuchyne. Až keď som sa premenil v jeho izbe, pred jeho očami, prejavil známky, že vylezie z tej svojej ulity. Potreboval odo mňa len zopár podpichnutí, aby vyliezol z izby, a spolu sme presnorili celý dom.“ Uškrnul sa, čím Harrymu pripomenul jeho mladšiu verziu zo Snapeovej spomienky. „Dora nebola veľmi nadšená, že sme vyšli z izby, kde ma zavrela, a Molly na mňa okamžite začala kričať, no Sírius v tej chvíli skočil predo mňa pripravený ma brániť. Molly ho napomenula, že keď jej chce niečo povedať, musí sa zmeniť na človeka, a nie vrčať na ňu ako pes. Na prekvapenie nás všetkých sa Sírius premenil a vyhlásil: ´Remus nesmie byť počas premeny zatvorený, je potom ráno celý dolámaný. Potrebuje sa prebehnúť, ženské!´ Neviem, kto bol viac šokovaný tým výstupom, či on, či my, ale v konečnom dôsledku to nevadilo.“

Trojica sa od polovice rozprávania smiala pri predstave vlkolaka a veľkého čierneho psa pred neohrozenou postavou pani Weasleyovej. Ťažko povedať, koho ľutovali, ale asi skôr dvoch Záškodníkov.

Remus s úsmevom pokrčil plecom. „Ja som bol potom odvelený na poschodie, odkiaľ som sa nesmel hnúť dole. Sírius však bol pri mne, a ráno sme spolu raňajkovali. Už dávno som sa po splne tak dobre necítil,“ zakončil.

„O čom ste hovorili?“ nadýchol sa Harry, keď sa prestal smiať.

„Stručne som Síriovi vysvetlil, čo sa stalo,“ mávol Remus rukou. „Musel som sa ponáhľať do školy, preto som toho veľa nestihol, no nechali sme ho v Mollinej starostlivosti. Tá prisľúbila, že všetko doženie.“

Harry sa spokojne uvoľnil. „Takže Sírius nevie ani ň o tom, že Snape je, vlastne bol, mojím poručníkom?“ uisťoval sa ešte raz. „Fajn, aspoň mám ešte trochu času.“

Remus si ho starostlivo premeral. „Je pre teba také ťažké vybrať si, Harry?“ spýtal sa vážne.

Harry sa trpko uškrnul. „Dúfať, že budem môcť vychádzať dobre s oboma, je trochu naivné, však?“ nadhodil zľahka.

„Pokiaľ ich nebudeš nútiť, aby vychádzali aj spolu, možno to nebude také ťažké,“ protirečil Remus. „Ak by si teda dokázal prežuť Síriove narážky na Severusovu adresu a opačne.“

„Nehovor, že aj ty si myslíš, že to nie je jednoznačná voľba!“ zadivil sa Ron. „Čo sa vám všetkým stalo? Sírius alebo Snape, no to mi je výber…“

„Ron, prosím ťa, prestaň,“ unavene ho požiadala Hermiona. „Nie je to také jednoduché. Keď si vyberie jedného, druhého tým smrteľne urazí.“

„Nehovoriac o tom, že Severus čaká, že ho Harry odmietne,“ doplnil Remus. „Keď tak nad tým uvažujem, asi toto bolo príčinou jeho výlevu, čo myslíš, Harry? Podľa mňa mu nie je jedno, ako to dopadne, hoci tuší, koho si vyberieš.“

„Vďaka, že mi to všetko pripomínate,“ sarkasticky ohodnotil Harry. Postavil sa a prešiel ku krbu, kde pukotal oheň. „Vôbec mi to neuľahčujete. Alebo máte pocit, že som na všetko to neprišiel aj sám?“

Remus sa chápavo usmial. „Zavolal som ťa sem aj preto, že Sírius chcel s tebou hovoriť. Včera večer si neprišiel, tak sme sa dohodli, že ťa zdržím po hodine.“ Skontroloval čas. „Mal by sa ukázať…“

V krbe zaprašťalo a zjavila sa v ňom hlava. „Zdravíčko, Harry!“ šťastne vykríkol Sírius Black. „Rád ťa vidím, chlapče! Ako sa máš?“

Harry s prekvapením dopadol na stoličku pri krbe. „Ahoj, Sírius,“ vyslovil trasúcim sa hlasom. „Si v poriadku? Teda, myslím, po tom všetko…ako sa máš? Ja, chcel som prísť za tebou, vážne som chcel, ale boli tu veci, čo ma zdržali, a nemohol som, a potom bola škola, a…“ Ani si nevšimol, že sa miestnosť okrem neho vyprázdnila.

„Pokoj, Harry,“ usmial sa Sírius. „Ja viem, viem, Remus mi o všetkom povedal.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Ako sa mám? Len vďaka tebe, Harry, dobre,“ povedal vážne.

Harrymu vyhŕkli slzy. „Som rád. Naozaj, veľmi rád, že si v poriadku.“

„Nuž, moja sesternička sa zase prerátala, čo?“ bodro ho povzbudzoval Sírius. „Nemala si s nami začínať. Držíme predsa spolu, nie? Mala vedieť, do čoho ide, keď na mňa namierila prútik…dokonca od chrbta, bosorka jedna,“ skrivil tvár bolesťou pri tej spomienke.

