Októbrové slnko odrážalo svoje lúče na perí malého vtáčika, ktorý bezmocne poletoval v klietke. Na Hagridovi bolo vidieť, ako trpí spolu s uväzneným tvorom.

„Keď už šetci viete, čo ohniváčik je, móžte si spraviť jeho obrážtek,“ povedal na záver výkladu. „A potom mi napíšte, čom by sme ho mali chrániť.“ S tým prešiel aj s klietkou k svojim najobľúbenejším študentom.

„A čo ste dnes dáki smutní?“ spýtal sa ich so záujmom. „Celú hodinu ste boli tak ticho, že som musel lepšie kuknuť, či vás tu vóbec mám.“

„Spomínaš sa na Smrkáča?“ opatrne sa ho spýtala Hermiona, keď Harry len zvesil hlavu. Na Hagridovo prikývnutie a spiklenecké žmurknutie pokračovala. „Už sa prebral, teda, riaditeľ s Remusom ho prebrali. Smrkáč však odmieta reagovať, iba sa túli v kúte a odiera svoj čierny kožuch.“

Hagrid sa poškrabal. „Na, kto by to povedal, že starý Smrkáč bude takto trucovať. Ale šak on sa z toho dostane,“ optimisticky sa usmial. „Šak ho znáte, deň-dva bude trudný, ale potom sa pozbiera a bude vrtieť chvostom jak predtým. Hlavná vec, že je už hore, nie?“

„Odmieta hovoriť s Remusom, Hagrid,“ namietol Harry smutne. „Ak odmieta hovoriť s ním a Dumbledorom, koho poslúchne?“ Pozrel sa dobráckemu polobrovi do očí. „Naposledy zdrhol z pekla kvôli mne,“ vyslovil s plnou vážnosťou. „Musí vedieť, že som v poriadku, a tiež, že ho potrebujem. A keďže nikomu inému neverí a sem nepríde, mám len jedno riešenie.“

„Ktoré mu nevieme vyhovoriť,“ doplnil Ron, ktorý sa medzitým hral s ohniváčikom. „Vzal si do hlavy, že pôjde tam, kde sme boli cez prázdniny, len aby bol so Smrkáčom.“

„Šmária, Harry, šak to nesmieš!“ prudko zareagoval Hagrid. „Nemóžeš zase zdrhnúť zo školy! A hlavne teraz, keď je Veď-viete-kto v plnej sile!“

„Ja nechcem zdrhnúť,“ zdôraznil Harry skôr, než sa stihli ozvať jeho priatelia. „Ja tam chcem ísť s Remusom, cez víkend, dokonca s tým, že o tom bude vedieť riaditeľ. Čo viac odo mňa chcete? Musím ísť za ním!“ Na záver už takmer kričal, až sa obrátilo niekoľko jeho spolužiakov a zvedavo sa naňho pozreli.

Štvorica chvíľu počkala, kým sa situácia upokojí. Rozhovor opäť nadviazal Hagrid. „Čo tvój poručník?“ nadhodil. „Nechcem sa vám do toho miéšať, ale asi tým nadšený nebude.“

Harry zaklipkal očami. Sníva? „Uhm, Hagrid,“ snažil sa vstrebať do seba šok, „ty vieš, že mám nového poručníka?“

„Jasnačka, že viem,“ mierne sa ohradil Hagrid. „Šak ti je strýkom, kto iný by ti mal byť poručníkom, keď bol Smrkáč, nó, kým spal?“

Trojica si vymenila prekvapené pohľady. „Odkedy vieš, že je mojím strýkom?“ vyzvedal Harry ďalej. „A prečo si mi to nikdy nepovedal?“ dodal obviňujúco.

Hagrid zdvihol pred seba ruky v obrannom geste. „Znal som tvojich rodičov jak decká, jak vás tu. I jeho, nezabúdajte na to. Raz mi to povedala tvoja mamka, to ako Lily, keď sa James a on riadne pobili, ešte ako prváci. Musel som mu neskór sľúbiť, že to nikomu nepoviem.“

Harry potriasol hlavou nad novou informáciou. „Nedokázal si pred nami zatajiť Chlpáčika a všetko okolo toho v prvom ročníku,“ predniesol pomaly neveriaco, „a celých päť rokov až doteraz si tajil, že mám ešte inú rodinu? Žijúcu rodinu?“ Zdvihol sa, vzal si veci a nereagujúc na volanie kamarátov odkráčal ako hluchý. Nesledoval ani, kade ide, úplne sa sústreďujúc na hrču, ktorá mu rástla pod tričkom.

Hagrid bol jeho prvým priateľom, po desiatich rokov u Dursleyovcov. Bol prvým, kto sa k nemu správal milo, kto si ho obľúbil a nedal sa odstrašiť ani Dudleym, ani strýkom Vernonom. Dlhé roky za ním chodil, rozprávali sa spolu, pomohol mu s Norbertom, išiel kvôli nemu k akromantuliam, podržal ho počas procesu s Hrdozobcom…

Toľko toho spolu prežili, a ani raz čo i len nenaznačil, že má strýka?!

