Lenže namiesto neho tu bol iný profesor, a dvaja študenti. Jeden zničený v kresle, druhý nerozhodne stojaci pri ňom a nemotorne ho tľapkajúci po pleci. Remus Lupin nevedel, čo by ešte mohol spraviť; bolo očividné, že Snape na hrade nie je, a teda to, čo Harry videl vo svojej vízii, je s najväčšou pravdepodobnosťou pravdivé.

„Čo teraz?“ spýtal sa Remus potichu.

Harry pomaly zdvihol hlavu. Jeho pohľad síce ešte niesol podtón bolesti, horel však rozhodnosťou. „Teraz si to pôjdem vybaviť s tým sviniarom.“ S tým vyskočil na nohy a energicky vykročil k dverám.

„Ale Harry, počkaj,“ snažil sa ho zastaviť Remus chytiac ho za rukáv. „Nemôžeš sa za ním pustiť sám, a vôbec, veď nevieš, kde je.“

Harry sa otočil a potichu predniesol s blčiacimi očami: „Toto je medzi mnou a Voldemortom. Už mi vzal priveľa členov rodiny. Zabil mi rodičov, Sírius sa stále spamätáva z prežitého pekla, a môjho strýka,“ zdôraznil, „do pár hodín pripraví mučením o rozum.“

„Ja rozumiem, Harry,“ prisvedčil Remus a pustil ho. „Ale vieš, že Severus by nechcel, aby si kvôli nemu šiel na smrť. Vedel, do čoho ide. Poznal riziko. Ver mi, že radšej zomrie, než by dovolil, aby si sa kvôli nemu šiel obetovať,“ povedal rozvážne a pozrel sa Harrymu do očí.

„Viem,“ stroho prikývol Harry. „Pred chvíľkou mi to zakázal.“ Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Musí sa obrniť. Teraz nesmie prejaviť nič, čo by ho oslabilo. „Hovoril som s jedným elfom, Remus,“ oznámil pokojne. „Myslím, že začínam rozumieť, čo mi chcel povedať.“

Remus sa prudko nadýchol a klipol očami. „Vyhľadal ťa elf? Kedy? Prečo?“

Harry sa pousmial. Spomienka na Eltocara bola stále čerstvá a jej sila mu vniesla do srdca lúč nádeje. „V pondelok. Voldemortovi sa podarilo znepriateliť si aj ich, preto za mnou prišiel jeden z nich s radou, ako proti nemu bojovať.“

Pootvorené dvere sa otvorili dokorán. Hermiona, Ginny a Tonksová vošli dovnútra sprevádzané veľkým čiernym psom, všetci v bojovej nálade. Sírius viac než kedykoľvek predtým pripomínal Besa. Dobehol k Harrymu, zmenil sa na človeka, schytil ho za plecia a pritlačil ku stene skôr, než ho Remus stihol zachytiť.

„Čo sa deje?“ zavrčal nebezpečne, no v jeho hlase bol jasne citeľný strach.

Harry sa vyrval zo zovretia. „Dostal som pozvanie, ktoré sa neodmieta,“ zavtipkoval temne. „Prišiel čas vyrovnať si účty s Voldemortom.“

„To nemyslíš vážne!“ skríkol Sírius s plameňom v očiach, znovu Harryho chytil za plecia a poriadne ním zatriasol. „Ty za ním nesmieš ísť dobrovoľne, nesmieš sa mu vzdať, rozumieš? Nedovolím to, nepustím ťa, nenechám ťa ísť na istú a zbytočnú smrť!“

„Lenže ja musím ísť!“ rovnako ostro mu odpovedal Harry. „Práve teraz mučí Snapea, a pre zmenu to nie je klamstvo ako pred polrokom! Ak sa tam nedostanem čo najskôr, mučením pripraví o rozum a potom aj o život môjho strýka a poručníka!“

Ako oliaty studenou vodou ho Sírius pustil a zapotácal sa dozadu. „Takže strýka a poručníka?“ spýtal sa potichu.

Harry si pošúchal dogniavené plece a pomaly prikývol, nespúšťajúc zo Síriusa oči. „Nemohol by som si priať lepšieho krstného otca než teba,“ povedal ospravedlňujúco. „Ale teraz sa už nemôžem postaviť Snapeovi chrbtom.“

Ginny sa na Harryho povzbudzujúco usmiala. Ron sklamane pokrútil hlavou a kopol do kresla. Hermiona sa pozrela na Remusa a Tonksovú, všetci traja s rovnakým pochopením vpísaným v tvári.

Harry pokračoval, ignorujúc všetkých okrem Síriusa. „Je to môj strýko. Rodina. Bol tu pre mňa, keď som ho potreboval. Niekoľkokrát mi zachránil život. Nie je dokonalý, ale to nie som ani ja,“ uškrnul sa chabo. „Nezaprieme sa.“

Sírius sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol. „Skutočne ho takto vnímaš, Harry?“ spýtal sa.

Mlčky prikývol.

„A čo ak ťa klamal?“ nedal sa Sírius. Pristúpil k Harrymu a položil mu ruku na plece. Harry si pomimo uvedomil, že už nepotrebuje dvíhať hlavu, aby sa mu díval do očí, kým sa Sírius snažil prísť s nejakým iným vysvetlením Snapeovho správania: „Čo ak to bolo z jeho strany iba divadlo? Čo ak celý čas iba poslúchal príkazy riaditeľa? Čo ak…“

„Nebolo to divadlo,“ prerušil ho Remus. Pozornosť všetkých sa obrátila naňho. Remus pokrčil plecom a krátko vysvetlil: „Síce o celej záležitosti s poručníctvom viem len vďaka aniprojektu, všimol som si zmenu v Severusovom správaní už v lete. Okrem iného sa mi napríklad vyhrážal, že ma nechá polroka bez môjho elixíru, lebo si myslel, že som zabudol na Harryho narodeniny,“ uškrnul sa.

Harrymu padla sánka. „To vážne?“

„Smrteľne,“ potvrdil Remus. „Predpokladám, že v tom čase už bol tvojím poručníkom.“

Harry pomaly pokrútil hlavou. „Nie…teda, asi…povedali mi to v ten večer, po oslave…“ trhane ujasňoval.

„Moment,“ zdvihol Sírius ruku s pochybnosťou v očiach. „Snape sa ti chcel pomstiť kvôli tomu, že si zabudol na Harryho narodeniny? Ako si vôbec mohol zabudnúť na Harryho narodeniny? A ako to sakra Snape mohol vedieť?“

„Podrobnosti inokedy,“ skočila im do reči Ginny. „Čas letí,“ upozornila trojicu a ukázala na hodiny. Ručičky nemilosrdne ukrajovali minútu za minútou.

„Ginny má pravdu,“ súhlasil Ron. „Takže, Harry, aký máš plán?“

Všetci sa naňho prekvapene pozreli.

Ron mykol plecom. „Tak aby bolo jasné, nemám Snapea rád. Nikdy som sa tým netajil. Ale či chcem alebo nie, je to tvoja rodina. A rodina stojí pri sebe, nie? Navyše, pomohol tebe…nám… Každopádne, ak si sa už rozhodol, že ho ideš zachrániť, nejaký plán by bodol, čo povieš?“

Harry sa nadýchol. „Plán je – dostať sa k Voldemortovi, bojovať s ním a poraziť ho.“

Dievčatá prevrátili očami nad Harryho vyhlásením, kým Remus so Síriom na seba pozreli s obavami.

„Samozrejme. Ako vždy. Ale, rozmýšľal si už aspoň nad tým, ako sa tam dostaneš?“ spýtal sa ho Ron a postavil sa. „Lebo, ak sa nemýlim, jeden chalan v Slizoline stále vlastní ten zvitok, ktorým ťa chcel dostať priamou linkou k Jeho temnosti osobne.“

„Zabiniho sme prehľadali,“ pokrútila hlavou Tonksová. „Nič sme nenašli. Musel ten zvitok zničiť.“

„Nemusel,“ zamyslene jej odporovala Hermiona. Ron začal niečo vyrátavať na prstoch, no nikto mu nevenoval pozornosť. Hermiona pokračovala vo svojej teórii: „Mohol ho niekam ukryť, kde by ste to ani ako aurori nenašli, nie? Musel vedieť, že ho prehľadáte. Navyše, ak bolo jeho úlohou odovzdať zvitok Harrymu a premiestniť ho tak ku Voldemortovi, zničením zvitku by vlastne šiel proti príkazu. To by si nedovolil. Preto, aby vyhovel príkazu Voldemorta a zároveň sa vyhol problémom s aurormi, najlogickejšie by bolo, aby zvitok ukryl.“

Harry sa začal prechádzať. „No jasné! Voldemort mi povedal, že je spôsob, ako sa k nemu môžem dostať, ak len využijem možnosť, ktorú mi ponúka. Zvitok musí ešte existovať.“

Sírius, ktorý ich pozoroval s čoraz zmätenejším výrazom tváre, to nakoniec nevydržal a pozrel na Remusa. Ten predbehol jeho otázku: „Vysvetlenie neskôr. Harry, ako chceš získať ten zvitok? Nemôžeš len tak vtrhnúť do slizolinskej klubovne. Vieš vôbec, kde je? A vôbec, je krátko pred obedom. Klubovňa bude pravdepodobne plná Slizolinčanov, ktorí si asi ťažko nechajú ujsť príležitosť podať si ťa, hlavne ak boli o tom vopred upovedomení.“

„Prečo by mali?“ nechápala Ginny.

Remus sa najskôr pozrel na Tonksovú, až potom zodpovedal Ginninu otázku. „Pretože Draco zmizol. Ak zradil, potom boli Slizolinčania informovaní o všetkom, o čom sme sa rozprávali. A ak nezradil, kto myslíš, že stojí za jeho zmiznutím?“

Tonksovej vlasy sčervenali. Nikto nereagoval.

Ron náhle luskol prstami a nasadil lišiacky výraz tváre. „Ehm, spomenul niekto obed?“

„Ako môžeš teraz myslieť na jedlo?“ pohoršovala sa jeho sestra.

Ronovi zaiskrilo v očiach. „Mám plán.“

***

„Kde ste sa skrývali celé dopoludnie?“ skúmavo si premeral chrabromilskú štvorku Neville. „Po raňajkách ste sa vyparili ako luniak po splne.“

Harry počkal, kým si Ginny sadne, a sadol si vedľa nej. „Prechádzali sme sa a tak. Prečo? Stalo sa niečo?“ spýtal sa obozretne.

„Hej,“ odvetil Dean. „Bez DA tu bola strašná nuda,“ vysvetlil a rozosmial sa, keď videl, ako si Harry vydýchol.

„Chalani sa preto rozhodli, že si spravia vlastné DA,“ pridala sa do rozhovoru Parvati a uchlipla z pohára. „Zavolali aj niekoľkých ďalších starších členov. Terry, Hannah a Jack sú na ošetrovni.“

„A my sme zase prišli o všetku zábavu,“ naoko sa posťažoval Ron mrknúc na slizolinský stôl. Pritom sa snažil čo najrýchlejšie jesť. Dievčatá si nabrali hneď, ako prišli, a mlčky jedli.

Harry nevenoval jedlu valnú pozornosť. Nevedel poriadne obsedieť. Oči mal zapichnuté do chrbta Slizolinčana, ktorý mu mal poskytnúť lístok prvej triedy k Voldemortovi. Pevne dúfal, že ten zvitok skutočne nebol zničený.

„Žerú ťa čarožrúty, alebo čo?“ všimla si Harryho nepokoj Parvati.

Harry sa k nej obrátil so sileným úsmevom. „Ale nie, iba nemám veľkú chuť do jedla,“ povedal na vysvetlenie. Pozrel sa na Rona. „Asi radšej pôjdem na čerstvý vzduch.“

„Keď neješ, aspoň ma počkaj,“ napomenula ho Ginny. Očami ho prosila o chvíľu strpenia.

Harry neochotne prikývol a znovu natočil hlavu tak, aby dobre videl na Zabiniho. Slizolinčan sa nikam neponáhľal, dal si aj dupľu. Harryho pomaly prechádzala trpezlivosť; ak sa ten had hneď nezdvihne, osobne mu s tým pomôže!

Konečne, pomyslel si Harry, keď videl, že Zabini sa zberá na odchod. Harry sa bez meškania postavil a spolu s Ginny, ktorá dojedla už pred chvíľou, náhlivo vyšiel von. Hermiona a Ron, ktorý sa ešte stále napchával pudingom, ostražito sledovali, ako sa Zabini zdvihol a pomaly vyšiel zo siene sprevádzaný Nottom, Pansy, Milicent, Crabbom a Goylom. Hermiona rýchlo mrkla na profesorský stôl, kde Remus práve pomáhal Tonksovej vstať ako pravý gavalier, a buchla do Rona. Ten s ťažkým povzdychom zložil lyžicu, ľútostivo pozrel na zvyšok pudingu, a nasledoval Hermionu von zo siene.

Harry a Ginny čakali suitu Slizolinčanov podľa plánu za prvým rohom chodby vedúcej do žalárov. Len čo do chodby vstúpili Slizolinčania, cestu im prehradil Harry s rukami pevne zvierajúcimi prútik.

„Č-čo tu robíš, Potter?“ zahučal Nott prekvapene, obzerajúc sa po svojich gorilách. „Odpáľ!“

Harry sa ani nepohol. „Povedzme, že mám na vás pár otázok, a nepustím vás, kým mi na ne neodpoviete,“ oznámil im rozhodne.

