Kapitola tridsiata : Sovinec
Posted by Simple on August 19th, 2009“Angela?” spýtal sa neveriacky ten muž, vlastne starý pán.
A vtedy jej došlo kto to je, ten hlas poznala. Majiteľ toho hlasu jej bol priateľom dlhých päť rokov…
Nemohla uveriť vlastným očiam. Nešlo jej do hlavy, ako sa človek môže zmeniť behom okamžiku. Pravda, okamžiku pre ňu, ale pre Remusa Lupina bol ten okamžik rovný štvrť storočiu(cca). Koľko mohol mať teraz? Štyridsiatku? Muž v zlatom veku a už má šediny a vyzerá ako vlk samotár? Počkať… a je to jasné, ten jeho malý chlpatý problém mu určite robí starosti. Každý mesiac sa meniť v krvilačnú beštiu. Ráno sa ocitnúť na dlážke s mäsitou chuťou v ústach je azda ten najhorší pocit, ktorý môže vlkodlak ako Remus zažiť. Myšlienky typu : Koho som to preboha zabil? Alebo čo som to ja za zviera? Sú u nich v takýchto prípadoch isté. Ako vysoko musí byť ich sebadôvera? Pche, ak vôbec nejakú majú. Sám Remus bol v Angelininých spomienkach tichým chalanom, ktorý sa bál stretnúť ľudí. Bál sa prihovoriť, bál sa kúpiť ďatelinové pivo.
Pomaly začala ustupovať smerovať k východu a zároveň neveriacky krútiť hlavou. Jej svetlé vlasy jej poskakovali na ramenách, zatiaľ čo jej ruky na prázdno chňapali vo vzduchu, hľadajúc pomoc. Nakoniec pomoc našli, avšak nie v takej podobe akú by si možno priala. Jej prsty pravej ruky nahmatali plátno obrazu Tučnej panej. Bolo na dotyk jemné a chladivé. Ten dotyk bol pre Angelu v tejto chvíli niečím takým, akým je pre topiaceho záchranné koleso. Potlačila ho a s posledným hodením pohľadom do tých čokoládových očí, pre ňu teraz už neznámeho človeka, utiekla z chrabromilskej klubovne, miestnosti plnej pohľadov, niektorých šokovaných, iných nič netušiacich, ba aj podozrivých. Posledné čo počula predtým, než sa za ňou obraz Tučnej panej, ktorá nadávala nad Angelininým spôsobom odchodu z klubovne, bolo hlasné: “Stoj, Angela!” a potom sa jej myseľ opäť odpútala od prítomných zvukov reality, kdesi do hmlistých ciest spomienok.
***
Útla postava, akéhosi malého dievčatka práve sedela na stoličke v učebni Transfigurácie. Profesorka McGonagallová práve vysvetľovala základné princípy transfigurácie. Dievčatko sa obzrelo na kamarátku, ktorá sedela o dve lavice ďalej, mala smaragdové oči a ryšavé, dlhé vlasy, ktoré jej siahali možno až po pás. Profesorka McGonagallová ich od seba presadila, pretože vraj “veľmi rečnia” a ona teraz musela sedieť s akýmsi chlapcom s hnedými vlasmi a aj očami, s rukami posiatymi jazvami. Bol to jej spolužiak, chlapec s chrabromilu. Poriadne sa s ním ešte nevidela a pravdupovediac by nevedela, z ktorej fakulty je, keby nemal na školskom habite vyšitý chrabromilský znak. Nie žeby vyzeral zle, ale podľa nej akosi choro.
Lily, tak sa volala tá jej kamarátka, práve ukazovala na ňu a toho chlapca prstom a znázorňovala pritom srdce. Angela si odfrkla a otočila sa k tomu chlapcovi, zanechávajúc detské vyškieranie, tej “zelenookane” za chrbtom.
“Ahoj, Ja som Angela a kamaráti ma volajú Angie. A ty sa voláš?” natiahla k nemu svoju pravú ruku a oči uprela do tých jeho čokoládových hlbín.
“Remus Lupin,” odvetil chalan a potriasol jej ruku s miernym stiskom.