Harry musel zastať. Nedokázal dýchať. Oprel sa o kmeň blízkeho stromu z podvedomého strachu, že ho neudržia nohy. Pred očami sa mu zatmelo.

Prečo všetko, v čo veril dlhé roky, sa muselo zrútiť v mihu sekundy?

Najskôr sa dozvie, že James a Sírius boli rovnakí, ako Dudley. Neskôr zistí, a veľmi kruto, ako sa Voldemort dokáže pohrať s jeho myšlienkami. Následne musí utekať z miesta, ktoré bolo pokladané za najbezpečnejšie na svete, kde mohol byť, pretože Voldemort dokázal obísť krvnú ochranu. Hneď nato sa dozvie, že má žijúcu rodinu – Snapea. Jeho kamarát, s ktorým spával v jednej izbe, podľahne Imperiu. Spomedzi všetkých možných osôb mu ponúkne spojenectvo Draco Malfoy.

To všetko dokázal prestáť, pretože jeho najbližší priatelia stáli pri ňom. Aj vtedy, keď zniesol zo sveta živú bytosť, pri ňom ostali – dokonca Snape mu pomohol sa cez to dostať.

Ale čo je veľa, to je veľa.

Harry Potter viac nedokáže zniesť.

Nie zradu od Hagrida.

Menej bolelo, keď si myslel, že naňho všetci zabudli v deň jeho narodenín. Iste, veľmi to bolelo, ale vedel si to nejako ospravedlniť. A potom, veď mu prichystali oslavu, ktorá zatienila všetky udalosti rána.

„Prečo?“ vydralo sa z jeho úst. V tom jednom slove bola sústredená všetka horkosť, všetka trpkosť, ktorá mu napĺňala hruď. Líce mu rozdelil na dve polovice horúci slaný pramienok.

„Pretože takí už ste vy ľudia,“ prišla odpoveď na jeho otázku.

Harry sa strhol. V momente mal prútik v ruke a hľadal v prítmí lesa majiteľa hlasu. Napriek svojej snahe nevidel nikoho, kým sa postava nevynorila z tieňa.

„Dnes nie je bezpečné pohybovať sa blízko tohto lesa, Harry, syn Jamesov. Viac než obyčajne,“ napomenul ho neznámy melodickým hlasom.

Harry zažmurkal a prehltol. Čakal, že sa pred ním objaví nejaký kentaur. Netušil, že Zakázaný les je domovom iných inteligentných bytostí, ktoré odmietajú označenie ľudské. A už vôbec netušil, že v ňom prebývajú tak vznešené bytosti ako elfovia.

Elf pokračoval vo svojom príhovorom, nevšímajúc si Harryho prekvapenie. „Váš svet už dávno na nás zabudol, a my sa oň nezaujímame. Netrápia nás vaše problémy, kým nezasahujú do našich vecí, a naše cesty sa dnes len zriedka skrížia.“ Nakrátko sa odmlčal, nespúšťajúc z Harryho zrak. „Napriek tomu opäť nastala chvíľa, keď vaše problémy prerástli vaše hlavy a schopnosti a narúšajú poriadok chodu sveta, celého sveta všetkých živých bytostí.“

Harry cítil, ako ho pohľad priam prepaľuje. „Viem, aká je moja úloha,“ povedal rýchlo. „Už dávno som chcel Vol…“

„Nevyslovuj to meno!“ prerušil ho elf príkro. Harry mal pocit, akoby dostal facku. „Tom, vnuk Marvolov, si ho neprávom privlastnil. Neprijal dar od Jediného, ktorý ste vy ľudia dostali, bojuje proti nemu a narušil to, čo je uložené každému z vás. Preto som ťa tu dnes vyčkal.“

„Vy…vy ste vedeli, že tade dnes pôjdem?“ nechápavo sa spýtal Harry. „Veď ja by som tu vlastne ani nemal byť…“ uvedomil si a obzrel sa smerom, kde tušil hrad. S pocitom viny si všimol, že sa medzičasom zotmelo a on ostal na okraji Zakázaného lesa. Ron a Hermiona sa oňho musia báť, a čo Ginny! A čo spraví Snape, keď ho neuvidí vo Veľkej sieni na večeri, ktorú začnú podávať čo nevidieť?

„Si len ľudskou bytosťou,“ jemne vstúpil do jeho myšlienok elf. „Môžeš odolávať len do určitého momentu, kým sa tvoj duch zlomí. Ani jeden z nás nedokáže bojovať, keď mu niekto zlomí srdce alebo ducha, nieto ešte jeden z vás.“

Harry cítil, ako mu opäť vytryskli slzy. „Prečo mi nič nepovedal?“ vyslovil. Bolelo čo i len vyslovenie toho, čo ho trápilo. „Prečo mi zamlčal, že mám rodinu?“

Elf prešiel k nemu a položil mu ruku na plece. Už samotný dotyk utišoval a liečil. „Pretože to nebolo jeho tajomstvo,“ pripomenul mu láskavo. „Sľúbil, že nezradí priateľa. Nemyslíš si, že je pokrytecké obviňovať ho z toho, že dodržal sľub a nezradil priateľovu dôveru, keď ty sám by si od neho nič menej nečakal?“

Harry sa náhle zahanbil. Dúfal, že jeho červené líca zakryje tma, no silne o tom pochyboval. „Ja…uhm…ale on…vlastne…ja som…“ snažil sa niečo vyhabkať, no nedokázal nájsť dostatočne uveriteľnú výhovorku. Navyše, pod pohľadom elfa sa klamať ani nedalo. Zvesil porazene plecia.