„Ale, ale,“ premeral si ho pohľadom Nott a pristúpil k nemu, nadobudnúc znovu sebaistotu. „Potterík zistil, že tu už nemá kamaráta? A že dvere kabinetu sú už pred ním zatvorené?“ Nepríjemne sa zarehotal, ostatní sa k nemu pridali.

Harry sa nenechal vyviesť z miery. „Čo sa stalo s Malfoyom?“ položil prvú z avizovaných otázok.

„Draco s trochou mojej pomoci konečne prestal hrať divadlo a vrátil sa na svoje miesto,“ zaškriekala Parkinsonová nepríjemne. „Už na teba čaká, neboj sa. Pripravuje ti tvoju novú izbu,“ chichotala sa, až Harrymu trhalo uši.

Nott zatskal. „Vieš, čo ma na tom všetkom najviac udivuje? Môj otec pozná Snapea už mnoho rokov. Nikdy by vraj nečakal, že by niekto ako on stratil rozum kvôli faganovi, ako si ty. Veď v tebe ani nie je čistá krv.“

Harry privrel viečka. Začal cítiť, ako hnev v jeho vnútri už blčí. Bolo by také jednoduché vypustiť ho na toho chudorľavého škrekľúňa… Ale nie, má inú úlohu.

„Ale je to skutočná škoda,“ pokračoval posmievačne Nott, ignorujúc nebezpečenstvo. „Snape bol náš, Slizolinčan, a len kvôli tebe nás zradil.“ Ostrosť nenávisti už nebola ani trochu zakrývaná. „Nastal čas odplaty, Potter.“

„Takže si informovaný,“ zamyslel sa Harry nahlas. „Z toho vyplýva, že Voldemortovým informátorom si bol priamo ty, alebo vieš, kto ním bol. Zaujímavé. Ale teraz prestaň márniť čas svojho pána, inak sa budem musieť na teba sťažovať,“ zakončil mrazivým hlasom.

Slizolinčania, ktorí sa dovtedy len uškŕňali a pochechtávali, razom zmĺkli. Nott počuteľne preglgol s hrôzou v očiach.

„Zabini,“ oslovil ho Harry priamo, „Voldemort ma informoval, že stále je spôsob, ako sa k nemu z hradu priamo dostanem. Kde máš ukrytý zvitok?“

Ostatní Slizolinčania odstúpili od Zabiniho. Ešte aj Pansy sa zatvárila vydesene, keď spravila pár krokov dozadu. Zrazu však narazila do niekoho za sebou a vystrašene zhíkla. Otočila hlavu priamo do tváre Tonksovej s červenými vlasmi a nebezpečným pohľadom. Pansy sa roztriasla, jej sebaistota ju načisto opustila.

„Takže s trochou tvojej pomoci?“ zasyčala Tonksová a zdrapila ju za ruku. Šikovne jej vychmatla prútik skôr, než dievča stihlo zareagovať, a spútala ju. Remus urobil rovnako krátky proces s Nottom. Ich spolužiaci sa iba nemohúco dívali, ako ich Tonksová odvádza, kým sami pozerali do štyroch prútikov namierených priamo na nich. Milicentin pokus o útek bol okamžite zahatený Hermioniným dobre miereným spútavacím kúzlom. Remus následne pokynul Goylovi a Crabbovi, aby spútanú spolužiačku zdvihli a odniesli ju do najbližšej učebne. Remus ich nasledoval s prútikom v pohotovosti a zavrel za sebou dvere. Ron a Hermiona ostali stáť jeden naľavo, druhý napravo od Zabiniho, ktorý si ich nevšímal.

Zabini spravil krok dozadu. „O čo sa pokúšaš, Potter?“ zvraštil obočie.

„Potrebujem ten zvitok, Zabini,“ naliehal Harry. Pomaly mu dochádzala trpezlivosť; Snape je mučený už aspoň hodinu, a on tu márni čas s jedným Slizolinčanom! „Okamžite,“ natiahol ruku.

„Ty tam skutočne chceš ísť?“ nedochádzalo Zabinimu. Poobzeral sa okolo seba a zašepkal: „Zbláznil si sa?“

„Chceš ma azda odhovárať?“ zakontroval Harry a spravil krok k Zabinimu.

Zabini zmätene potriasol hlavou a znovu ustúpil. „To nie, ale… Potter, uvedomuješ si, že ideš na svoju smrť, nie? Uznávam, že Snapea bude škoda, ale aby zaňho niekto nastavoval krk…“

Harry ho schytil za golier, tresol o najbližšiu stenu a mierne nadvihol. Fakle osvetľujúce chodbu zablikotali, akoby okolo nich zavial vánok. „Daj mi ten zvitok. Okamžite!“

„Upokoj sa, Harry! Pusti ho,“ stisla Harrymu plece Ginny.

Hoci ho Harry pustil, Zabini ostal visieť pár centimetrov vo vzduchu. „Keď si blázon, choď si za ním, pre mňa za mňa aj hneď,“ vyhŕkol. Zdvihol prútik, a hneď na to zdvihol ruky pred štvoricou prútikov namierených naňho, aby naznačil, že nemá žiadne nesprávne úmysly. Nervózne si zotrel pot z čela, zložito zamával prútikom, niečo zamrmlal a zvitok sa objavil pred ním. Nestačil ani vystrieť k nemu ruku, keď Harry svojím prútikom zvitok zachytil a odvial ho ďalej od Zabiniho.

„Ty to ozaj myslíš vážne,“ poznamenal Zabini so zmesou obdivu a údivu.

„Ešte heslo,“ pripomenul Harry, nespúšťajúc z neho zrak.

Zabini si rukou zotrel kvapôčku potu. „Môžem to vysloviť, až keď ho budeš držať,“ chabo zaprotestoval. „On…on bude vedieť, kedy sa aktivuje.“

Harryho pery sa skrútili. Hermiona vytiahla svoj muklovský zápisník a ceruzku.

Zabini vytrhol papierik zo zápisníka, ktorý mu ponúkla Hermiona, ceruzkou naň naškrabal tri písmená a hodil ho do Harryho. Harry chytil papierik a otočil sa k Zabinimu chrbtom. Zabiniho nohy nečakane získali kontakt so zemou a Zabini spadol na dlažbu. Štvornožky sa vzďaľoval od Harryho, ako len najrýchlejšie vedel. „On sa zbláznil, zbláznil sa,“ šomral sám pre seba, keď sa vyštveral na nohy a zutekal do žalárov.

„Niekto by ho mal chytiť, aby niečo nevytáral,“ upozornila ich Hermiona s obavami.

Zdola sa ozval vystrašený výkrik. Štvorica sledovala, ako sa k nim Zabini behom vracia prenasledovaný Besom. Vbehol do učebne, kde Remus strážil do návratu Tonksovej ostatných Slizolinčanov, a zabuchol za sebou dvere.

Čierny pes vyzeral so sebou veľmi spokojný. Harry sa neubránil úsmevu.

„Musíme pokračovať v pláne,“ upozornil všetkých Ron. Harry prikývol. Rýchlym krokom prešli dole chodbou k Snapeovmu kabinetu. Harry všetkých vpustil dnu. Otvoril skrinku, kde mal Snape menší sklad elixírov prvej pomoci. Vybral fľaštičku so svetlozeleným elixírom, zabezpečil jej nerozbitnosť a strčil ju do vrecka nohavíc. Ginny zatiaľ vybrala z vaku, ktorý tam priniesli ešte pred obedom, Harryho neviditeľný plášť a rozprestrela ho. Ronovi podala malú škatuľku s logom WWW, ktorú si ukryl v habite. Prázdny vak skončil v kúte miestnosti. Harry sa smutne uškrnul. Presne o tom hovoril Snape…jeho strýko…že by spraviť nemal.

Čierny pes sa premenil na človeka. „Povedz mi pravdu,“ Sírius pozrel na Harryho. „Skutočne ho vnímaš ako člena rodiny? Snapea?“

„Naozaj je iný, než si myslíš,“ odpovedal Harry vážne.

Sírius potriasol hlavou a zhlboka vzdychol. „Prežiť peklo zmení pohľad človeka na svet, to si píš,“ zamrmlal. „Ale nemysli si, že si s ním nedám veľmi dlhý rozhovor, len čo sa vrátite, je to jasné?“ ďobol Harryho do hrude. Pozrel na ostatných troch. „Nezabúdajte, že ide o vyslovene Voldemortovo územie. Aurori aj Fénixov rád to sídlo hľadá už rok a pol, a stále netušíme, kde by mohlo byť. Môže chvíľu trvať, kým vás nájdeme, a to aj v prípade, že tvoj plán bude fungovať, Ron.“

Harry vytiahol DA galeón z vrecka, vyhodil do vzduchu a znovu zachytil. „Uvidíme,“ povedal a strčil si ho späť do nohavíc. „Ostáva nám len dúfať, že nás nájdete skoro, Snape potrebuje pomoc. Jedinou šancou je veriť, že Voldemort nebude chcieť spraviť so mnou rýchly proces. Pansy spomínala, že dostanem izbu; ak jej máme veriť, Voldemort ma nechce zabiť hneď.“ Zhlboka sa nadýchol a pretrel si čelo. Jazva mu pulzovala, ale nemal na ňu čas. V duchu sa uškrnul; toto je ešte nič oproti bolesti z Voldemortovej prítomnosti. „Čas ísť,“ vyhlásil a schytil neviditeľný plášť. „Nezabudnite, že mňa Voldemort čaká, vás nie. Ja odvediem pozornosť, takže vaše šance na únik budú väčšie. Ale musíte využiť ten správny okamih a stiahnuť sa. Ak by ma Voldemort aj mučiť, vy musíte zmiznúť, aby vás neodhalili, inak bude všetko zbytočné!“ prízvukoval s pohľadom upretým na Ginny.

„Mimochodom, snažte sa z toho vysekať,“ Sírius napäto pozrel na súrodencov Weasleyových. „Radšej ešte jeden mesiac pod kliatbou, než povedať Molly, že som vás dvoch nechal ísť,“ zavtipkoval so sileným úsmevom.

Harry mrkol na hodiny. Premárnili už priveľa času. „Drž nám palce, nech nám to vyjde,“ povedal Síriusovi na rozlúčku.

Sírius odovzdane prikývol hlavou a silno ho objal. Ginny sa následne premenila na kunu a vyskočila na bratov krk. Hermiona ako vydra našla svoje miesto v Ronovom náručí. Sírius ich prikryl plášťom a uistil sa, že sa z nich nezošmykne. Harry namieril prútik na Rona a zašepkal „Anteanimadverto“ na zabezpečenie ešte väčšej šance, že si ich nikto nevšimne. Zhlboka sa nadýchol a schytil prenášadlo. Pocítil, ako zvitok zovrela aj Ronova ruka. Nastala jeho chvíľa a to vedomie v ňom náhle vyvolalo pokoj, aký ešte nikdy necítil.

„Elf,“ vyslovil heslo na aktiváciu prenášadla. Pri poslednom pohľade na Síriusovu tvár si uvedomil, aká je to irónia, že si Voldemort vybral práve také heslo…

***

Kráľovná sa pripravovala na slávnosti sviatku Všetkých svätých. Už niekoľko dní sa chystala slávnostná ceremónia, ktorej hlavnou postavou bude ako obyčajne ona a jej rodina. Philip pôjde s ňou, a možno aj niekto iný z rodiny… síce, Charlesovi by to teraz neodporúčala, ešte neutíchol škandál okolo toho nešťastného rozvodu…

Pošúchala si čelo. Neustály kolotoč ju vyčerpával. Vďaka Bohu a štipke magickej krvi za jej železné zdravie, inak by to už dávno nebola vydržala.

Oknom vletel kus papieru. Dopadol priamo na stôl pred ňu. Použijúc pero ho opatrne otvorila.

Už čoskoro, drahá Lilibet.

Nahnevane schmatla papierik do ruky, zhúžvala ho a hodila do pukotajúceho ohňa v kozube. Každý jeden deň jej Tom pripomínal svoju opovážlivú žiadosť. Jej, kráľovnej! S uspokojením hľadela, ako ho strávili plamene, a pokračovala v administrácii, ani sa nezaťažujúc volaním aurorskej ochranky nahlásiť ďalšiu otravnú poštu.

***

Len čo Harry dopadol na zem, bolesť v jazve sa znásobila. Silou vôle ju ignoroval. Prútik silno zvieral v ruke, zatiaľ čo sa obzeral okolo seba. Scéna, ktorú pred pár hodinami videl skrze cudzie oči, teraz videl cez vlastné. Rozdiel bol v pozícii, v ktorej sa nachádzal; namiesto bezpečia Rokfortu stál uprostred pevne zomknutého kruhu smrťožrútov. Niekoľko miest v kruhu zívalo prázdnotou; ideálne pre nebadaný únik Rona a dievčat, pomyslel si Harry. Dúfal, že sa budú držať plánu a zmiznú hneď, ako sa naskytne príležitosť. Voldemort ich nesmie objaviť!

Len jedna vec sa líšila od toho, čo videl. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Pohľadom v rýchlosti kĺzal po miestnosti, zatiaľ čo sa dvíhal na nohy. Sieň bola osvetlená fakľami rozmiestnenými po kamenných stenách bez okien. Masívne dvere podľa všetkého predstavovali jedinú cestu von. Koberce z drahých materiálov nerovnomerne zakrývali a niekde odhaľovali studenú podlahu. Až vtedy, keď jeho pohľad dorazil k Voldemortovmu trónu s Jeho Temnosťou osobne, uvedomil si, čo mu nesedí.