“Páči sa ti zatiaľ v Rokforte? Sme tu síce len krátko, ale mne sa strašne páči. Dúfam, že tu zažijem pekné chvíle,” nadhodila Angela tému a jedným okom sa pozrela na profesorku McGonagallovú, či ich náhodou “nešpehuje”. Našťastie, tá pani v špicatom klobúku a prísnym výrazom na tvári, bola práve otočená k tabuli, kde písala akési poznámky. Bezpochyby niečo dôležito nedôležité.
“Páči sa mi to tu, je to tu veľmi pekné. Som rád, že som tu mohol prísť do školy,” odvetil jej Remus a mimovoľne si pritom pošúchal zápästia rúk v nervóznom geste.
“Prečo by ťa prosím ťa pekne nepustili do školy?” opýtala sa znalecky Angela. Otočila sa opäť k Remusovi, až sa jej blonďavé vlasy rozsypali po pleciach.
Hnedovlasý chlapec sa zahniezdil na stoličke a na tvári sa mu zjavil rozpačitý výraz. Angela sa naň zvláštne pozrela, avšak nechala to tak. Rozhodla sa, že to “prešetrí” neskôr. Budú mať hŕbu času.
“Poznal si niekoho z Rokfortu predtým?” pokračovala Angela vo výsluchu. Remus nejavil žiadne známky vedenia normálneho dialógu, preto musela prísť hlavná iniciatíva s Angelininej strany.
Angeline domnienky sa len potvrdili. Zdanie niekedy klame, žiaľ dnes nie. Chlapec bol ostýchavý, viditeľne sa bál nejakej tej spoločnosti. Viditeľne nebol zvyknutý na takéto rozhovory medzi dievčaťom a chlapcom. Kto vie, čo všetko zažil, aký bol pred školou. Možnože ho škola zmenila…
“Poznal som pána riaditeľa, mojej rodine veľmi pomohol,” odpovedal jej opäť Remus a už trošku pokojnejšie sa tváriac na ňu nesmelo pozrel.
Angela chcela pokračovať v otázkach, pretože sa práve dostali do zaujímavých vôd, avšak v momente, keď sa začala pýtať “A ako vám riaditeľ po…” uvidela, že Remus pozerá celý strnulý pred seba. Angie sa tam pozrela tiež a ťažko prehltla slinu, stála tam totiž ich vedúca fakulty, ktorá si ich premeriavala mimoriadne prísnym pohľadom. Jej prútik v ruke trošku zaiskril… “Čo keď nás premení na žaby?” zhrozila sa Angela a v duchu začala preklínať ich rozhovor.
“Pán Lupin, slečna Dattová. Môžete mi láskavo povedať, ako znela moja posledná veta?” spýtala sa ich profesorka transfigurácie.
“Ehm, môžete mi láskavo povedať, ako znela moja posledná veta?” povedala Angela. Trošku si oddýchla, toto bolo ľahké, ešte šťastie, že sa jej nespýtala, čo preberali na tejto hodine. S úsmevom sa otočila na svojho spolusediaceho. Bola prekvapená, že on sa neusmial, pretože tá jej odpoveď bola trefná. Ba čo, on hodil ešte káravejší pohľad a očami radšej vypátral šnúrky na svojich topánkach.
“Ak si myslíte, že je to vtipné slečna Dattová, ste na veľkom omyle,” odvetila profesorka a pozrela sa na smejúcich sa spolužiakov. Tí si v momente zmenili vysmiate tváre na kamenne prísne.
Profesorka od nich odvrátila tvár a švihla prútikom. Vzduchom zašvišťalo kúzlo a Angela nečakane rýchlo zistila, aký malo to kúzlo účinok. Jej pery sa zliali do jednej úzkej linky. Akoby ich ktosi prilepil lepidlom. Keď sa ich pokúsila otvoriť, musela vydať len tichý pazvuk bolesti, pretože zakričať nemohla. Preto sa radšej pozrela na Remusa, teraz už jej priateľa, aby zistila, či aj jeho postihol trest ich profesorky transfigurácie… Remus s vypúlenými očami gúľal všetkými smermi a snažil sa prísť na spôsob, ako lepiace pery “odlepiť”…
“Tak to by bo…”
“Au, čo to bolo do Merlinovho zadku?” vykríkla Angela, keď ju bolesť na ľavom predlaktí prinútila vrátiť sa opäť do reality. Prichytila sa, ako leží roztiahnutá na zemi pred vchodom do sovinca. Obrazy, pre ňu neznámych ľudí na ňu zazerali, niektorí s úškrnom na tvári, iní zas s nečitateľnými výrazmi. Otočila hlavou a pozrela na príčinu jej polohy ležmo. Pod nohami sa ako naschvál musel nachádzať schod. Pri jej zamyslení sa, bolo jednoduché potknúť sa oň.