„Hagridovo srdce je čisté a úprimné, čo je zriedkavé vo vašom druhu,“ povedal elf. „Veľmi ho trápi, že si sa naňho nahneval. Pretože ťa pozná, ani nemal to srdce povedať tvojmu strýkovi, že si ušiel z jeho hodiny. A tvoji priatelia sa rozhodli nevečerať, len aby zakryli, že nie si medzi nimi. Máš priateľov, akých by si cenil nejeden z nás.“

Harry sa usmial nad pravdivosťou elfových slov. Nestaral sa, odkiaľ ten elf vie tak veľa. Keby niečo, Hermiona mu to vysvetlí. Teraz bolo dôležité len to, že samotná prítomnosť vznešeného tvora mu dávala pocit pokoja a istoty, aký už dávno necítil. Ak vôbec.

„Ďakujem,“ povedal prosto a zdvihol pohľad na tvár, ktorá neodrážala čas.

Elf sa zasmial. Jeho smiech pripomínal zurkot horskej bystriny i spev lesných vtákov. „Ďakuješ skôr, než splním svoju úlohu?“ neveriaco pokrútil hlavou. „Si skutočne výnimočný, Harry, syn Jamesov. Ja som neprišiel povedať ti to, čo vieš,“ zvážnel. „Bol som vyslaný s úplne inou zvesťou.“

Harry zmeravel. Ak ho vyhľadal elf, pretože mu mal niečo oznámiť, potom to musí byť nesmierne závažné. Táto predstava sa mu vôbec nepozdávala.

„Tom, vnuk Marvolov, sa dopustil nehoráznosti, ktorú elfovia nemôžu prehliadať,“ nadviazal elf na svoj predhovor. Odstúpil od Harryho s pohľadom opretým do diaľavy. „V túžbe porušiť večný rád určený Jediným rozhodol sa zmiešať svoju krv s elfiou a dosiahnuť tak nesmrteľnosť. Zviedol jedného z našich mladších, túžiaceho po poznaní, zneužil jeho dôverčivosť a oklamúc ho, uskutočnil svoje temné zámery. Svojím činom rozhneval všetkých z nás, no nebolo nám dovolené pomstiť sa. Krátko na to došlo k onej noci, keď láska tvojej matky Lily porazila jeho temnotu. Elfovia vedeli, že Tom nezomrel, no nebolo im dovolené poznať jeho úkryt. Až pred niekoľkými mesiacmi sa k nám doniesla zvesť, že zlo sa opäť dopustilo svätokrádeže – na najčistejších stvoreniach, ktoré on zahubil. Krv jednorožcov volala k nám, až sme sa uzhodli vyhľadať Vyvoleného.“

Harry celý prejav počúval v napätí. Bolo možné, aby Voldemortova trúfalosť zašla až tak ďaleko? Bolo možné, aby sa v túžbe o dosiahnutie nesmrteľnosti rozhodol siahnuť na niečo tak nedotknuteľné, ako vznešenosť elfov? A predsa, sám bol svedkom toho, ako pil krv jednorožcov, skutok, ktorý sám osebe bol jedným z najčernejších možných skutkov. Ten, kto ochutná krv jednorožca, je prekliaty…čo potom ten, kto siahne na elfa?

Zároveň to vysvetľovalo, ako bolo možné, že onej noci prežil. Bol menej ako duch, no držal sa života; pretože elf nezomiera, pokiaľ túži žiť, a Voldemort túžil ostať nažive každou bunkou tela. A Harry si s hrôzou uvedomil, že práve to znamenalo poslednú kvapku, ktorá zbavila Voldemorta ľudskosti, posledný kúsok skladačky, to, čo Dumbledore nevedel. Voldemort siahol na to, čo bolo zakázané, a hoci získal to, po čom túžil, stratil ľudskosť. Ostalo len číre zlo v neľudskej, polohadej podobe.

„Ako to môžem zabiť?“ spýtal sa bez štipky váhania.

Elf smutne pozdvihol kútiky pier. „Si taký mladý, mladý nielen v našich očiach, ale aj v očiach svojho vlastného rodu. Zároveň však v tebe cítim zármutok a ťažobu mnohých rokov, ktoré by ti nemali patriť.“ Zhlboka sa nadýchol a zahľadel sa Harrymu priamo do očí. „Moc prírody zmiešaná s mocou lásky bude ti pomocou, až dozrie čas. A hľa, plody už oťaželi, čas sa nachýlil. Buď pripravený, Harry, syn Jamesov, a priprav sa dobre! Lebo len vtedy, keď tvoje srdce dokáže svoju moc, bude možné poraziť toho, kto usiluje o vaše zničenie.“ S tým elf zmĺkol a nezdalo sa, že by mal ešte niečo povedať.