Miesto, kde predtým ležal Snape skrútený pod Crutiatom, bolo prázdne. Lepšie povedané, stál tam teraz on, Harry. A Snape samotný stál v plnej smrťožrútskej výbave hneď vedľa Voldemorta.

„Vitaj, Harry,“ slávnostne predniesol Voldemort hlasom, ktorý mal pravdepodobne znieť milo. Harrymu rezal uši. Voldemort roztiahol ruky. „Je pre nás cťou, že veľký Harry Potter, Chlapec, ktorý prežil, prijal moje pozvanie do tohto skromného dočasného príbytku, ktorý som nútený používať na prijímanie tak vzácnych návštev, ako je tá tvoja.“

Snape si zložil masku, ktorá Harrymu aj tak nezakryla jeho totožnosť. Jeho nepreniknuteľné oči sa zapreli do Harryho s chladom, aký Harry vnímal posledných pár dní. Žiadna iná reakcia na Harryho príchod.

Harry klipol očami. Čo…čo sa deje? Snape stojaci vedľa Voldemorta ho v prvej chvíli pripravil o schopnosť racionálne uvažovať. Zhlboka sa nadýchol. Pevne stisol zuby. Nemalo by cenu teraz vybuchnúť. Skôr by to zničilo nielen jeho, ale aj Rona a dievčatá, než by im to pomohlo. To nemôže riskovať. Musí sa za každú cenu upokojiť.

„Prosím, odpusti mi tú malú lož,“ pokračoval Voldemort, vychutnávajúci si pohľad na Harryho tvár. Čakal, že Harry bude v šoku, a podľa všetkého ho to veľmi tešilo. „Povedzme, že bez náležitého presvedčovania by si asi moje pozvanie znovu odmietol. Preto som si dovolil zabezpečiť si tvoj príchod. Nesklamal si ma,“ kývol hlavou, akoby na znak vďaky. „Dúfam, že si nemal priveľké problémy získať zvitok?“

Harry sa upriamil na Voldemorta. Paradoxne, pri pohľade na Snapea prestal na chvíľu cítiť bolesť v jazve. Jej opätovné rezanie mu však pomohlo vyčistiť si hlavu. Natoľko, že bol schopný odpovedať: „Tvoji mladí smrťožrútikovia v Slizoline odviedli aspoň raz dobrú prácu, žiaľ aj to len preto, že som vedel, čo je jej náplňou. To pozvanie bolo skutočne neodmietnuteľné,“ dodal sarkasticky.

Voldemort sa najskôr mierne zamračil, no vzápätí sa mrazivo usmial. „Znamenite, Harry. Zdá sa, že ti vplyv tvojho strýka za posledné dva mesiace veľmi prospel. Och,“ náhle sa zamyslel, „pravdepodobne sa teraz trápiš nad tým, ako je možné, že ťa tvoj strýko takto zradil? Ako to, že je predsa len tým špinavým smrťožrútom, ako ťa isto-iste upozorňovali tvoji priatelia? Ako je možné, že – odpusť mi ten výraz – si znovu naletel?“

Harry zaťal päste. Nedovolí mu, aby ho vyprovokoval. Mlčal.

„Nič nehovoríš?“ dobiedzal doňho Voldemort. „Zdá sa, že tvoj synovec stratil jazyk,“ pozrel sa na Snapea.

Snape takmer nebadane pokrčil plecom. „Naučil som ho držať jazyk za zubami, keď nemá čo povedať,“ odpovedal hladko.

Harry preglgol. Snaží sa mu Snape niečo naznačiť? Že má mlčať?

Voldemort uznanlivo prikývol. „Musím sa priznať, že som nečakal, že dosiahneš také skvelé výsledky za taký krátky čas. Predovšetkým, keď toho chlapca tak veľmi nenávidíš. Nemaj obavy, už čoskoro budeš od neho navždy oslobodený. A za svoje služby budeš, samozrejme, patrične odmenený.“

Snape úslužne prikývol. „Je mi cťou slúžiť vám, pane.“

Voldemort obrátil svoju pozornosť späť na Harryho. Zvláštnym pohľadom si ho premeral, akoby hľadal niečo vo výraze jeho tváre. Krátko tleskol. „Keďže určite horíš zvedavosťou, dovoľ mi, aby som ti objasnil situáciu. Ľutujem, že ti to musím oznámiť práve ja,“ pokračoval hlasom, v ktorom nebolo štipky ľútosti, „ale tvoj drahý strýko je v skutočnosti jeden z mojich najvernejších. Svojím spôsobom si ho tým, že si zabil Bellu, posunul na vyššiu pozíciu. Musel ti byť veľmi vďačný, nemám pravdu? Vieš, ako by som to vyjadril…tí dvaja si k sebe akosi nikdy nenašli cestu,“ vysvetľoval a naplno si to užíval. „Och, ale aby som sa dostal k veci – tuto Severus mal za úlohu získať si tvoju dôveru, alebo náklonnosť, nazvi si to, ako len chceš. Aby si jedného dňa prišiel, keď ti ukážem, ako ho mučím. Nuž, stalo sa,“ ukončil unudeným hlasom s malou, no výraznou stopou víťazstva. Smrťožrúti sa začali pochechtávať. Len Snapeova tvár zachovala svoju neprístupnú masku.

Harry dúfal, že Ron a dievčatá, ktorí sú určite ešte v miestnosti, neurobia nejakú hlúposť. Presne na to totiž Voldemort čakal, tým si bol istý. Teda, čaká, že on, Harry, spraví nejakú hlúposť. Nebol ochotný urobiť mu radosť, hoci hnev v ňom takmer prekypoval. Ešteže vedel o tom pláne v dostatočnom predstihu; keby mu to Snape zatajil, ako mal v úmysle, teraz by sa určite nezdržal… No samozrejme! Urobil jeden krok dopredu, očami zafixovaný na Snapea. Nikto zo smrťožrútov sa ani nepohol. Viac nepotreboval. Prútik v momente zasunul do puzdra v rukáve habitu. Po pár skokoch bol pri Snapeovi, zdvihol päste ako pri boxe a rozohnal sa na úder. Pritom hlasom plným zlosti, ktorú cítil k Voldemortovi, reval: „Ja som vám veril! Dôveroval som vám! Zradili ste ma! A ja som vás bránil!“

Snape sa mu šikovne vyhol a dobre mierenou ranou do brucha ho prehol napoly, až sa Harrymu zatmelo pred očami. Oblapil si brucho rukami a snažil sa pochytiť dych. Čo najrýchlejšie sa snažil vystrieť, no len čo zdvihol hlavu, dostal riadnu facku. Následne mu Snape schytil ruky a vykrútil za chrbát. Druhou rukou ho schmatol za vlasy, až Harryho prehlo do záklonu. Harry sa prudko nadýchol, problémy s dýchaním vyriešené. Snape medovým hlasom, ktorý Harry kedysi tak nenávidel, prehovoril: „Pokiaľ si dobre spomínam, Potter, viackrát som vás napomínal, aby ste bojovali ako čarodejník, a nie ako mukel. Na vašu prevýchovu by však nestačili ani dva roky, nieto dva mesiace.“ Na to si Harryho otočil tak, aby mu videl do tváre, ale predovšetkým, aby naňho videl Voldemort. Ak by nenávisť sršiaca zo Snapeových očí zaiskrila, oslavy Silvestra v Londýne by pri porovnaní s tým skončili ako dedinská veselica. Harryho proti jeho vôli striaslo. Keď si spomenul na pohľady, ktorými ho častoval jeho strýko posledný týždeň, zdalo sa mu, že sa vtedy naňho usmieval. Čo to má znamenať?

Voldemortova samoľúbosť odrážajúca sa v jeho červených očiach akoby ešte vzrástla. Vstal zo svojho trónu a podišiel k dvojici. „Upokoj sa, Harry,“ upozornil ho veselo. Natiahol ruku a pohladil ho po líci. Harry sykol od bolesti, ktorá mu zaliala hlavu. „Na rozhovor so svojím strýkom budeš mať ešte času dosť, teda pokiaľ budeš chcieť. Teraz by si si ale mal radšej odpočinúť. Severus, podaj mi, prosím, Harryho prútik,“ nastavil ruku.

Snape pustil Harryho vlasy. Bez problémov vytiahol Harryho prútik z puzdra, ktoré mu sám vyrobil, a prútik podal Voldemortovi. Harry sa začal mykať v snahe uvoľniť sa, no Snape zovretie ešte viac spevnil. Už by ho mohol pustiť, nie? pomyslel si Harry rozladene. Prestával si cítiť ruky.

„Myslím, Harry,“ prehovoril znovu Voldemort, „že je načase, aby si sa ubytoval. Tvoj strýko ťa odvedie do tvojej novej komnaty, kde ako môj hosť ostaneš, kým ťa opäť nepredvolám. Užívaj si ju, kým môžeš,“ dodal akoby mimochodom a kývol rukou na znak toho, že ho prepúšťa.

Snape Harrym prudko trhol, až sa Harry zatackal. Drsne ho vliekol ku dverám, pri ktorých stáli stráže. Dvere sa otvorili. Harrymu sa zdalo, že zahliadol Ronovu topánku, ale mohlo to byť len preto, že si prial, aby tí traja využili teraz šancu a dostali sa z miestnosti. Musia sa držať plánu, aby sa sem dostali členovia Rádu. V opačnom prípade sú všetci už teraz mŕtvi.

Pred dverami ich čakal iný smrťožrút, ktorý ich viedol chodbami osvetlenými takisto len fakľami. Harry mal sto chutí povedať Snapeovi, nech ho pustí, alebo nech ho aspoň nevlečie tak surovo; nemusel to divadlo predsa až tak preháňať, nie? Navyše, už nie sú pred Voldemortom, tak aký to má zmysel? Podobné myšlienky ho zamestnávali celou cestou, až kým nezastali pred drevenými dverami s malým zamrežovaným okienkom vo výške očí. Ich sprievodca zamrmlal nejaké heslo. Dvere sa otvorili a smrťožrút ich pridržal, kým Snape Harryho nešetrne sotil dovnútra. Kým sa Harry pozviechal zo zeme, kam dopadol, dvere sa za ním duto zabuchli. So zmiešanými pocitmi sa poobzeral po svojom novom bývaní.

Steny miestnosti boli bez okien, holé a studené, a len niekoľkými kusmi nábytku medzi nimi sa líšili od stien cely. Bolo vidno, že tá miestnosť bola pre Harryho pripravená vopred. Na jednoduchej posteli sa skvela karmínovočervená plachta so zlatým lemovaním. Pri posteli bol na kamennej podlahe malý oválny červeno-zlatý koberček. O stenu na druhej strane sa opieral malý stolík s pergamenom a brkom v atramente, akoby pripravené na písanie. Poodchýlené dvierka malej skrinky pri posteli odhaľovali prítomnosť najpotrebnejších vecí, dokonca vrátane prenosného zariadenia pre ľudskú potrebu. Miestnosť osvetľovali dve pochodne na stenách oproti sebe. Na stole k tomu horela malá lampa, rovnako ako fakle živená magickým plameňom. Ak Pansy skutočne neklamala, Draco si dal na jeho cele až prehnane záležať. Alebo to mal byť výsmech pre odsúdenca na smrť? pomyslel si Harry pochmúrne.

Pomaly prešiel k posteli. Pretrel si páliace zápästia, v ktorých mu divoko pulzovala krv. Snape mu ich skutočne zovrel veľmi silno. Keby neveril, že je na jeho strane… Ale nie. Snape by ho nikdy nezradil. Rozhodne nie. Určite, presviedčal sa Harry pohrávajúc sa s fľaštičkou, ktorú vzal zo Snapeovho kabinetu. Mal by pre ňu nájsť nejakú vhodnú skrýšu. Nepochyboval, že sa ešte zíde. Vlastne by mal byť rád, že ju zatiaľ nepotreboval. Tak prečo sa cítil tak…oklamaný?

„Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaa, ja to už nevydržím,“ kopol Harry do steny.

Snape sa ani neobťažoval nadvihnúť obočie. „V čakárni nás je viac takých, ktorí netrpezlivo čakáme na návrat slečny autorky,“ posledné dve slová vyslovil so znechutením. „Si jediný, ktorý skuvíňa. Ešte aj ten pes sa správa civilizovanejšie.“

Sírius podozrivo zdvihol hlavu, premeral si Snapea, slabo zavrčal na Harryho obranu, no zároveň zavrčal aj na Harryho, než zložil veľkú hlavu späť na predné laby. Očividne so Snapeom súhlasil.

Čakáreň bola plnšia než obyčajne. Zdržiavali sa v nej poviedkové postavy, ktoré sa mali objaviť v nasledujúcej kapitole. Smrťožrúti s Voldemortom na čele okupovali jednu stranu, Harry s priateľmi druhú. Jej Veličenstvo anglická kráľovná sedela vo vzácnom kresle pri konferenčnom stolíku medzi oboma skupinami, služby dvornej dámy zabezpečovala Ginny.

„Prečo však toľko zdržiava?“ pridal sa na Harryho stranu i rozladený Draco, ktorý sa vďaka udalostiam poslednej uverejnenej kapitole ocitol niekde medzi svojou sesternicou a kruhom smrťožrútov. „Niekto by rád vedel, čo sa s ním vlastne stalo,“ zamrmlal. Nerobilo mu dobre, že ešte stále nemohol prezentovať svoju pravú lojalitu.

Hermiona zdvihla hlavu od knihy. „Jednoducho mala pár ťažkých mesiacov,“ obhajovala autorku. „Predsa len, musela napísať bakalársku prácu…“

„…písala ju poctivo a dlho…“ ironicky poznamenal Draco.