„Už je preč, a nikomu viac neublíži,“ rozhodne vyhlásil Harry. Konečne sa zbavil posledných výčitiek, ktoré ho ešte zhrýzali. „Povedali ti, čo sa stalo na pohrebe Tonksovej mamy?“

Sírius prisvedčil. „Molly mi síce nechcela vyrozprávať všetko, ale stavili sa Fred s Georgeom. Vyrozprávali mi všetko do najmenších podrobností. Si chlapík, Harry, som na teba hrdý,“ uznal nadšene. „Len ešte budeš musieť popracovať na ohni, povedali mi, že štít nebol úplný. Môžeme cvičiť spolu, keď sem prídeš na prázdniny, aj ja mám oheň.“

Harry sa zaškeril. „Ako myslíš. Už teraz cvičím s Ronom, aj on má oheň. Ale cez prázdniny som chcel skôr cvičiť s dvojčatami. Potrebujem si precvičiť vzduch, na to, že je to môj hlavný živel, ho dosť zanedbávam.“

Sírius prekvapene vytreštil oči. „Tak moment, ty máš dva živly?“ Rozosmial sa. „No jasné, že máš dva, aj James mal. Bol by na teba taký hrdý, Harry,“ zasníval sa.

Harry sa zahľadel von oknom. Aj Snape mu povedal, že je naňho hrdý. Jeho strýko. Pokrvne o niečo bližší než Sírius… Potrebuje sa odpútať. „Čo hovoríš na Draca?“ spýtal sa.

Sírius sa prebral zo snenia. „Fakt sa rozhodol ísť proti rodine?“ vyzvedal. „Človek by to naňho nepovedal. Vyzeral, že má v sebe priveľa malfoyovie krvi na to, aby sa postavil voči snobskému ocinkovi, a ty sám si o ňom vždy hovoril ako o potenciálnom smrťožrútovi.“

„Teraz sa rozpráva s Tonksovou,“ informoval ho Harry. „Som rád, že sa dohodli. Na začiatku Draco neveril, že ho niekto prijme či mu uverí. Mal za sebou len riaditeľa a sčasti aj mňa.“ A Snapea.

„Ani sa nedivím, chlapec sa vždy správal ako vzorný Slizolinčan,“ odvetil Sírius. „Prečo si mu ale vlastne uveril ty? Teraz je to už jasné, keď sa postavil Belle, ale predtým?“

Harry sa zhlboka nadýchol. „Správal sa posledných päť rokov ako idiot, a snažil sa mi párkrát ublížiť, to je pravda,“ predniesol pomaly, dívajúc sa mimo. V mysli sa mu mimovoľne opäť vynoril jeho strýko. „Ale potom, hovorili sme spolu…a bol to vlastne on, kto zistil, čo ti je…a potom mi zachránil život, doteraz už dvakrát. Myslím, že mal problémy vo svojej fakulte. Tiež ma kryl počas boja s akromantulami, neviem, či ti dvojčatá spomenuli aj to. Počas boja sme sa nejako dostali k sebe, a kryl ma, aby som udržal svojho patrona. Nehovorím, že sme najlepší kamoši, ale zaslúži si šancu, hoci je Slizolinčan a Malfoy.“

Sírius zamyslene prikyvoval. „Skutočne to vyzerá tak, že ten chlapec má v sebe čosi z Meddy, keď sa rozhodol ísť proti tomu všetkému. Čo ho však k tomu viedlo?“

Harry sa trpko uškrnul. „Niečo mi spomenul. Jednou z príčin bolo, že prestal veriť na moje šťastie, ďalšou, že Lucius bol v Azkabane, treťou, že Bellatrix bola u nich doma celé prázdniny. To všetko ho priviedlo k tomu, že sa rozhodol zmeniť strany.“

„Takže mu šlo len o vlastnú kožu?“ zvraštil obočie Sírius. „Malfoyovská prešibanosť, vsadiť na víťaznú kartu,“ pokrútil hlavou. „Som zvedavý, ako to nakoniec dopadne. Voldemort nenecháva zradcov len tak.“

Harry preglgol. Nebol si istý, no cítil, že mu krv mierne uniká z tváre. Dúfal, že si to Sírius nevšimne. „Kto je tam teraz s tebou?“ spýtal sa rýchlo, aby odviedol Síria pre istotu na iné myšlienky.