Harry sa nepríjemne zahniezdil. Boli to síce pekné slová, ale, čo do trola mali znamenať?! Aké plody tu spomína, čo je dostatočná pripravenosť, a ako zmiešať moc prírody s mocou lásky? Čo za moc má jeho srdce? Váhavo sa spýtal: „Uhm, pane…prosím, mohli by ste mi to vysvetliť? Nerozumel som vám úplne presne.“

Elf sa naňho láskavo usmial. „Moja úloha je splnená,“ oznámil mu. „Elfovia vykonali, čo mali. Ich pomsta bude zavŕšená skrze teba, mladý hrdina. Netráp sa teraz, že význam slov múdrych je pred tvojimi očami zatiaľ skrytý; lebo v pravý čas bude zdvihnutý závoj spred tvojich očí a tvoje srdce bude pripravené porozumieť.“ Pohladil ho po vlasoch. „Nastal pre teba čas vrátiť sa k tvojim priateľom.“

Harry prikývol. Náhle sa cítil nesmierne smutný, ani sám nevedel, prečo. Nechcel povedať elfovi zbohom; tušil, že toto stretnutie sa viac opakovať nebude. Urputne rozmýšľal, ako by mohol oddialiť nevyhnutné.

„Prezradíte mi svoje meno, pane?“ spýtal sa náhle a hneď sa začervenal od hanby nad svojou trúfalosťou a opovážlivosťou. Ako mu mohlo napadnúť niečo také? Neslýchaná drzosť, to by mal z neho Snape radosť…

Elfovi zaihrali iskričky v očiach. „Moje meno je prastaré, Harry, syn Jamesov,“ povedal nadnesene, „a nevyzrádzam ho hocikomu. Tebe ho však prezradím, pretože tvoje srdce je čisté a mocné, a nieto v ňom skazy. Volajú ma Eltocar Ostrozraký, syn Elbrahirov.“ Keď vyslovil svoje meno, akoby ešte podrástol. Svetlo akoby z iného sveta zažiarilo okolo jeho postavy a vyvýšilo jeho dôstojnosť.

Síce nikdy o podobnom mene nepočul, no bolo mu jasné, že nemá pred sebou obyčajného posla. Neprišiel k nemu hocijaký elf. Minimálne princ. Preglgol. „Ďakujem vám za všetko, pán Eltocar Ostrozraký, syn Elbrahirov,“ povedal tak formálne, ako len vedel, s dôrazom na meno.

Eltocar ho nasmeroval k východu z lesa. Šero už celkom stmavlo, no mesiac ešte nevyšiel. „Odprevadím ťa k dverám hradu,“ povedal s rozhodnosťou. „A až budeš uvažovať nad tým, akú prezývku si zvoliť, máš moje povolenie,“ dodal záhadne a žmurkol naňho. V tej chvíli sa rozosmial, akoby len on poznal nejaký žart a Harry ho mal len objaviť.

Harry sa rozosmial s ním, sám nevediac prečo. Srdce mal zrazu ľahučké, akoby ho nič neťažilo. Pocit obrovského šťastia ním doslova prekypoval a Harry vedel, že na ten večer nikdy nezabudne. A ak aj pocíti ešte niekedy šťastie, nikdy sa nevyrovná tomu, čo cítil v spoločnosti Eltocara. Taký je už osud tých, ktorí stretli elfov – pocítili viac šťastia, než mohli zniesť za jednu chvíľu, a preto z nej čerpali po zvyšok svojho života.

Skôr, než sa Harry nazdal, stáli pred vstupom do hradu. „Tu sa naše cesty načas rozchádzajú, Harry, syn Jamesov,“ oznámil Eltocar. „Dnes ešte nevidím, či sa naše cesty skrížia v budúcnosti. Stoja pred tebou vážne rozhodnutia, a aj elfovia a kentauri sú pred výsledkom slepí.“ Na pery mu sadol jemný úsmev. „Elfovia sa už teraz pokúšajú nájsť meno pre teba, no nájdu ho až vtedy, keď zvíťazíš. Keď sa tak stane, prídem ti ho oznámiť.“ S tým zmizol rýchlo a nepostrehnuteľne, ako sa objavil v prítmí lesa. Harry za ním len oneskorene zakričal pozdrav na rozlúčku.

***

Nasledujúci deň šiel Harry za Hagridom hneď po obede. Na večeri sa s ním tesne minul, a potom musel hneď odísť za Snapeom dokončiť elixír pre Remusa. A od rána nestíhal, ani na elixíry by nebol prišiel načas, keby sa o jeho poštu nepostaral Neville.

Hodina sa mala čoskoro začať, preto sa ponáhľal. Hagrid neobedoval v sieni, preto aj s Ronom predpokladali, že ostal vo svojej chatrči alebo niekde poblízku pripravovať nejakého tvora na ukážku tým nešťastlivcom, ktorí s ním mali nasledujúcu hodinu.