„…a učila sa na štátnice. Berie školu vážne,“ pokračovala Hermiona, ignorujúc Draca. „Vážne, veď mala toho na skúšky nesmierne množstvo.“

„Ozýva sa tá pravá,“ podpichla ju Tonksová, ktorá z dlhej chvíle skúšala, koľko kombinácií počtu prstov na jednej ruke dokáže vytvoriť.

Remus prerušil na chvíľu sústredenie a odlepil oči od šachovnice. „Keď aj vezmeme do úvahy, je slečna autorka je poctivá študentka, musíš uznať, Hermiona, že s písaním si dáva načas. Je predsa už polovica augusta.“

Zapískala voda na čaj. Ginny opatrne zdvihla kanvicu a zaliala čaj v pripravených šálkach. „Nevydýchla si až do polky júla,“ prevrátila očami. „I keď, mohla oddychovať pri písaní, ale zase ju aj trochu chápem.“ Zdvihla podnos a odniesla na konferenčný stolík.

Ako prvá bola obslúžená kráľovná. „To dievča mal dostatok času a príležitostí, aby písalo. Namiesto toho, aby rozvíjala vaše životy, lieta hore dole a necháva sa rozptyľovať nezmyselnými záležitosťami,“ kritizovala.

Ginny s menším odporom odniesla šálku čaju Voldemortovi. Ten ju prijal so zvláštnym ligotom v očiach. Ginny zamrkala, stratená v spomienke na jej Toma. Sírius skočil na nohy a zavrčal. Keď to Ginny neprebralo, brechol a drgol ju do nohy. Ginny zjojkla, potriasla hlavou, zamračila sa na Voldemorta a so zovretými perami odkráčala. Vyprevádzal ju Voldemortov úškrn.

„Veď má svoj život a svoje povinnosti,“ nesmelo pípla Hermiona, stále na strane autorky, no pohľad zaborila znovu do knihy.

„Tak prečo sa rozhodla zahrávať sa s našimi, keď na to nemá čas?“ zahrmel Harry a do steny sa tentokrát pustil päsťou.

Snape prešiel od kruhu smrťožrútov a rázne Harryho odtiahol od steny. „Stačilo,“ zavelil a obrátil sa ku kráľovnej. „Prosím, ospravedlňte správanie sa môjho…syna môjho bratranca,“ formálne sa uklonil. Kráľovná ospravedlnenie mlčky prijala. Za ten dlhý čas si už zvykla na správanie sa Chlapca, ktorý prežil.

Ron si pozorne prezrel šachovnicu a povzdychol si. „Toto je patová situácia,“ skonštatoval postavenie jeho kráľa.

„Bola to dobrá hra,“ uznal Remus a usmial sa.

Ron prikývol a upratal rozbité figúrky. „Podľa mňa autorka nezdržiava naschvál. Jednoducho sa snaží zistiť, akú stratégiu použiť, ako čo najlepšie vykľučkovať z toho zmätku, ktorý vyvolala v našich životoch.“

„Keby sa už rozhodla!“ zabručal Harry a vrhol sa do kresla, kým Snape sa vrátil sa svoje miesto s nečitateľnou maskou na tvári. „Toto čakanie ma zabije!“

„Ale no tak, Harry,“ ozval sa nepríjemný hlas. Všetci v miestnosti sa striasli. Temný pán sa zriedkakedy zapájal do ich diskusií, ak bol v čakárni dlhšie ako týždeň. „Počkaj ešte pár dní, a ukončím tvoje trápenie osobne,“ uškrnul sa Voldemort.

Harry zarputilo vystrčil bradu. „Nie si si nejako istý víťazstvom? Mám v rukách tromfy, o ktorých netušíš!“

„Len aby si nebol prekvapený, Harry,“ Voldemortov úškrn sa ešte zväčšil. „Alebo mu to prezradíme, Severus? Draco?“

Obaja oslovení sa nechtiac striasli. Draco kŕčovito zovrel svoju ľavú ruku v päsť.

„Myslím, že chystá už posledný prepis kapitoly,“ ozval sa Remus do ticha, ktoré nastalo po Voldemortovej narážke. „Čoskoro by sme sa mali dostať ďalej.“

Snape si odfrkol. „Nemám pocit, že by ťa netešilo užívať si pár mesiacov bez splnu,“ zatiahol medovo.

Remus mu pohľad oplatil. „Po tom, čo ma nechala vo vlkolačej koži niekoľko týždňov, je toto milé zadosťučinenie,“ vyhlásil.

Draco sa chytil za hlavu. „Ďalší prepis? Čo pri Merlinovej brade bolo zlé na tejto alternatíve?! Mne osobne sa celkom pozdávala. Nebolo to merlinviečo, ale vždy lepšie než…“ zmĺkol. V čakárni bolo nepísané pravidlo nespomínať žiadne detaily udalostí, ktoré sa ešte len mali stať.

„Pokoj, veľa toho už meniť nebude,“ upokojovala ho Tonksová. „Náhodou som vyzvedala. Už čoskoro uverejní ďalšiu kapitolu, možno do týždňa. Ten prepis sa týka nasledujúcej kapitoly, a ide len o poznámky jej betareaderky. Čakanie sa končí, partia,“ usmiala sa lišiacky.

Severus sedel za stolom a opravoval písomné práce. Stalo sa to rutinou. Už viac než desať rokov sedával za týmto stolom a opravoval pred večerou práce. Žiaci sa veľmi rýchlo naučili, že o tejto hodine neradno za ním chodiť. Ani nikto z profesorského zboru ho v tomto čase neobťažoval. Niežeby sa obťažovali prísť za ním inokedy. Keď niekto niečo od neho potreboval, vo Veľkej sieni mal ideálnu príležitosť za ním prísť. Vyhovovalo mu to, bol so svojou samotou spokojný.

Kým mu do života nevstúpil jeden tínedžer, ktorý mu rozhádzal zabehaný systém ako víchrica. Doslova. Nikdy si nemohol byť istý, kedy príde s nejakým problémom, alebo len tak sa porozprávať. Tráviť s ním čas. Nemohol uveriť, že by s ním chcel byť; prečo by sa obťažoval? Nikto, okrem nej, a Dumbledora, oňho nezakopol. Po rokoch si síce získal uznanie ako majstra elixírov, ale bol to čistý profesionalizmus. Vyskytlo sa niekoľko takých, ktorí chceli spoznať viac, ale on nemal záujem. Stratili aj oni. A tak to bolo dobré…kým mu nebol na krk hodený Harry.

Predtým bolo také jednoduché sústrediť sa na opravovanie písomných prác. Všetok svoj čas i myšlienky venoval len a len školským povinnostiam a elixírom; len občas si dovolil spomienku na ňu. Zrazu však musel veľkú časť ako svojho času, tak svojich myšlienok venovať Harrymu, či sa mu to páčilo alebo nie. Keď sa k tomu pridali aj povinnosti dvojitého agenta, začínalo mu to prerastať cez hlavu. A Harry najviac zo všetkého.

Nikdy by sa ho však dobrovoľne nevzdal. Nie teraz.

Vedel, že jedného dňa príde ten deň. Skôr alebo neskôr, či by sa Black prebral, alebo nie. Dúfal, a Harry ho v tej bláznivej nádeji utvrdzoval, že sa stane súčasťou Harryho života natrvalo. Nezáležalo by na tom, nakoľko nepodstatnou, ale dôležité by bolo, že kladnou. Harry mu odpustil, viac, než si vôbec uvedomoval. Nikdy nepovažoval za dôležité uviesť ho do reality. Nahováral si, že Harry by mu aj tak odpustil, aj keby vedel…

Zavrtel hlavou. Ťažko si povzdychol a pretrel oči ľavou rukou. Podoprel si hlavu.

Samozrejme, že chlapec nevedel, čo spôsobil. Ako by aj mohol; zákony čarodejníckych rodov neovládal, ba zdalo sa, že nimi pohŕdal. Napriek tomu boli nepopierateľné. Harry sa ho zriekol, zriekol sa bastarda. Hoci sa o tom nikdy nehovorilo na verejnosti, ten biľag bol na ňom od detstva. Black mu to nevyhadzoval na oči jedine preto, že by to znamenalo označiť ho za nevlastného brata toho chumaja Jamesa, a poškvrniť povesť Pottera staršieho. Jedine to ich zdržalo od používania nadávky bastard. Zato používali všetky iné, pretože ním pre nich bol. Aká irónia, že Pettigrew ani Lupin o tom nikdy nevedeli; nenávisť brali len ako tradičnú rivalitu Chrabromilu a Slizolinu, trošku prikorenenú aj osobnou nevraživosťou. Nuž, Harry nemal také zábrany, aké mal James.

Je po všetkom.

Keď sa lúčil s ňou, utešoval sa aspoň tým, že naňho bude myslieť. S láskou, nahováral si. Tak, ako na ňu spomínal on. Lenže čo s Harrym? Začínal mať pocit, že Harrymu na ňom skutočne záleží. Jemu na Harrym záležalo azda až priveľmi. Spravil rozhodnutie, v septembri, a toho sa držal. Harry ho vtedy prijal, lenže…

Brko v jeho ruke puklo a rozlomilo sa na polovicu.

Black mu Harryho ukradol. To bolo jediné, na čo dokázal myslieť od chvíle, čo Harry zatvoril dvere jeho kabinetu. Teda, aspoň sa snažil o tom presvedčiť sám seba, hoci tušil pravdu: Harry mu nikdy nepatril. Len na krátku chvíľu sa presviedčal o opaku. Tých pár mesiacov strávených s Harrym znovu spravilo zo samoty strašný trest, na ktorý si bude zvykať dlho. Veľmi dlho. A bude ešte o to tvrdší, že s vedomím toho, čo medzi nimi mohlo byť, ale už nikdy nebude, bude Harryho vídať každý deň. Vo Veľkej sieni, v učebni…

Apropo. Čas na večeru.

Harry sedel na svojom tradičnom mieste, Ginny vedľa neho. Už sa ani nepozastavoval nad tým, že si zvykol oslovovať jedinú Weasleyovú krstným menom. Keď šlo o Harryho bezpečnosť, bola neoceniteľným spojencom. A schopným, ako dokázala v Rokvile. Podobne, ako Hermiona vedľa Weasleyho; jeho krstným menom oslovovať nebude, ani v myšlienkach nie. Hermiona však bola ochotná, kvôli Harrymu, prijať ho. Spriaznená myseľ, nahováral si. Rozumná študentka, sen i nočná mora každého učiteľa. Ochotná spolupracovať. Spojiť živel. Aj to je teraz zaručene preč.

„Albus je v poslednom čase pomerne často preč,“ prihovoril sa mu Lupin. Odkedy vedel o jeho príbuzenskom vzťahu s Harrym, jeho priateľské správanie voči nemu bolo neúnosné. „Nie je to dobré na psychiku študentov. Čím skôr tá vojna skončí, tým lepšie.“

Nereagoval. Čo znamená koniec vojny? Ako vôbec môže vojna skončiť? Len tak, že sa Harry postaví Temnému pánovi. Pokiaľ to bude v jeho silách, oddiali ten moment, na ako dlho len bude možné.

„Mal by si sa s ním porozprávať,“ ozval sa znova po chvíľke Lupin. Prečo si nedá pokoj? „Potrebujete to, obaja.“

Zamračil sa. Ešte aj vlkolak sa začne montovať do jeho života! Albus mu radil to isté; pohovoriť si s Harrym. Vraj si je istý, že Harry to tak nemyslel, že to určite odvolá, že… Lenže obaja vedeli, Albus aj on, že to nejde len tak, odvolať. Zákony čarodejníckych rodín vládnu vlastnou mágiou. Čo záležalo na tom, že Harry nemal potuchy, že jeho pôvod apriori určuje, ktoré dievča je preňho vhodné ako partnerka? Jeho otec síce nebol zďaleka prvým ani jediným, čo to hodil za hlavu a vybral si dievča muklovského pôvodu, napriek tomu aj Jamesovi nadbiehali dievčatá čistokrvných rodín. Čo záležalo na tom, že Black nikdy nebol a nebude schopný byť Harrymu dobrým poručníkom? Harryho rodičia určili, že ním má byť práve jeho krstný otec. On je vonku z hry.

Harry sa naňho pozrel hneď, keď vošiel s Ginny do siene, a celú večeru po ňom pokukoval. Začínal sa cítiť nepríjemne. To Harry už nedokáže ani večerať v jednej sieni s ním? Až tak mu prekáža? Alebo, ešte od neho niečo chce? Ledva vydržal po dezert, než vyštartoval preč, do bezpečia svojho kabinetu. Čakali ho ešte neopravené práce. Už dávno s nimi mal byť hotový, lenže, príliš mu zamestnával myseľ jeden Chrabromilčan.

Prvá vec, ktorá pritiahla jeho pohľad po vstupe do kabinetu, bol prázdny krb. Keď k nemu chodieval Harry, oheň v krbe vždy horel. Harry mal oheň rád, rád ho pozoroval. Určite to malo čo do činenia so skutočnosťou, že Harry ovládal ten živel. Často ho videl, ako vťahuje a zase vypúšťa z dlane ohnivé jazyky, alebo ako si ich obkrúca okolo ruky. Pokiaľ to robil v jeho kabinete, neprekážalo mu to, keď však robil podobné vylomeniny v učebni na hodine, iritovalo ho to nekonečne. Taká ľahkovážnosť, mohol rovno všetkým predviesť svoj štít… Potriasol hlavou. Harry sa už nebude pohrávať s plameňom v jeho krbe.