Oprašujúc sa postavila a zamierila do sovinca. Nevedela prečo práve tam ju kroky osudu zaviedli, ale keď sa na to tak lepšie pozrela… bolo to vynikajúce miesto na zašitie sa. Vždy, už počas jej predošlých školských čias tu chodila. Šuchot krídiel a húkanie týchto prekrásnych poslov správ bolo pre ňu zvláštne upokojujúce. Výhľad široko-ďaleko na teraz nepochybne zasnežené rokfortské pozemky…
Ďalej už nad tým nepremýšľala a otvorila drevené, masívne dvere, oddeľujúce “zatuchlý” vzduch chodieb starodávneho hradu, od jeho bašty bez okien.
Čerstvý vzduch jej preletel vlasmi a na tvári zanechal úľavu. Sovinec, bola vlastne oválna miestnosť so špicatou strechou. Pod strechou boli roztiahnuté drevené palice, nepochybne mali stvárňovať bydielka sov. V celom sovinci by ste márne hľadali nejaké okná. Všetky otvory, kde by ste ich mohli dať, boli prázdne. Proste tam boli iba “diery” v stenách, avšak pekne vymodelované do kameňa.
Angela pristúpila k jednému z nich, ruky oprela o jeho spodný rám a zahľadela sa von, kdesi do diaľky.
Stála tom niekoľko pokojných chvíľ a užívala si pocit nespútanosti a slobody. Niekedy len zavrela oči a nosom nasávala čerstvý vzduch, ktorý sa vznášal nad rokfortskými pozemkami, ktoré boli pokryté neskutočnými masami snehu. Zahĺbili sa do seba a premýšľala. V tomto čase bola v sovinci zima, ale ju to netrápilo. Hlava bola zaplnená Remusom Lupinom a jeho odhalením. Čo s tým urobí? Povie to niekomu? Alebo si to nechá pre seba? Nepochybne sa budú všetci vypytovať, odkiaľ Angelu pozná a prečo vlastne ona utiekla z chrabromilskej klubovne.
Drevené dvere zaškrípali a ktosi vstúpil dnu. Angela si to ani nevšimla. Bola tak zamyslená, že si to až všimla, keď jej ten niekto položil ruku na rameno a povedal: “Angela, veď zamrzneš!”
Celá sebou trhla, keď zistila, že ju pri nej ešte niekto ďalší. A práve on, ten ktorý ju dostal do tejto pekelnej situácie. To už jej však tá postava dala plášť a doslova ho v ňom zabalila.
“Remus, ja…” nemala slova Angela. Otočila sa k nemu čelom a opäť pozrela do tých čokoládových očí, ktoré boli teraz už plné skúseností. Tieto oči jej neboli známe, rovnako ako celý tento človek Pre ňu nový, avšak pre všetkých ostatných starý Remus.
Jej starý spolužiak ju chytil za ruku a mimovoľne sa až striasol od toho, aká je studená. Chytil jej preto aj druhú a šúchal ich svojimi dlaňami. Fialová farba prstov pomaly strácala svoj nádych a vracala sa do teplých končín.
“Angela, čo sa s tebou stalo?” spýtal sa Remus a naďalej pokračoval v zahrievaní Angelininých rúk.
“Ja ti to nemôžem povedať, aj keby som strašne chcela,” odpovedala mu Angela. Ich oči sa opäť zahľadeli do seba a snažili sa vyčítať čokoľvek mal ten druhý v myšlienkach.
“Myslel som, že sme priatelia,”
“To sme,” odvetila mu dychtivo Angela.
“Tak prečo mi to nechceš povedať? Celý čas som tŕpol, čo s tebou je. Či vôbec žiješ a teraz sa tu zjavíš bez slova, a nechceš mi nič povedať?” sarkasticky poznamenal vĺčik.