„O čo stávka, že to bude niečo z lesa, kam po zápase znovu chodí?“ nadhodil Ron, keď bol Hargidov domec na dohľad. „Niečo veľké, chlpaté a nebezpečné.“

„Možno sedí vnútri,“ nádejal sa Harry.

Hagrida nakoniec našli za domcom, pri narýchlo zhotovenej ohrade. Pobehovalo tam niekoľko okrídlených koňov hnedej farby. Ich krídla boli spútané, aby nemohli uletieť, a ohrada bola síce narýchlo spravená, ale pevná.

„Neska mi ich priviezli,“ privítal ich Hagrid. „Treba ich vraj skrotiť,“ dodal s odporom. „Zlomiť ich chcú, ich ducha, aby ich mohli osedlať. Barbarstvo!“ zaburácal.

Harry s Ronom na seba pozreli s rovnako zmiešanými pocitmi.

„Prečo ich priviezli sem? A kto vlastne?“ spýtal sa Ron so záujmom, no zároveň opatrne.

Hagrid sa zamračil ešte viac. „Tvoj brat, Charlie!“ zahrmel. V jeho hlase bolo jasne cítiť, že to prijal ako zradu od svojho priateľa a do istej miery učňa. „Vraj, Hagrid, ty si s nimi rýchlo porozumieš, potrebujeme ich, a tak ďalej. Či som ho toto učil? Ako ničiť hrdosť tvorov?“ lamentoval.

Harry ho poplácal po chrbte, tak vysoko, ako len dosiahol. „Nechcú, aby si im ublížil,“ chlácholil ho. „Charlie by určite niečo také od teba nežiadal.“

„Treba im ich na poletovanie okolo drakov,“ potiahol Hagrid nosom. Vytiahol odkiaľsi veľkú vreckovku a vysmrkal sa. „Veľmi nebezpečné. Keď sa drak rozhnevá, skôr budú zachraňovať čarodejníka než koňa, ktorý ho niesol,“ sťažoval sa, akoby to malo byť naopak. „Toto som od Charlieho nečakal.“

Nastalo trápne ticho. Harry si odkašľal. Lepšia šanca na zmenu témy už nepríde, rozhodol sa. „Ja…chcel som sa ospravedlniť za včerajšok. Nemal som tak odísť, ani ťa obviňovať. Nemal som na to právo, a nebolo to správne,“ zdôraznil. „Prosím, odpusť,“ doložil ešte raz potichu so sklonenou hlavou. Teraz sa cítil dvojnásobne horšie, než pred elfom.

Hagrid po prvýkrát od ich príchodu odtrhol oči od koňov. Máličko sa usmial. „Šmária, Harry, mal si pravdu. Mal ti to povedať už dávno. A správať sa k tebe inak. Ale mal to ťažké, chudák, že sa mu ani nedivím.“ Opäť sa zahľadel na kone. „Vidíte ich? Niektoré tvory móžete zlomiť. Zlomíte ich, skrotíte, a je z nich už len tieň toho, čo bývali. Alebo by mali byť. Niektoré však zlomiť nemóžete. A ak sa pokúsite, budú sa brániť. Naopak, móžete sa s nimi spriateliť. A vtedy im ostane i iskra, i hrdosť, a budú vám vernejší než ľudia.“ Znovu sa pozrel na oboch chlapcov. „Profesora Snapea nikto nezlomil. No len málokto sa snažil stať sa jeho priateľom.“

Harry počas príhovoru poloobra prekvapene pozoroval. Nikdy by nepovedal, že Hagrid by vedel niečo také vypozorovať. Na druhej strane, Hagrid vedel o magických i nemagických tvoroch viac, než ktokoľvek, koho Harry poznal. Nebolo také ťažké preniesť tie poznatky na poznanie ľudí.

„Vďaka, Hagrid,“ zašepkal a objal ho. „Vďaka za všetko.“

Hagrid rozpačito mávol rukou a nemotorne pohladil Harryho po vlasoch. „Šak sme priatelia, nie?“ zamrmlal láskyplne.

Ron venoval viac pozornosti koňom než priateľom. Vystrel ruku k najbližšiemu z nich. „Hej, poď sem, krásavec,“ prihovoril sa mu. Na prekvapenie všetkých si Rona kôň zvedavo obzrel a podišiel k nemu bližšie. Oňuchal jeho ruku a dovolil, aby ho Ron pohladil.

„Šmária, Ron!“ vyhŕkol Hagrid celý nadšený. „Predsa len nebude Charlie jediný v rodine, čo má vzťah ku živým tvorom!“

Ron iba roztržito pokrčil plecom, ďalej škrabúc koňa po nose. „Títo sú krásni,“ zašepkal očarene.

„Aj by si ho videl, keby si na ňom letel,“ podpichol ho Harry, za čo si vyslúžil buchnát. Ron tým dosiahol iba to, že Harryho smiech úplne prepukol, zatiaľ čo sa začali trúsiť prví žiaci na ďalšiu hodinu Starostlivosti o magické tvory.