„Sssssssssssssssss…“

Chytil sa za ľavé predlaktie a zasyčal od bolesti. Prečo, prečo ho volá práve teraz? Je piatok, to je pravda; keď ho k sebe volá počas školského roka, ide vždy o nevyhnutné záležitosti. Aby sa predišlo podozreniu, Temný pán ho predvolal vždy buď v sobotu, alebo v piatok večer. Ale, blíži sa koniec mesiaca. Čo ak chce ďalšiu správu o „úlohe“? Čo mu povie? Je mi ľúto, ale Black sa prebral, Harry už o mňa nemá záujem? Alebo, Harry so mnou legálne spretrhal všetky zväzky jediným vyhlásením pred svedkom, že som bastard?

Ledva bolesť pominula, prútikom si privolal škatuľku so zmenšeným smrťožrútskym plášťom a maskou. Praktické; dalo sa to takto ľahko prenášať, a v prípade nebezpečenstva odhalenia zhorela malá škatuľka veľmi rýchlo. Strčil si škatuľku do vrecka a trhnutím otvoril dvere. Oblial ho studený pot, keď sa do jeho kabinetu prepadol Harry. Jazva bola ešte červená; určite cítil bolesť rovnako, ako on.

„Potter, čo tu robíte!“ zahrmel, týčiac sa nad ním. Prvým reflexom bolo zohnúť sa a zdvihnúť ho; hocikto sa však už mohol vracať z večere, a nechcel, aby niekto videl, ako mu pomáha na nohy. Harry sa rozhodol, že ho nechce v živote; nebude mu to sťažovať.

„Zavolal vás,“ vyhŕkol Harry s istotou, vyjavene sa dívajúc priamo do jeho tváre.

Správne, somár, vykrič to všetkým! Zazrel na Ginny, ktorá čupela pri svojom princovi, a zaškrípal zubami. „Láskavo mi uhnite z cesty, inak vás k tomu donútim,“ zavrčal tak mrazivo, ako len dokázal.

Harry sa pokúsil vstať, no podarilo sa mu to predovšetkým vďaka Ginny. Harry sa hneď pustil do oprašovania; akoby to bolo práve teraz to najdôležitejšie… Prečo neuhne z prahu? „Prišiel som vám niečo povedať. Prosím, bude to len…“ pustil sa do vysvetľovania.

„Nemám čas,“ kategoricky odmietol. Čo zase od neho môže chcieť? Čo mu ešte chce vyhodiť na oči? A teraz skutočne nemal čas. Nervózne fľochol okom ponad ich hlavy. Po chodbe ešte nikto nešiel, ale aj tak nechcel mať svedkov, keď sa bude hnať von z hradu takto večer. Pravou rukou sa snažil Harryho odstrčiť z dverí, no chlapec sa držal svojho miesta ako kliešť.

„Pane, prosím, vypočujte ho,“ nástojčivo vyhŕkla Ginny. Jedno jej nemohol uprieť; napriek všetkej úzkosti a naliehavosti, ktorú očividne cítila, snažila sa udržať svoj hlas čo najtichšie.

Bol to jej pohľad, ktorý ho presvedčil, a vyvolal v ňom zvedavosť. Zvedavosť, ktorú si síce teraz v žiadnom prípade nemôže dovoliť, no nedokáže odísť len tak… Zmäkol som, pomyslel si znechutene. „Máš tridsať sekúnd,“ vyhlásil a rýchlo ustúpil z dverí, aby im umožnil vstup. Nebudú hovoriť na chodbe.

Harry stratil tri sekundy tým, že ho Ginny presviedčala, aby vošiel dnu sám. Múdre dievča; ide o výsostne rodinnú záležitosť, a ona ešte do tej rodiny nepatrí. Vedel by si ju však predstaviť po Harryho boku…raz, keď obaja dospejú…

„Tak o čo ide?“ vyzval ho pokukujúc po hodinách. „Dvadsaťpäť sekúnd,“ pripomenul mu nemilosrdne.

Harry sa zhlboka nadýchol. Išlo to z neho ťažko. „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ takmer vypľuvol. Nervozitu z neho mohol šúpať. „Nevedel som, že…že…“ habkal. Ako obyčajne. Mrhá časom.

„Nemám čas na tvoje koktanie,“ zastavil jeho ospravedlnenie. Ginny mu očividne vysvetlila, čo spravil. Čakal to. Pravdupovediac, obával sa toho, čo mu príde ešte povedať. Je mi ľúto, čo sa stalo? Ale čo konkrétne? Že nevedomky spravil hrubo pevnú čiaru za všetkým, čo bolo? Za poslednými pár mesiacmi? Alebo mu je ľúto tých pár mesiacov celkovo? Nie, tomu odmietal uveriť. Držal sa preto prvého vysvetlenia, ktoré mu napadlo. „Ospravedlnenie prijaté.“ Neodtrhol pohľad od ručičiek hodín. Ešte šťastie, že sa tak ponáhľa, a môže to ukončiť skôr, než to bude skutočne bolestivé. „Čas vypršal, musím ísť,“ vyhlásil a vykročil k dverám s maskou na tvári. Nechcel, aby Harry vedel, že v skutočnosti i on, netopier zo žalárov, je schopný niečoho takého prízemného, ako smútok zhmotnený v slaných kvapôčkach.

„Počkajte!“ chytil ho Harry za ruku. „Ešte niečo, dôležitejšie…“

Netrpezlivo sa mu vytrhol. „Môžeme to prebrať potom, keď sa vrátim, Harry?“ spýtal sa ho s naliehavosťou. Čokoľvek, len nech ho nechá ísť. Každá minúta meškania navyše môže byť tvrdo potrestaná. „Nemôžem si dovoliť meškať priveľmi, už toto zdržanie budem musieť nejako vysvetľovať,“ apeloval naňho, kým otvoril dvere.

Harry preglgol a prikývol. „Ale…“

„Vráťte sa do veže, obaja. Okamžite.“ S tým odišiel bez toho, aby za ním Harry stihol ešte niečo zakričať. Tak to bude lepšie. Ako Harryho pozná, ešte si bude robiť kvôli nemu výčitky svedomia. A o to on nestál.

***

S dôverne známym pocitom v žalúdku sa vystrel v prijímacej sieni. Aspoň tak sám pre seba označil kamennú komnatu, ktorá ako jediná z komplexu bola vyňatá spod ochrany pred primiestnením, aj to len vtedy, keď Temný Pán očakával návštevu. Hlavné sídlo sa presunulo na toto miesto v lete; Severusovi sa nepodarilo zistiť, v ktorej časti krajiny sa nachádza. Prehodil cez seba plášť a nasadil si masku. Pevným krokom vykročil úzkou kamennou chodbou, ktorá sa mierne zvažovala smerom nadol. Po stenách horeli fakle, ich plamene vrhali dlhé tiene sledujúce jeho nehlučné kroky. To však Severusa nezaujímalo; oveľa viac úvah venoval možnému dôvodu, pre ktorý sem v tento večer prišiel. Albus nevie o jeho odvolaní; možno aj to bol dôvod, prečo ho Temný pán privolal práve teraz. Nebude sa môcť vyhovoriť, že je sledovaný, že riaditeľ môže niečo tušiť…iste, stále prichádzajú v úvahu hliadkujúci aurori. Mimovoľne pomyslel na Morrisa; ten chlap azda nikdy nespí? Ešte aj po večeri hliadkoval okolo hradu. Hoci mu spôsobilo menšie problémy prešmyknúť sa okolo neho nepozorovane, hrialo ho vedomie, že Harry je chránený aspoň jedným zodpovedným a ostražitým aurorom. Síce je otázne, čo by ten jeden auror dokázal, keby došlo k útoku, no minimálne by spustil alarm a privolal posily…

Sústreď sa! prikázal sám sebe. Blížil sa k veľkým dverám, ktoré viedli priamo do trónnej siene. Temný pán si čím ďalej, tým viac potrpel na okázalý štýl. Na oboch stranách dvier stál smrťožrút nižšieho rangu; obaja dvorníci boli mladí. Severus mal nepríjemný pocit, že oboch učil, a nie tak dávno im prial úspešnú budúcnosť pri opúšťaní jeho fakulty. Keď prišiel priamo pred dvere, počkal, kým mu otvorili. Ručne, bez použitia mágie. To je novinka… Ďalším prekvapením, ktoré na Severusa čakalo, bol veľký trón, na ktorom bol Temný pán posadený. Niežeby tam predtým nebol, no za necelý mesiac bolo pridaných niekoľko doplnkov, vďaka ktorým pôsobil trón oveľa honosnejšie. Hodný mocného vládcu, ako bolo určite zamýšľané pri jeho tvorení.

„Vitaj medzi nami,“ privítal ho úlisným hlasom Temný pán osobne, keď sa postavil na svoje miesto v kruhu. Okrem neho tu už boli takmer všetci členovia Vnútorného kruhu. Bellatrixino miesto okázalo zívalo prázdnotou. V priebehu niekoľkých minút dorazili aj poslední chýbajúci členovia, Severus im však nevenoval pozornosť.

V strede kruhu, bez masky a plášťa, stála Narcissa Malfoyová. Tvár mala otočenú k Temnému pánovi. Severus si prial, aby mal na ňu lepší výhľad. V kruhu síce časom získal prominentné postavenie naľavo od Temného Pána, stále však stál od neho dosť ďaleko, aby videl len jej štíhlu líniu. Napriek tomu jasne vnímal jej hrdosť. Hrdosť rodu Black, ktorú vtesala i do svojho syna; Severus sa často v duchu uškŕňal, keď Dracov postoj pripisovali malfoyovskému rodu. Aj jej šaty vyjadrovali, kým sa cítila byť. Čierne ako noc, vykladané pásom strapcov tiahnucim sa od pravého pleca k členku, záhyb na pravom boku prezrádzal elegantný rázporok. Na rukách čierne rukavičky s rovnakým vzorom, aký bol na šatách. Kamienky, ktoré sa trblietali na šatách, na jej krku i v ušiach, rozhodne neboli bižutériou. Podľa čarodejníckych štandardov bola stále mladou ženou, vo veku, keď dáma z vyšších vrstiev vládne večierkom a banketom.

Dnes večer tu však stála pred súdnym tribunálom.

Vo chvíli, keď ju Severus zbadal, oblial ho studený pot. Vedel len o jednej záležitosti, ktorá mohla znamenať Narcissin pád. V skutočnosti sa tejto chvíle obával od momentu, keď odišla z butiku madam Malkinovej s rovnakým výrazom na tvári, ktorý niesla i teraz pred svojím niekdajším pánom a terajším sudcom.

Keď dorazil posledný smrťožrút, na ktorého sa čakalo, Temný Pán vstal zo svojho honosného kresla. Zopäl ruky na svojej hrudi a úlisne pozrel na Narcissu, hrdo stojacu pred ním. „Moji drahí priatelia,“ začal teatrálne, „s ľútosťou vám oznamujem, že som vás dnes tak náhle a neplánovane povolal kvôli záležitosti, ktorá mnou veľmi hlboko otriasla. Jedna z vás, jedna z mojich verných nasledovníkov, ktorá mi preukazovala vernosť ešte za dní môjho prvého vzostupu, sa dopustila neslýchanosti. Neslýchanosti, ktorej som sám odmietal uveriť, napriek dôkazom, ktoré mi boli predložené. Narcissa Malfoyová, jedna z mojich najbližších, sa rozhodla opovrhnúť mnou, vlastnou sestrou i vlastným manželom a porušila tak najzákladnejšie zákony čistokrvných rodov. Pošliapala to, za čo my všetci bojujeme, pre čo žijeme i umierame. Odvrhla svoje dedičstvo ctihodného rodu Black a chladnokrvne vysmiala všetko, v čo veríme.“

Severus zachytil vzrušený šepot niektorých smrťožrútov zo vzdialenejšej časti kruhu. Boli mladší, pridali sa len pred rokom, a na začiatku leta si vyslúžili miesto v kruhu. Presnejšie, Temný pán potreboval zaplniť tie miesta, ktoré ostali prázdne po tých, ktorí sa nevrátili z Ministerstva. Ešte veľa sa musia učiť, aby pochopili, čo je pre nich dobré… Severus presne vedel, o čom bude dnešok. Pre nich to bude lekcia, aby pochopili, čo sa im stane, ak neposlúchnu. Ak sa rozhodnú zradiť.

Čo však bude znamenať tento večer preňho? Napäto čakal na pokračovanie príhovoru.

„Ako iste všetci viete,“ pokračoval Temný Pán po dramatickej pauze, „Narcissina sestra Bellatrix Lestrangeová bola jednou z mojich najoddanejších. Pre obhajobu našej veci, za náš boj položila i svoj život.“ Temný Pán sa na chvíľu pokúsil zatváriť zarmútene. Severus pochyboval, že je takej emócie ešte schopný.

Nebadaný signál uviedol do pohybu dvojicu, ktorá stála pri dverách, aby priniesli na dohľad kúzlom zakonzervovanú časť Bellatrixinho tela. Tú, ktorá sa premiestnila až k nohám Temného Pána a zaiste uskladnenú na dnešnú prezentáciu. Severus sa mierne striasol odporom pri pohľade na hmotné vyjadrenie výroku „nezlučiteľné so životom“. Akási zvrátená zvedavosť ho však prinútila prezrieť si zvyšky tela dôkladnejšie. Jeho žalúdok sa síce búril, no zároveň bude môcť neskôr oznámiť Moodymu, že mal pravdu. Snaha o premiestnenie počas duelu, navyše cez aurorskú clonu proti premiestneniu a s dvoma zajatcami nemohlo dopadnúť inak, než rozštiepením. Prihliadnuc na to, čo z Belly ostalo na cintoríne, stále chýbala ľavá noha od kolena po bedrá a celá ľavá polovica hrudníka. Kde skončili, nikto netušil.