„Som tu sám,“ odpovedal Sírius. „Večer sa má zastaviť riaditeľ, nakoľko mi vedel Remus povedať. Hej, čo si robil včera? Myslel som, že sa tu ukážeš.“

Harry pokrčil plecom. „Mám teraz toho dosť veľa,“ odvetil vyhýbavo. „Nedalo sa mi skôr prísť.“

„Netáraj,“ protirečil mu Sírius podozrievavo. „Školu si doteraz s Ronom bral len tak vážne, ako si to zaslúžila. Viem si predstaviť, že pod Hermionou je to asi ako bolo pod tvojou mamou nám, ale za celý deň si nemal čas zájsť sem? Už som chcel nakuknúť do klubovne, či ťa tam nenájdem.“

Čo mu má povedať? „Remus ti nepovedal o našom inom tajnom projekte?“ chytil sa Harry prvého nápadu. „O animágii?“

Sírius otvoril a zavrel ústa ako ryba. „Ten jeden prašivý vlkolak,“ vyslovil s úžasom. „Moony, keď ťa chytím…on vás učí animágiu?“ vyzvedal nadšene. „A ako sa vám darí? O koho vlastne ide? Asi vy traja, hejže? Už viete, akú máte podobu?“

„Hej, počkaj, nechaj ma prehovoriť,“ smial sa Harry. Odpútanie vyšlo i preňho. „Tak postupne: darí sa nám dobre, je s nami aj Ginny, svoje podoby už poznáme.“

Sírius takmer skákal od nadšenia – teda, skákal by, keby nemusel kľačať pri krbe. „Skutočne? Aká je tá tvoja? Jeleň ako James? Nie, počkať, máš oheň a vzduch, to budeš niečo iné…veď ma už nenapínaj!“

Harry sa neprestával smiať. Sírius sa správal ako malé decko, ktorému sľúbili darček. „Som orol, Sírius,“ oznámil mu hrdo.

Sírius zahvízdal. „Teda, Harry…wow… Ty si teda budeš lietať oblohou, čo?“ Zrazu zvážnel. „Teraz sa musíš ale sústrediť na úspešnú premenu. Potrebuješ mať vhodné prostredie; ja a James sme sa prvýkrát premenili v Zakázanom lese, ale pre teba bude možno lepšia Astronomická veža. Pri prvej premene sa nesnaž príliš, a nech je Remus určite pri tebe, je to trochu divné, keď nechápeš nič okolo seba. Musí byť pri tebe, aby ťa priviedol späť, lebo po prvýkrát si neuvedomuješ, kto si a čo si. Spomínam si, že Jamesa…“

Harry sa snažil potláčať smiech, no nevyšlo mu to. Vybuchol v smiech, čo Sírius tentokrát neocenil. „Ja sa ti tu snažím niečo vysvetliť, Harry!“ karhal ho urazene.

Harry len pokrčil plecom. „Vieš, ono to má ešte jeden detail, ktorý som ti nestihol povedať,“ povedal, sústredil sa a premenil sa na orla.

Nová tvár – v krbe (čo tam robí?)…no tak, Harry, mysli…tiež by sa mohol ozvať, a nie len tak čumieť ako idiot…moment…Sírius? Zahvízdal.

Sírius potriasol hlavou. „Tak to ma podržte…“ vydýchol ešte stále v šoku. Asi to nebolo varovanie len tak do vetra, lebo sa naozaj zdalo, akoby mal z krbu vypadnúť. „Odkedy? Harry, prosím ťa, premeň sa späť, nech sa môžeme normálne rozprávať.“

Harry s radosťou vyhovel. „Asi desať dní,“ oznámil mu. „Som tretí v poradí, Hermiona je vydrou už od začiatku októbra a Ginny je krásnou kunou len o niečo kratšie než Hermiona. Ronovou podobou je medveď, ale stále sa ešte nepremenil.“

Sírius len pokrútil hlavou. „Človek si trochu zdriemne a takéto zmeny sa tu zatiaľ dejú,“ pokúsil sa v údive o vtip.

A keby len to, pomyslel si Harry.

Dvere do kabinetu sa otvorili. Harry pozrel na Remusa.

„Nechcem vám do toho veľmi vstupovať,“ ozval sa s príjemným úsmevom, „ale ako Harryho učiteľ musím dohliadať na to, aby sa naobedoval.“

„No počkaj, Moony,“ zastrájal sa Sírius výhražne, „takto ma ťahať za nos, také dôležité informácie mi zatajovať!“

„Tak Harry ti to už povedal?“ začudoval sa Remus a pozrel na Harryho.

Ten sa v mihu postavil. „O animágii. Aj som sa premenil na orla, trochu ostal šokovaný,“ vysypal zo seba rýchlo. Len nech sa Remus nepreriekne!

„Mohol si ho nechať ešte chvíľku v nevedomosti,“ zareagoval plynulo Remus. „Ale teraz už poď, lebo obed sa už dávno začal, a nič ti neostane!“

„Som rád, že si späť, Sírius,“ obrátil sa Harry ešte raz ku krbu. „Skutočne, veľmi rád.“

Sírius sa široko usmial. „Samozrejme, Harry. Veď čo by si robil bez svojho poručníka?“ S tým zmizol.

Harry len trpko skrútil pery. „Skutočne, čo by som si bez svojho poručníka počal,“ zašepkal a nasledoval Remusa do siene. Pohľadom nenápadne vyhľadal Snapea a s ťažkým srdcom sa pustil do jedla, nevšímajúc si viac okolie.

This entry was posted on Nedeľa, Január 24th, 2010 at 18:36 and is filed under HP a otcova krv. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.