“Ja, tak dobre… musela som odísť s Harrym,” vzdala sa Angela. Už nechcela klamať, potrebovala sa zveriť aspoň jednému blízkemu. Klamstiev už bolo dosť a ona cítila, že ich váha ju pomaly ale isto zmáha. Priateľ jej pomôže to bremeno niesť, teraz keď tu nie je je Harry.
“S akým Harrym?” nechápal Remus.
“S Harrym Jonesom, nepamätáš si naň? Veď urobil riadny rozruch v škole,”
Remus sa zarazil a na ústach sa mu zobrazil úsmev, ktorý naznačil Angele, že môže pokračovať, lebo si už spomenul.
“Ja, neviem či ti to niekedy povedal pán riaditeľ Dumbledore, ale Harry Jones bol vlastne Harry Potter,” dodala spolužiačka niekdajšieho Remusa.
Remus stál asi minútu v stŕpnutej polohe s otvorenými ústami. Angela mu nechala čas na to, nech si to dá dokopy, nech mu jednotlivé časti skladačky do seba zapadnú. Nakoniec sa to tak aj stalo a Remus len s úsmevom kývol hlavou.
“Veď to bolo jasné, pre Merlinovu bradu. Všetko to do seba zapadá… ale ako je možné, že sa dostal do našej doby? A žije ešte Harry? Kde je?” pokračoval dychtivo v spovedi Remus Lupin, až sa mu jeho vlasy so sivou pavučinou rokov, prilepenej na nich triasli od zvedavosti.
“Veď-vieš-kto ho nejakým spôsobom dostal do minulosti, neviem prečo to tak urobil, to mi akosi ušlo. Každopádne som za to rada, nebyť jeho, neviem kde by som dnes bola. A áno, žije, aspoň v to dúfam…” odvetila mu smutne Angela.
Sovy prilietali a odlietali, ako sa im zachcelo. Trepot krídiel bolo to jediné, čo ich upokojovalo. Poslovia správ v noci hľadajú svoju korisť. Rovnako ako niektorí ľudia…
“Ako to myslíš?”
“Tak, že som ho už nevidela nejakú tú dobu. Nedal mi vedieť, čo je s ním…” povedala mu.
Remus k nej pristúpil a pevne objala šepkal do ucha slová útechy.
“Predpokladám, že to vy dvaja ste tí neznámi zo Šikmej uličky, ktorých hľadá celý Fénixov rád? A taktiež Harry je ten, čo dnes pred nemocnicou svätého Munga zachránil opäť všetkých…” konštatoval Remus.
“Čože? Čo sa stalo? Videl si ho?” spýtala sa teraz dychtivo útla postava jeho kamarátky. Remus Lupin nevedel, čo povedať. Mal povedať, že naň Aberforth Dumbledore použil neodpustiteľnú kliatbu Crucio? Že mu hrozila smrť? Nie to rozhodne nie…
“Videl som ho, je živý a zdravý. Nemusíš sa báť…” upokojil ju.
“Mali by ste sa báť!” odvetil akýsi ľadový hlas, až im prebehol mráz po chrbte. Dva údery srdca im vynechali, kým sa pomaly otočili tvárou k narušiteľovi.
“Avada Kedavra!” zelené svetlo a zašvišťanie smrti a potom len tma…
Nahrávam ...
Ano, prosím pokračuj!!!
jasne ze musis pokracovat….to sa predsa nemoze stat……….musia predsa zit……..dufam, ze coskoro sa tu objavi nova kapitola
nenenenenene….jak jsi..to snad….proč????
ne, to mi nemuzes udelat, takle to ukncit, neeeeeeeeeeee
Moc pěkně napsaná a promyšlená povídka, přečetla jsem ji jedním dechem. Jen doufám, že bude brzy pokračování.
Ako to vyzera s touto poviedkou bude niekedy dopisana
snáď hej, ak sa nič nezmení, chcel by som ju dokončiť.
Moc pěkná série, snad bude brzy pokračovat
Super kapča ,už se nemohu dočkat pokračování
Čau! Veľmi príjemne si ma prekvapil. Ako fénix z popola ožila Tvoja poviedka. Dúfam, že výborné nápady a elán Ťa neopustia. Čakám!
Zanechajte reakciu