„Bellatrix Lestrangeová podstúpila i najväčšiu obeť za našu vec a zaslúži si našu úctu,“ vyhlásil Temný Pán chladne a mávol prútikom. Červené svetlo zmenilo zvyšky mŕtvoly na prach. „Keby tu však dnes stála ešte živá medzi nami, musela by sa hanbiť. Za svoju sestru, ktorú toľkokrát predo mnou obhajovala. Za svoju sestru, ktorá nás všetkých – zradila.“

Obvinená len naďalej stála na svojom mieste. Severus začínal mať obavy, či nie je pod nejakým kúzlom. Skontroloval Luciusovu pozíciu, no nezdalo sa mu, že by mal prútik v ruke. Na druhej strane, na udržanie Imperia prútik nebol potrebný…

„Každého zradcu čaká len jeden osud,“ pokračoval Temný Pán úlisne. Severusovi sa jeho tón ani trochu nepáčil. „Dnes však budem milostivý, kvôli pamiatke drahej Bellatrix, a dovolím Narcisse obhájiť svoje konanie. Nuž, drahá Narcissa, čo nám vieš povedať na vysvetlenie svojich činov?“

„Nie som si vedomá žiadnych činov, ktorými by som pohrdla zákonmi čistokrvných rodov či zradila kohokoľvek zo svojej rodiny alebo vás,“ odpovedala Narcissa strojene a dôstojne uklonila hlavou.

Jej poznámka Temného Pána očividne neprekvapila. „Bol som informovaný o opaku, drahá Narcissa,“ hladko zareagoval. Podišiel k nej a prstom jej nadvihol bradu, takže ju prinútil pozrieť sa mu priamo do očí. „Alebo azda nie je pravda, že si podporovala svojho syna proti vlastnej sestre a a vlastnému manželovi, nehovoriac o zrade mňa?“

„Nenesiem zodpovednosť za rozhodnutia a konanie môjho syna Draca,“ vyhlásila Narcissa rozhodne. Severus v duchu obdivne zahvízdal nad jej snahou o chladnokrvnosť.

Úspechom dobrého klamára je, paradoxne, neklamať. V prípade, že sa chystá klamať, pod pozorným pohľadom sa nevyhnutne nejako prezradí. Ak chce byť úspešný, čo sa nezriedka v podobných situáciách rovná prežitiu, musí byť jednoducho presvedčený o svojej verzii pravdy. A musí tomu veriť do morku kostí. Toto bola jedna z prvých lekcií, ktorú sa Severus ako dvojitý agent naučil. A Narcissina záchrana teraz závisela len na veľkosti jej viery vo vlastnú pravdu.

„Ach tak,“ odpovedal Temný Pán. „Takže ty nenesieš zaňho zodpovednosť, správne? Lenže, Narcissa, bola si to práve ty, ktorá si mi ešte pred pár mesiacmi tvrdila, že sa postaráš o svojho syna bez akejkoľvek pomoci. Presviedčala si ma, že ešte nie je pripravený zaujať miesto v tomto kruhu, miesto svojho otca. Argumentovala si tým, že je ešte príliš mladý, no postaráš sa o to, aby v čase dosiahnutia plnoletosti bol pripravený. Dovtedy že prevezmeš zaňho zodpovednosť. Alebo ma mýli moja pamäť?“

Narcissine ruky sa mierne roztriasli, no pohľadom neuhla. „Neklame, môj pane. Lenže Draco už nie je dieťa, hoci ešte nie je dospelý. Dúfala som, že zasnúbenie s vhodným dievčaťom ho upevní v správnej ceste. Žiaľ, mýlila som sa. Dievča sklamalo moje očakávania.“

„To je lož!“ vykríkol jeden zo smrťožrútov z druhej strany kruhu. Severus mu, samozrejme, nevidel do tváre, ale Parkinsonov hlas poznal veľmi dobre. „Moja dcéra Pansy nie je v ničom vinná a nezaslúži si niesť trest zradcu, ktorého sama odvrhla!“

Temný Pán lenivo odtrhol zrak od Narcissy a pozrel na Parkinsona. „Som si vedomý tvojej zaangažovanosti, ale bol by som radšej, keby si môj rozhovor s Narcissou predbežne neprerušoval,“ sladkasto prehovoril. Parkinson sa zachvel proti svojej vôli a stiahol sa.

„A ty, drahá Narcissa,“ obrátil svoju pozornosť späť na ňu, „nezvaľuj zodpovednosť za svoje činy na druhých. Bolo tvojou povinnosťou oznámiť mi, že Draco má bočné úmysly, a to v tej chvíli, keď sa ti s nimi zdôveril. Lenže ty, hoci si o Dracovej zrade vedela, nielenže si klamala mne, ale oklamala si aj svojho manžela. Kvôli tvojej zrade zlyhal Luciusov plán na chytenie Pottera v Rokvile. Kvôli tvojej a Dracovej zrade.“ Ľútostivo si ju premeral, pustil jej bradu a otočil sa jej chrbtom. „Bude ťa škoda, drahá Narcissa. Teba i toho chumaja, ktorého si nedokázala správne vychovať.“

Severus pochopil skôr, než Narcissa, kam tým Temný Pán mieri. Začínal tušiť, kam to povedie. Ak si Narcissa bude mať vybrať medzi životom svojho syna a ním, bez mihnutia oka ho potopí. V mysli už začal rozoberať vhodné výhovorky a ospravedlnenia, a pre každý prípad sa začal duševne obrňovať pre nadchádzajúce mučenie.

„Narcissa Malfoyová, zradila si svojho pána i svoju rodinu,“ vyhlásil Temný Pán konečný verdikt zo svojho trónu. Ležérne položiac voskovobiele vycivené prsty na čalúnené bočnice sa pohodlne oprel a flegmaticky zatiahol: „Ty i tvoj syn za to ponesiete svoj trest, ktorý bude vykonaný zajtra vo chvíli, keď sem Draco dorazí.“

Narcissa zamrkala očami. Prudko sa nadýchla, no nepovedala ani slovo.

Temný Pán bol však príliš dobrý v legilimancii, aby prehliadol otázku v jej očiach. „Áno, Narcissa, dorazí. Jeho drahá snúbenica, ktorá naňho dohliadala po celý čas, sa o to postará,“ informoval ju s mrazivým úsmevom. „Alebo si si myslela, že moja ruka je prikrátka? Vsadila si na nesprávnu stranu.“

Lucius k nej pristúpil. Pohľadom si najskôr vypýtal povolenie od Temného Pána, potom si zložil masku a s výrazom najvyššieho opovrhnutia na ňu pľuvol. S opäť založenou maskou na tvári sa znovu vrátil na svoje miesto v kruhu a prestal prejavovať akýkoľvek záujem o svoju manželku, akoby už ani neexistovala.

Narcissinu hrdosť verejné poníženie nanovo zatvrdilo a znovu sa vystrela. „Draco za nič nemôže, bol to môj nápad,“ vyhlásila tvrdo s pohľadom upreným na Temného Pána. „Nepovedala som o tom nikomu, ani svojmu manželovi, aby mal Draco o to väčšiu šancu na úspech. V tejto chvíli mu Potter už určite verí každé slovo, nehovoriac o tom, že ho už s najväčšou pravdepodobnosťou zasvätil aspoň do niektorých svojich plánov. Ak mu doprajete ešte chvíľu času, stane sa Potterovým najbližším spolupracovníkom a potom nebude žiaden problém dostať Pottera pred váš trón, môj pane.“

Medzi smrťožrútmi zašumelo. Pozícia sestier Blackových bola všetkým veľmi dobre známa, rovnako ako ich hlavné prednosti. Kým Bellatrix sa neštítila ničoho, a zároveň mala nekonečnú fantáziu pri mučení, Narcissa bola známa svojimi drobnými i väčšími intrigami a zákulisnými ťahmi. Scenár, ktorý im Narcissa práve predostrela, bol teda viac než možný. Severus na chvíľu stratil kontrolu nad svojou tvárou a bol vďačný za masku, ktorá ju skrývala.

„Hráš veľmi riskantnú hru, Narcissa,“ upozornil ju Temný Pán spoza privretých viečok. „Aký dôkaz mi dáš, že neklameš?“

„Nemám nič, než roky mojej vernosti a oddanosti, môj pane,“ odpovedala Narcissa s hrdou pokorou. „Nemám viac, než svoju rodinu. Nemám viac, než vaše znamenie na svojej ruke, ktoré som prijala s hrdosťou pred mnohými rokmi.“

Temný Pán chvíľu zvažoval jej odpoveď, ani na chvíľu ju nespúšťajúc z očí. Ani raz sa pod jeho pohľadom nezachvela. Severus si prestával byť istý, že v lete správne prečítal jej zámery, a v myšlienkach zaletel späť do hradu. Čo asi mu chcel Harry povedať? Čo bolo také dôležité? A vôbec, vrátil sa do veže, ako mu kázal?

„Prečo si ma o tom neinformovala?“ pýtal sa Temný Pán ďalej. Spôsob vypočúvania Severusovi naznačil, že Temný Pán takýto zvrat udalostí očakával. Vôbec sa mu to nepozdávalo. Napäto čakal, ako bude Narcissa reagovať.

Pokorne sklonila hlavu. „Ak mal byť môj plán úspešný, nemohli sme riskovať ani najmenšiu pochybnosť o tom, že Draco skutočne zradil. Nemohli sme si to dovoliť. Ak by bol môj pán o tom informovaný, mohol niektoré príkazy vydať tak, aby nebol Draco ohrozený. Tým by však bola ohrozená jeho vierohodnosť v Potterových očiach. Len kvôli tomu som nemohla do celej veci zasvätiť ani svoju sestru, ktorá bola známa tým, že svoje činy nie vždy…plne premyslela. V tejto záležitosti uznávam svoju vinu a prijmem dôsledky, aké mi môj pán určí.“

Temný Pán pokýval hlavou na znak, že jej vysvetlenie prijíma. „Ešte jedna vec mi vŕta hlavou,“ vyslovil ledabolo. Severus z tónu vedel, že je zle. V duchu sa začal pripravovať na najhoršie. „Ako je možné, že Dracovi vôbec uverili? Predpokladám, že má značný herecký talent, avšak ako mohol okabátiť samotného Dumbledora? Je to síce starý hlupák, ale až taký hlupák?“ zapochyboval.

Narcissa na okamih zaváhala. Na okamih dĺžky mávnutia motýlích krídel zaletela okom k Severusovi. V tej chvíli vedel, že ho zradí. Zachrániť sa môže jedine sám. Všetko staviť na jedinú kartu. Musí zvrátiť možnú hrozbu vo svoj prospech, musí z celej záležitosti vykľučkovať! Musí sa odtiaľto dostať…musí varovať Harryho, že Dracovi nakoniec nemožno veriť…

Predstúpil a uklonil sa. „Prosím o odpustenie, že som vás o tom neinformoval skôr,“ prehovoril. „Bol som to ja, kto naviedol Dumbledora k tomu, aby Dracovi uveril. Narcissa ma čiastočne oboznámila so svojimi zámermi, no zaviazala ma, aby som o tom nikomu nič neprezradil.“ So sklonenou hlavou čakal na verdikt.

„Skutočne?“ zadivil sa Temný Pán a postavil sa. „Vyzerá to tak, že moji najvernejší začínajú konať na vlastnú päsť poza môj chrbát. Prezraď, čo ťa viedlo k tomu, aby si ma zradil aj ty, Severus?“

Mysli, Severus, mysli! „Narcissa ma upozornila na to, že Draco chce osloviť riaditeľa s tým, že prechádza na druhú stranu. Bol som prirodzene prekvapený a znepokojený, no ubezpečila ma, že ste o tom upovedomený a tento projekt je schválený. Nemal som doteraz príležitosť spýtať sa vás osobne, či je to pravda.“

„A bolo to predtým, alebo až po tom nešťastnom incidente v Rokville?“ ležérne sa ho spýtal Temný Pán a podišiel k nemu. Mrazivo sa uškrnul. „Vtedy si mi predsa tvrdil, že netušíš, čo sa s Dracom deje.“

„Mlčal som na Narcissinu žiadosť, pane,“ odvetil Severus monotónnym hlasom. Ako mohol zabudnúť na to, že tu bol krátko po tom, čo Draco verejne prezentoval zmenu svojej lojálnosti! Chvíľková nesústredenosť ho vyjde draho.

Temný Pán pozdvihol obočie. Očividne si celú situáciu nesmierne vychutnával. „A čo také ťa mohlo primäť k tomu, aby si Narcissinu žiadosť pokladal za viac, než svoju povinnosť oznámiť mi všetky záležitosti týkajúce sa školy?“ zauvažoval. „Azda si niečím kúpila tvoju vernosť? Alebo…alebo ťa niečím vydierala? Povedzme, niečím, čo si veľmi starostlivo skrýval dlhé roky predo mnou aj pred všetkými ostatnými?“

Jeho snaha bola márna. O všetkom vie. Či Narcissa, či niekto iný bol zdrojom tejto informácie, je to už jedno. Jeho život skončil.