„Ostanete tu pri nich?“ poprosil ich Hagrid. „Idú mi pjataci.“

„Jasnačka,“ prikývol Harry, vyzerajúc Ginny. Šla v hlúčiku spolužiačok. „Najbližšie máme až Čarovanie o dve hodiny.“

Ron sa špekulatívne pozrel na ohradu. „Môžem ísť dnu, Hagrid?“ spýtal sa opatrne.

Hagrid sa široko usmial. „On si ťa obľúbil, jeho sa pýtaj,“ ukázal na koňa. „Tamto sú vrátka. Len ich nevypustite, lebo ich budeme naháňať do večera.“

„Spoľahni sa,“ uistil ho Harry, kým Ron už preliezal ohradu. Harry ostal na svojom mieste, odkiaľ mal celkom dobrý výhľad.

Len čo sa Ron ocitol na druhej strane, kôň ho celého začal oňuchávať. Ron mu to dovolil bez toho, aby ho nejako prerušil vlastnými pohybmi. Odmenou mu bolo jemné poštuchnutie od jeho nového kamaráta.

„Ty si ale krásavec,“ prihovoril sa mu počas hladkania. „Takže môj brat vás sem priviedol, čo? Čaká vás drsný život, ale rozhodne sa nebudete nudiť ako my tu.“

„Skutočne, my sa tu celé roky iba nudíme,“ podpichol ho Harry. „Celé roky sa tu nič, ale absolútne nič nedeje, sme odkázaní len na učenie a nudu.“

Ron nevenoval Harrymu ani pohľad. „Nevšímaj si ho, vyrastal u muklov. Má zvláštny zmysel pre humor,“ vysvetľoval koňu. Hnedák mu ako symbol porozumenia prikyvoval hlavou.

Harry chcel niečo namietnuť, keď niečo začul. Hagrid bol s triedou viac pri lese, na okraji ktorého sa po upokojení situácie v lese uvoľnilo napätie. Harry spozornel a vážne pozrel na Rona. Aj on, aj kôň stáli náhle v pozore a načúvali. Niekto k nim bežal.

Tým niekým bol Neville. Ledva lapal dych, kým sa dostal až k nim. „H-harry, m-minister ťa chce v-vidieť,“ dostal zo seba. „J-je tu, v hrade.“

„Vďaka, Neville,“ krátko mykol hlavou Harry a otočil sa k hradu.

Ron pribehol k ohrade. „Harry, niekto musí ostať tu, pri koňoch,“ pripomenul mu.

Harry sa zháčil. Pozrel z jedného priateľa na druhého. Neville mu pohľad opätoval, kým Ron bol vyrušovaný hnedákom. „Ostaň tu s nimi, Ron,“ rozhodol sa Harry. „Neville, poďme.“

Obaja chlapci prijali situáciu bez námietok. Harry nebežal, no kroky meral také rýchle a dlhé, ako len mohol. Neville ho rýchlo informoval o detailoch príchodu ministra a o tom, že riaditeľ tu nie je.

„Neprekvapilo ho to,“ pokračoval. „Jednoducho prikázal, že chce hovoriť s tebou a profesorom Snapeom. Ide o vojnu?“ spýtal sa vážne a pozrel na Harryho. „Je ti niečo?“ spýtal sa s obavou v hlase.

Harry sa mu ani nedivil. Cítil, ako sa mu stráca farba z tváre. Čo ak… Minister chce len jednu vec, a môže mať len jediný dôvod, prečo chce hovoriť so Snapeom. Prišiel na to, objavil ich tajomstvo. Okrem ministra to teda už musí vedieť aspoň jedna iná osoba, ktorá to pre Forsthyho vyhľadala, a kto vie, kto každý bol do celej záležitosti zapojený. V tejto chvíli o tom už Voldemort môže vedieť. Ak privolá Snapea počas rozhovoru s ministrom, bude zle. Ale ak Snape pôjde, bude ešte horšie. Prečo je Dumbledore vždy preč, keď ho tu najviac potrebujú?!

„Harry? Harry, prosím, odpovedz mi!“ pretrhol ho zo zamyslenia Neville.

Harry sa zhlboka nadýchol. „Som v pohode, Neville. Len mám mierne obavy z toho, čo chce minister.“

„Načo chce hovoriť so Snapeom?“ nechápavo krútil hlavou Neville, nespúšťajúc oka z Harryho. „McGonagallová je predsa našou hlavou fakulty, mal zavolať ju.“

Harry neodpovedal. V hlave kul plány, ako sa z toho dostať a ako z toho dostať Snapea. Nemieni hrať Forsthyho panáka a hrať bábku, ako mu to minister pri poslednej návšteve kázal. Ale takto, bude ho mať v rukách… Forsthy je rozhodne nebezpečnejší idiot než Fudge, pomyslel si.

Neville zaviedol Harryho do salónika pri Veľkej sieni. Minister sedel v kresle s pohárom jagavej čírozlatej tekutiny. Snape stál v kúte, no bolo ho zreteľne vidno. Keď chlapci vstúpili dovnútra, minister nahodil široký úsmev.