„Tak čo, Severus?“ mrazivo naliehal Temný Pán. „Nemáš mi čo povedať?“

Naďalej mlčal. Nemalo zmysel sa pred ním pokorovať. Čoskoro mu vezme život, dozaista si pri tom prídu na svoje najväčší majstri v mučení, no jedno mu ostane: jeho dôstojnosť.

„Odveďte oboch!“ prikázal Temný Pán. „Uvidíme, ako budete na moje otázky odpovedať zajtra,“ dodal s prísľubom, ktorý neveštil nič dobré.

Severus sledoval, ako sa k nemu postavili tí istí dvaja smrťožrúti, ktorí stáli pri dverách, aby splnili príkaz Temného Pána. Príkaz Voldemorta. Už naňho nikdy nebude myslieť ako na svojho pána, zaumienil si, keď ho odvádzali preč, smerom k celám. Nezaujímalo ho, kam berú Narcissu. V tej chvíli myslel iba na to, čo mu asi chcel Harry povedať tesne pred odchodom. Teraz sa to už nikdy nedozvie…

„Harry, dávaj pozor!“ napomenula ho Hermiona.

Harry sa zháčil. Takmer pridal do kotlíka o jeden chlp akromantuly navyše. Bez zbytočnej dôležitosti ho vrátil na kôpku a pokračoval v miešaní. Mal by dávať asi pozor, blížili sa k záveru, a doteraz im to šlo celkom dobre. Môžu dostať V, čo je dôležitejšie než blbá nálada či roztržka v rodine.

„V tejto chvíli by ste mali mať odvar takmer hotový,“ pripomenul Snape. V učebni vzrástlo napätie, všetci boli plne zahĺbení nad svojimi kotlíkmi.

Harry si znovu zložil okuliare a utrel si ich, nechávajúc miešanie na Hermionu. Pri zakladaní okuliarov si všimol, že ho Snape znovu pozoruje. Nech.

„Päť…štyri…tri…dva…jeden…hotovo!“ odrátala si Hermiona, čo bol pokyn pre Harryho. Šmahom ruky uhasil plameň pod kotlíkom (vtiahol ho do ruky, trik, ktorý si s Ronom skúšali už mesiac) a obaja si spokojne vydýchli. Hermione stačil jeden pohľad na Harryho, aby sama naplnila fľaštičku a odniesla k profesorskému stolu na posúdenie.

Harry chcel z miestnosti vypadnúť v najkratšom možnom čase, preto sa s upratovaním ponáhľal. Sotva zazvonilo, schmatol svoje veci pripravený zdrhnúť, no mal menšiu smolu – rovnaké plány mali všetci. Nevýhodná pozícia úplne vpredu stála Harryho cenné sekundy, vďaka čomu sa ocitol na konci radu. Už len kúsok…dvere sú na dosah…Draco, pohni sa…

V momente, keď sa chystal za sebou zatvoriť dvere, hlavu mu zajala bolesť. Bolo už aj horšie, no bol rád, že sa akurát držal kľučky a mohol sa oprieť o zárubňu dverí. Stiahol sa späť dovnútra, pre istotu, keby ho náhodou niekto zazrel. Ešteže bol posledný…

Keď bolesť ako-tak ustúpila, Harry otvoril oči. Snape stál vedľa neho, ľavá ruka sa mu ešte chvela, a pozorne si ho prezeral. „Si v poriadku?“ spýtal sa vecne, no oči prezrádzali starosť.

„Čo sa mohlo stať?“ vykĺzlo Harrymu cez pery a mimovoľne sa chytil Snapeovej ruky. Nechal sa odviesť na najbližšiu stoličku. „Kto alebo čo ho tak nahnevalo?“

„Obávam sa, že odpoveď na tvoju otázku nepoznám,“ znela Snapeova reakcia. „Podľa intenzity bolesti však predpokladám, že šlo o čosi veľmi vážne.“

„Nehovorte, to by mi nenapadlo,“ zaironizoval Harry a prevrátil očami. „Aké mal plány, odhliadnuc od jeho plánu získať ma? Čo mohol chcieť, čo mu nevyšlo?“

Snape stisol pery na uzučkú linku. „Nerád sa opakujem, no zdá sa, že v tvojom prípade je to nevyhnutné. Nemám poňatia, čo sa stalo, Harry,“ zdôraznil a vystrel sa. „Na rozdiel od teba mi o chvíľu začína ďalšia hodina, preto by som ocenil, keby si opustil túto učebňu. Potrebujem sa ešte pripraviť.“

Harry vstal a pomaly zamieril k dverám. Zdvihol svoj batoh, ktorý mu pravdepodobne vypadol, a skúmavo pozrel na Snapea. Ten si ho už nevšímal, prútikom písal na tabuľu ingrediencie čistiaceho elixíru. Harry zavrtel hlavou a vyšiel na chodbu.

Celý deň bol mierne nesústredený. Našťastie preňho si to profesor Flitwick nevšimol. Hermiona a Ron áno. Obaja mali vlastné teórie na to, čo mohlo Voldemorta tak rozzúriť, no Harry nesúhlasil ani s jednou. Z tej neistoty ho šlo poraziť, no nemohol nič robiť.

„Čo keby sme zajtra skočili do Rokvilu?“ navrhol Ron po ďalšej úspešnej zmene farby svojho kameňa. „Mohol by si sa stretnúť so Smrkáčom,“ pokračoval nevinne.

„Ron!“ zasyčala nesúhlasne Hermiona a obzrela sa po nevysokej postave profesora. „Už si zabudol, čo sa stalo pri poslednej návšteve Rokvilu? Harry nesmie vystrčiť z hradu ani nos, je to nebezpečné. A navyše mu to jeho poručník zakázal!“

„Ale jeho poručníkom je predsa opäť Smrkáč,“ protestoval Ron. Flitwick práve karhal Lavender a Parvati za to, že sa príliš zameriavajú na pastelové farby. „A mali by sa stretnúť, aby si Harry konečne uvedomil, komu na ňom skutočne záleží a koho si má vybrať za poručníka.“

„Harry sa môže so Smrkáčom kedykoľvek porozprávať cez krb,“ protirečila mu Hermiona. „A dobre vieš, že i Harryho strýkovi na ňom záleží, len to nechceš priznať.“

„Päť rokov útlaku mi celkom stačilo na to, aby som mal na toho starostlivého strýčka svoj názor,“ vyhlásil Ron. „Veď aj ty niečo povedz,“ obrátil sa na Harryho, ktorý sa do ich hádky zatiaľ nezapojil. Hoci šlo vlastne oňho.

Pri pomyslení na dnešné ráno iba pokrčil plecom. „Ja neviem,“ povedal napokon. „Rád by som sa so Smrkáčom videl, ale mám nepríjemný pocit z rána. Voldemort niečo chystá, som si tým istý, ale netuším, čo.“

„Práve preto by si mal na chvíľu vypnúť a dať si stretko so Smrkáčom U troch metiel alebo hoci v Škriekajúcej búde,“ pohotovo zareagoval Ron a nesprávne mávol prútikom. Jeho kameň farbu nezmenil, jeho lavica však áno. „Hups,“ nervózne sa zaškeril na rútiaceho sa profesora Flitwicka, kým Harry a Hermiona sa múdro stiahli.

Po hodine čakalo na Harryho menšie prekvapenie. Ginny sa už prechádzala predo dvermi. Len čo Harry vyšiel von, chytila ho za ruku a nevenujúc pozornosť bratovi ani kamarátke sa vyrútila preč aj s ním. Dotiahla ho až k Myrtle, ktorá však prekvapivo nebola doma. Tam sa k nemu otočila s vážnou tvárou.

„Musíš sa ísť ospravedlniť profesorovi Snapeovi,“ vyhlásila. „Nie, vlastne, musíš sa ísť ospravedlniť svojmu poručníkovi,“ opravila sa, no uvedomila si, že ani to presne nie je to, čo chcela povedať. „Teda, musíš ísť za svojím strýkom,“ rozhodla sa nakoniec.

„A dôvod?“ spýtal sa jej Harry pevne.

Ginny si zložila ruky v bok. „Ak si si to ešte nevšimol, čistokrvné rody si veľmi zakladajú na rodokmeni. Pôvodne však čistota rodokmeňa závisela od mravnej čistoty, od morálky rodiny a dobrej povesti. Teoreticky, čistokrvný bastard bol na spoločenskom rebríčku hlboko pod nečarodejníkom s čistou povesťou. Povedať niekomu do tváre, že je bastard, a navyše pred svedkom, je jedna z najhorších urážok v čarodejníckych rodoch,“ objasnila. „Ak to navyše príde od príbuzného, je to neodpustiteľné a spravidla to vlastne znamená pretrhnutie všetkých príbuzenských pút. Harry, nech si bol na Snapea akokoľvek naštvaný, toto si nemal,“ pokrútila hlavou.

Harry počas Ginninho výlevu postupne bledol, až bol rád, že sú na záchodoch. Mal totiž pocit, že mu bude zle zo seba samého. Pokúsil sa aj niečo povedať, no nakoniec len porazenecky zvesil hlavu a otočil sa k Ginny chrbtom. Prečo musí vždy všetko pokaziť tak, že to už nemôže napraviť?

„Musíš sa mu ísť ospravedlniť,“ jemne, no pevne mu prízvukovala. „No tak, ty si jemu odpustil oveľa viac! Alebo si myslíš, že otočiť sa chrbtom vlastnej krvi sa berie na ľahšiu váhu?“

„Je to jedno,“ chabo povedal Harry. „Nech urobím čokoľvek, nebude to stačiť. Už ma má jednoducho dosť, nebude ma chcieť ani vidieť. Neprijme ma, aj keby som mu povedal, že som si vybral jeho,“ trval na svojom zronene.

„Ale prijme,“ protirečila mu Ginny. Podišla k nemu a láskavo ho pohladila. „Sírius ako tvoj krstný otec bude mať špeciálne postavenie v tvojom živote, či už ho legálne uznáš za svojho poručníka, alebo nie,“ pripomenula mu. „Nemal by si sa trápiť, ak si sa rozhodol pre Snapea.“

Zhlboka si vzdychol. „V ten večer, keď mi povedal pravdu, teda, keď ho k tomu Dumbledore prinútil,“ smutne sa uškrnul pri spomienke, „riaditeľ mi povedal jednu vec. Mám vraj Snapeovi dokázať, že som lepší, než si myslí.“ Obrátil sa tvárou k Ginny. „Sklamal som.“

„Môžeš to napraviť,“ povzbudila ho Ginny s vierou v očiach. „Hneď teraz.“

Harry sklonil hlavu a privrel oči. Vedel, že sa rozhodol, len sa to bál prijať. Nemôže to však už ďalej odkladať, nie po dnešnom ráne. Ktovie, čo prinesie zajtrajšok…

„Poďme na večeru a potom pôjdeme za ním, dobre?“ navrhol jej.

Súhlasne prikývla a usmiala sa naňho. „Uvidíš, bude to v pohode,“ uistila ho ešte raz.

Na večeri si Harry všimol, že riaditeľovo miesto je opäť prázdne. Stávalo sa to pomerne častým javom. Hoci Harry mal na veštenie podobný názor ako Hermiona, Dumbledorova neprítomnosť nikdy neveštila nič dobré. Jedine problémy… Snape a jeho zlovestný pohľad však boli stabilne na svojom mieste vedľa Remusa.

„Po večeri máme skočiť za Remusom,“ oznámil im Ron, keď si sadli vedľa neho a Hermiony. „Jeden starý pes nás vraj chce vidieť.“

„Keď sa dozvie, ako si ho nazval, veľmi rýchlo ti dokáže, že si ho neprimerane urazil,“ šibalsky zaiskrilo Ginny v očiach.

Hermiona sa uškrnula, no z iného dôvodu, než Ginny. „Ron výnimočne len opakuje slová niekoho iného,“ informovala ich.

„Tak ten to už má u Smrkáča pekne zrátané aj za iné,“ smial sa Harry. „Pri najbližšom splne ich asi radšej budeme musieť držať od seba, inak to skončí zle.“

„Skús mu to navrhnúť, a uvidíš, kam ťa pošle,“ odpovedal mu so smiechom Ron. „Ozaj, už si sa rozhodol, či mu navrhneš zajtra stretnutie v Rokvile?“ stíšil hlas.

Harry pokrčil plecom. „Neviem,“ priznal. „Rád by som ho konečne videl aj naživo…“ zasníval sa.

„Tak vec vybavená,“ spokojne sa uškrnul Ron a pokračoval v jedle.

Hermiona nesúhlasne pokrútila hlavou, no nepovedala nič.

Harry pozorne sledoval, kedy Snape odíde. Sotva sa na stole objavil dezert, Snape vstal a pobral sa preč. Harry významne mrkol na Ginny; obaja do seba nahádzali puding tak rýchlo, ako to len šlo, a postavili sa, ignorujúc zvedavé pohľady ostatných.

„Teraz alebo nikdy,“ zašepkal a rázne vykročil. To, čo ho ťažilo už pár dní, z neho spadlo ako mávnutím prútika. „Čo by som bez teba robil?“ šepol Ginny do ucha cestou do podzemia.

Ginny sa iba šibalsky uškrnula. „To, čo vždy. Hral metlobal, sem-tam sa učil a trápil sa nad tým, čo najbližšie vymyslí Voldemort,“ odpovedala hladko.

Harry sa zasmial. Mala úplnú pravdu.

Keď stál pred dverami kabinetu, znovu sa v ňom ozval hlások neistoty a hrdosti. On síce Snapeovi dal šancu už viackrát, no Snape mu dokázal iba toľko, že mu neverí. Prečo by mu mal uveriť tentokrát? Prečo by sa o to vôbec mal snažiť? Skutočne mu to za to stojí?