„Á, Neville, chlapče, takže si ho našiel,“ privítal ich. „Skutočne sa na teba dá spoľahnúť, budem ťa musieť tvojej starej mame pochváliť. A teraz, môžeš ísť,“ odbavil ho bez ďalších ceremónií a uchlipol si z pohára.

Neville nerozhodne pozrel na Snapea a následne na Harryho. „Ak chceš, mohol by som ostať,“ informoval ho potichu s vážnym pohľadom.

Harry preglgol. „Počkaj ma pri dverách,“ poprosil ho. „Myslím, že v tomto mi nepomôžeš.“

„Keby niečo, chyť prsteň do pravej ruky a pomysli na mňa,“ náhlivo mu povedal Neville a odišiel von, vyprevádzaný dvoma netrpezlivými pohľadmi.

Harry pozrel na ministra s pevným pohľadom. Kývol hlavou na pozdrav. „Čomu môžem ďakovať za vašu návštevu?“ spýtal sa formálne. Aspoň dokáže, že Snape mu vštepil – nakoľko to šlo – správanie vyššej vrstvy.

Ministra jeho reč skutočne mierne prekvapila, no zamaskoval to rýchlo. „Aj ja vás rád vidím, drahý Harry,“ pozdravil ho a položil pohár na stôl. „Som potešený zlepšením vášho správania, hoci by sa dalo ešte všeličo upraviť. Pre začiatok však musím skonštatovať, že váš poručník preukázal snahu dobehnúť všetky roky mukelskej výchovy.“

Harry preglgol. Zo všetkých síl sa vyhýbal pohľadu na miesto, kde stál Snape. Nenávidíme sa, nenávidíme sa, opakoval si v duchu. Minister si nesmie nič všimnúť.

„A k vašej otázke,“ pokračoval Forsthy žoviálne, „priviedli ma sem obavy o vaše napredovanie a spokojnosť. Istotne pochopíte, pohodlie Zlatého chlapca je v najvyššom záujme ako Ministerstva, tak aj mňa.“

V Harrym pripomienka jeho titulu začala dvíhať hladinu hnevu, hoci sa snažil udržiavať chladnú hlavu. „Som v poriadku, ďakujem za opýtanie,“ odpovedal zdvorilo a pristúpil o niečo bližšie v snahe získať lepší výhľad na Snapea. „Prečo tu nie je profesorka McGonagallová? Ona je hlavou mojej fakulty, a nie profesor Snape,“ pripomenul.

Minister skrútil pery do úškrnu, akoby sa mu rybka sama zamotala do siete. „Keďže riaditeľ Dumbledore, ktorý zastupuje pre nedospelých čarodeníkov ich rodičov pri všetkých formách úradných rozhovorov, tu žiaľ nie je, predpokladal som, že prítomnosť vášho strýka bude pre vás prijateľnejšia než prítomnosť vašej hlavy fakulty,“ vyhlásil s pôžitkom.

Harry, teraz to musíš zahrať veľmi dobre, uvedomil si. Vložil do svojej reakcie toľko prekvapenia, koľko len dokázal: „Profesor Snape je môj strýko? To predsa nie je možné!“

Forsthy iba sklamane pokrútil hlavou. „Skutočne som dúfal, že sa stretneme v priateľskejšom prostredí,“ skonštatoval. „V atmosfére, kde by ste necítili potrebu klamať mi, pán Potter. Alebo ma chcete presviedčať, že ste netušili o svojom príbuzenskom pomere k Severusovi Snapeovi?“ vyzval ho ostro. Ležérnosť z jeho hlasu i postoja sa vytratila.

Harry iba záporne pokrútil hlavou, dúfajúc, že koná správne. Nemal ako si to odkonzultovať so Snapeom, a neodvažoval sa riskovať pohľad jeho smerom.

Minister sa rázne postavil. Podišiel k Snapeovi, ktorý doteraz nehybne stál pri stene a celú situáciu len pozoroval. „Obaja vieme, že zapierať je zbytočné,“ Forsthy vyhlásil s pohľadom upretým priamo do jeho očí. „Black bol mimo niekoľko mesiacov, len vy ste mohli prevziať poručníctvo nad Potterom. A iba Dumbledore je taký blázon, aby mu to pripadalo ako dobrý nápad.“

„Nevyjadroval by som sa k nápadom Albusa Dumbledora,“ znela Snapeova pokojná odpoveď. „A zavádzate chlapca. Bol som bratrancom Jamesa Pottera, nie jeho bratom.“

Minister očervenel nad drzosťou muža stojaceho pred ním. „Vaše poručníctvo nad Potterom ešte dnes zmetiem zo stola,“ hrozil so zaťatými päsťami. „Nech sú vaše úmysly akékoľvek, Harry Potter je majetkom Ministerstva mágie a čarodejníckej spoločnosti. A tá sa už postará o to, aby vám poručníctvo bolo odobraté, ak budete natoľko nerozumný a nevzdáte sa ho dobrovoľne.“

Snape zaťal sánku ešte pevnejšie. Pokožka na tvári sa mu napäla a z pier ostala len tenučká linka. Oči vyzerali nepreniknuteľnejšie než obsidián. Celým postojom vyjadroval, ako tými vyhrážkami i samotným ministrom opovrhuje.

„Pokiaľ ma pamäť neklame,“ predniesol mrazivým tónom do tváre rozčúleného ministra, „Potterovci veľmi jasne určili za poručníka pre Pottera juniora Síria Blacka. Aj on bol Jamesovým bratrancom, i keď možno o niečo vzdialenejším než ja. Black sa o svoje poručníctvo prihlásil. To z neho robí právoplatného poručníka Harryho Pottera naprotiveň neskorším zmenám a ste si toho vedomý tak dobre, ako ja.“

Harrymu sa po týchto slovách zakrútila hlava. Takže tak je to? Snape vedel celý čas, že keď sa Sírius preberie, celý vzťah skončí? Preto bol ochotný sa k Harrymu priznať, preto bol ochotný poslúchnuť riaditeľa, preto hral divadlo? Skutočne to všetko bolo len divadlo? Ale prečo by ho potom tak pobúrilo, že Harry chce ísť za Síriom? Nie, nie, to nemôže byť klamstvo, ich vzťah nemôže byť klamstvo!

Musel sa niečoho chytiť. Najbližšie bol krb. Pevne sa chytil rímsy a zahľadel sa do plameňov. Pohľad na ne ho upokojoval, pomáhal mu opäť nájsť stratenú rovnováhu a chladný rozum.

Nech je pravda akákoľvek, len čo sa Sírius zmení späť na človeka, Snape už nebude Harryho poručníkom.

„Tak sa teda veci majú,“ potichu predniesol minister. Prešiel k Harrymu a obrátil si o tvárou k sebe. Harry sa nebránil. „Predpokladám, že tento detail vám nikto nepovedal, pán Potter,“ prihovoril sa mu láskavým, takmer otcovským hlasom.

Harry nereagoval. Kútikom oka zazrel, že Snape sa konečne pohol z miesta, tak, aby na Harryho lepšie videl.

Minister si povzdychol. „Určite si zmätený. Predpokladal som, že tvojím poručníkom je Black, ale v tejto situácii, keď je Black indisponovaný, bol si prinútený prijať za poručníka osobu, ktorá podľa informácií z dôveryhodných zdrojov prechováva k tvojej osobe nenávisť. Situácia sa však zmení za predpokladu, že by sa Blackov zdravotný stav zlepšil,“ hovoril familiárnym tónom a sledoval pritom Harryho očami dravca. „Prišiel som dnes z jediného dôvodu: pomôcť ti z tejto situácie von.“

„Skutočne?“ nedokázal Harry zastaviť otázku, ktorá sa mu predrala pomedzi zuby.

Ministrov úsmev sa rozšíril. „V momente, keď sa Black znovu ohlási o svoje právomoci nad vami, bude na tebe, komu dáš prednosť. Môžem pre teba udeliť výnimku a prebrať zodpovednosť za tvoju osobu na seba. Nebol by si tak odkázaný na kompromitujúce osoby, či už ide o Síriusa Blacka, alebo Severusa Snapea. Meno ani jedného z nich by v očiach spoločnosti nevyzeralo dobre v spojitosti s tebou,“ sprisahanecky naňho žmurkol.

Harry niekoľko krát po sebe povolil a zaťal päste. „So všetkou úctou, pane,“ predniesol s dôrazom na každé slovo, „uisťujem vás, že o svoje rodinné záležitosti sa dokážem postarať aj bez vašej pomoci.“

Forsthy zvraštil obrvy a otočil sa na Snapea. „Zmanipuloval si ho dobre,“ zavrčal nenávistne. „Ale neprejde vám to, ani jednému.“

Snape sa naňho iba povýšenecky usmial.

Minister vykročil k dverám, no dramaticky sa pri nich otočil a ešte raz sa prenikavo zahľadel na Harryho. „Pouvažujte nad mojou ponukou,“ chladne prehovoril. „Skôr, než bude neskoro a spoločnosť bude opäť proti vám. V tejto dobe musíme držať spolu.“ Nečakajúc na odpoveď odišiel.

Harry sa neodvažoval pozrieť na Snapea. Namiesto toho sa znovu zahľadel do plameňov. Ich tanec bol v kontraste a zároveň v zvláštnom súzvuku s odozvami v jeho duši. Nepočul, kedy Snape odišiel; vedel to len preto, lebo odrazu prestal cítiť jeho prítomnosť v miestnosti. Namiesto neho tam vošiel Neville a jemne sa dotkol jeho pleca.

„Mali by sme ísť na Čarovenie, Flitwick bude nervózny,“ nadhodil Neville potichu.

Harry mechanicky prikývol. Flitwick nervózny nebude, ale bolo by vhodné, aby šli. Čo iné by robil? Na uvažovanie o zmene situácie bude ešte času dosť.

This entry was posted on Utorok, Január 5th, 2010 at 12:16 and is filed under HP a otcova krv. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.