Ginny mu stisla ruku. V jej pohľade čítal pevnú dôveru. Tá mu dodala odvahu. Napriahol ruku a chystal sa zaklopať, keď mu hlavou prenikla ostrá bolesť. Bola ešte intenzívnejšia než v dnešné ráno. Na chvíľu prestal vnímať svoje okolie. Až keď bolesť pominula, zistil, že sedí na zemi chrbtom opretý o dvere a Ginny sa nad ním ustarostene skláňa. Hneď nato pocítil, ako sa niekto zvnútra pokúša otvoriť dvere, a následne sa prepadol dovnútra.

„Potter, čo tu robíte!“ zahrmel Snape stojaci nad ním.

„Zavolal vás,“ vyhŕkol Harry s istotou.

Snape sa pozrel na Ginny a zaškrípal zubami. „Láskavo mi uhnite z cesty, inak vás k tomu donútim,“ prikázal mu mrazivo.

Harry sa tak rýchlo, ako len vedel, a s Ginninou pomocou pozviechal zo zeme. „Prišiel som vám niečo povedať,“ vravel oprašujúc prach z habitu na prahu dvier kabinetu. „Prosím, bude to len…“

„Nemám čas,“ kategoricky zamietol Snape a s netrpezlivosťou vpísanou v tvári sa snažil odstrčiť Harryho stranou.

Ginny priskočila Harrymu na pomoc. „Pane, prosím, vypočujte ho,“ pozrela na Snapea úpenlivo.

Snape prestal s Harrym zápasiť. Oboch si premeral spoza napoly privretých viečok. „Máš tridsať sekúnd,“ vyhlásil a rýchlo ustúpil, aby vošli dovnútra. Ginny stisla Harrymu ruku, no ostala vonku.

„Tak o čo ide?“ vyzval ho Snape a pokukoval po hodinách. „Dvadsaťpäť sekúnd.“

Harry sa nadýchol. Ako mu to má povedať za tak krátky čas? „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ vyhŕkol prvý dôvod, kvôli ktorému prišiel. „Nevedel som, že…že…“

„Nemám čas na tvoje koktanie,“ zastavil ho Snape, no menej príkro, než pred chvíľou. Skôr rezignovane. „Ospravedlnenie prijaté.“ Neodtrhol pohľad od ručičiek hodín. „Čas vypršal, musím ísť,“ vyhlásil a vykročil k dverám.

„Počkajte!“ chytil ho Harry za ruku. „Ešte niečo, dôležitejšie…“

Snape sa mu netrpezlivo vytrhol. „Môžeme to prebrať potom, keď sa vrátim, Harry?“ spýtal sa ho s naliehavosťou. „Nemôžem si dovoliť meškať priveľmi, už toto zdržanie budem musieť nejako vysvetľovať,“ otvoril dvere.

Harry preglgol a prikývol. „Ale…“

„Vráťte sa do veže, obaja. Okamžite.“ S tým odišiel bez toho, aby za ním Harry stihol ešte niečo zakričať.

Harry vyšiel von k Ginny a zatvoril za sebou dvere. „Poď, ideme k Remusovi,“ chytil ju za ruku a vykročil smerom nahor.

Ginny si cestou hrýzla spodnú peru. „Tak čo? Ospravedlnil si sa mu?“

„To som stihol,“ sklamane prisvedčil tlmeným hlasom. „Viac som nestihol. Príliš sa ponáhľal,“ povedal tónom, ktorý končil diskusiu.

„A kedy dokončíte ten rozhovor?“ nenechala to tak Ginny.

Harry rezko vybehol po schodoch, ťahajúc Ginny za sebou. „Neviem. Keď sa vráti. Keď bude mať na mňa čas.“

Ginny mierne nesúhlasne pokrútila hlavou, no viac sa k tej téme už nevracala. Mlčala aj celý večer, ktorý strávili rozhovorom s Remusom, Tonksovou a Síriom. Draco tam bol prítomný tiež; Sírius s ním chcel hovoriť. Prišiel ešte neskôr, než Ginny a Harry; Sírius si ich práve doberal pre ich vzťah.

„Keď si nabudúce niekam odbehnem, neopováž sa oženiť,“ zakazoval mu žartovne. „Najskôr pekne počkajte, kým sa vrátim, je vám to obom jasné?“

„Slávnostne sľubujem, že sa neožením bez prítomnosti svojho krstného otca,“ zdvihol ruku Harry, „bez ohľadu na to, v akom stave bude: pri vedomí či v bezvedomí, to je jedno.“

„Ty jeden, keď ťa chytím…“ smial sa Sírius a s ním aj ostatní v miestnosti.

„Á, Draco, vitaj,“ všimla si ho ako prvá Tonksová. Hneď mu pripravila miesto. „Nemal si problémy?“

Draco sa posadil vedľa sesternice. „Pansy sa ma držala ako kliešť, no nemohla sem prísť so mnou na trest u profesora Lupina. Pomáha, že je stále ešte plný mesiac.“

„Človek by nečakal, že to niekedy bude i užitočné,“ sucho okomentoval Remus.

„Slizolinské trasorítky z teba mali vždy plné gate,“ podpichol ho Sírius a pozrel na Draca. „Takže ty si syn mojej sesternice a toho slizkého Malfoya?“

„Áno, pane,“ neutrálne odpovedal Draco a ostražito sa díval do krbu.

Sírius ho skúmavo pozoroval. „A vieš mi uviesť jeden dôvod, prečo by som ti mal veriť, že je v tebe aspoň trochu tej krvi, čo koluje v mojich žilách? Lebo na to vôbec nevyzeráš, a ja by som rozhodne nerád videl pri Harrym alebo pri Tonksovej a ostatných malého smrťožrútika, ako si ty. A ver mi, stačí jedno moje slovo a skončíš tam, kde som bol ja dvanásť dlhých rokov.“

Draco hrdo vystrčil bradu a zaťal päste, aby sa mu netriasli ruky. „Pane, ak vám o tom ešte nikto nepovedal, zachránil som…“

„Viem, viem,“ prerušil ho Sírius. „Zachránil si život Harrymu a pokúsil si sa zachrániť i Tonksovú. Ja sa ale pýtam,“ zdôraznil, „prečo by som ti mal veriť ja.“

„Zistil som, akú kliatbu použila Bellatrix,“ prehovoril Draco pomaly s ešte pevnejšie zaťatými päsťami. „A postavil som sa proti nej.“

Sírius sa zamyslel. „Nie zlý pokus,“ ohodnotil. „Skús niečo, čo ma presvedčí,“ poradil mu s tvrdým úškrnom. „Toto všetko si totiž mohol spraviť na príkaz svojho pána, aby sme ti uverili, a úplne by to zodpovedalo malfoyovskej prešibanosti.“

Draco navonok zachovával pokoj, no päste sa mu začali triasť. „Zvážil som šance oboch strán a…“

„Nesprávna možnosť,“ stopol ho Sírius nemilosrdne. „Začínam strácať trpezlivosť.“

Draco sa pozrel na Tonksovú, no tá iba pokrčila plecom. „Neviem, čo od teba chce počuť,“ vyhlásila. „Tak o čo ti ide?“ obrátila sa priamo na krb.

„Len ten, kto skutočne chce opustiť ich rady, mi vie odpovedať,“ odpovedal Sírius vážne. „Ja odpoveď poznám, lebo som sa mal stať jedným z nich, ale včas som odišiel. Čo však s tebou, Draco Malfoy-Black? Prečo by som ti mal veriť?“

„Ak vám nestačí, čo som povedal alebo urobil, potom nemáte dôvod,“ odpovedal napäto dívajúc sa do zeme. „Neviem, čo odo mňa chcete počuť. Neviem, ako by som vás mohol presvedčiť.“ Náhle zdvihol tvár a pozrel Síriovi priamo do očí. „Moja fakulta stojí proti mne a denne si kontrolujem pohár, či v ňom nie je jed. Párkrát týždenne sa musím vyhnúť nejakej pasci, ktorú mi nastražili moji niekdajší spojenci. Už dva mesiace nemám správy o matke, ktorým by som mohol veriť a ktoré by boli dobré. Som pomerne vysoko na zozname ľudí, ktorých chce dať Temný pán v blízkej budúcnosti umučiť, kvôli zrade, ktorej som sa dopustil. A keď si už myslím, že ste mi konečne uverili, znovu vás musím presviedčať o tom, že to myslím vážne!“ už takmer kričal. „A viete čo? Už mám toho dosť.“ Postavil sa a vykročil k dverám, vyhnúc sa Tonksovej ruke.

„Počkaj, Draco,“ ozval sa Sírius. Draco zamrzol pri dverách a otočil sa. „Vitaj medzi rebelmi v rodine,“ uškrnul sa.

„To si ho musel tak dlho dusiť?“ hnevala sa Tonksová, keď si Draco znovu váhavo sadol. „Myslíš, že my sme ho už neprevetrali?“

Síriov úsmev nabral melancholický podtón. „Ja som bol prevetraný podobne po šiestich rokov priateľstva s Jamesom, keď som k nim prišiel ako šestnásťročný po úteku z domu,“ prezradil im. „Jeho otec nechcel vedieť, čo všetko som spravil alebo čo som dokázal, chcel vedieť, čo vo mne skutočne je. Bolo tam to, čo je teraz v Dracovi,“ pozrel mu do očí s pochopením. „Potreboval som vedieť, či to tam skutočne je.“

„Môj starý otec ťa skúšal po šiestich rokoch priateľstva s mojím otcom, pričom si bol v Chrabromile?“ divil sa Harry.

Sírius skrivil tvár. „Hej, kvôli istej osobe bol veľmi nedôverčivý,“ povedal so znechutením.

Harry v momente pozrel stranou. Vedel presne, o kom Sírius hovorí. Určite teda vedel aj o tom, kto je Snape, v akom sú vzťahu. A tiež nič nikdy nepovedal, ani len slovkom nenaznačil…

Sírius bol veľmi zvedavý na všetko, čo zameškal. Stále prišli na nejakú tému, o ktorej nemal ani potuchy, a museli mu vyrozprávať všetky detaily. Draco musel toho povedať ešte oveľa viac; Síriusa zaujímal celý jeho život, keďže o ňom vedel iba málo. Viackrát Harry či Ron Draca dopĺňali vlastnými postrehmi či tým, o čom nevedel Draco, a hoci Draco neraz od hnevu či hanby nad tým, ako ho dobehli, iba škrípal zubami, vládla všeobecne uvoľnená atmosféra. Tiež sa dohodli na spoločnom stretnutí v Škriekajúcej búde hneď v ďalší deň ráno; Tonksová mala zabezpečiť hladký presun Síria na miesto, ostatní mali za úlohu postupne prekĺznuť okolo hliadkujúceho Morrisa. Iba Dracovi museli vysvetliť, ako sa dostane do tajnej chodby; ďalšia vec, ktorá mu bola objasnená po rokoch márneho lámania si hlavy.

Ráno sa teda Harry aj s ostatnými veľmi ponáhľal. Pošta nebola početná, iba zopár sov; mali ju rýchlo vybavenú a mohli rozbehnúť svoj plán. Harryho mierne prekvapilo a tiež znepokojilo, že Snape sa ešte nevrátil; alebo, možno iba neprišiel na raňajky. V sobotné rána to nebolo neobvyklé; Snape využíval víkendy na varenie elixírov potrebných  pre nemocničné krídlo, alebo pre vlastnú potrebu (pre Rád). A Ron Harryho dokonale rozptyľoval svojím nadšením nad tým, ako opäť na chvíľu vypadnú z hradu a stretnú sa so Síriom, takže to Harry nechal tak.

Všetko prebiehalo podľa plánu, napriek Hermioniným obavám. Tonksová sa zdvihla ako prvá a vybehla hore do Remusovho kabinetu. Krbom sa dostala na Ústredie Rádu a so Síriom sa odmiestnila do Škriekajúcej búdy. Remus šiel do Rokvilu akoby nič, bránou a cestou. Stavil sa na chvíľu v kníhkupectve a bez vzbudenia väčšej pozornosti prišiel do Škriekajúcej búdy z dediny. A študenti mali prejsť tunelom popod Zúrivú vŕbu; museli však obísť Morrisa, ktorý hliadkoval okolo hradu. Aby nevzbudili priveľkú pozornosť, dohodli sa, že sa rozdelia: Harry sa prešmykne s Ginny, Ron s Hermionou a Draco mal ísť sám. Harry mu ponúkol, že pôjde s ním, Draco to však odmietol.

Harry s Ginny vykukli spoza stromu. Morris bol práve veľmi blízko vŕby. Hermiona s Ronom boli už vnútri tunela, Draco bol ešte v hrade. Mal však vyjsť o pätnásť minút; Harry s Ginny by v tom čase už mali byť niekde na polceste do Rokvilu. Podarí sa im to iba za predpokladu, ak Morris pôjde ďalej.

Lenže ten sa nikam nechystal.

Harry sa nervózne obzrel k hradu. Kulminovala v ňom hladina adrenalínu a nadšenia z toho, že po polroku konečne bude so svojím krstným otcom. „Čo by si povedala na leteckú cestu?“ šibalsky navrhol.

„V pohode, veď orly si tu poletujú každý deň,“ prevrátila očami. „A s kunami na chrbte. Nebudeme ani trochu nápadní.“

„To bol len nápad,“ stiahol sa Harry.

Ginny si premerala vzdialenosť medzi nimi a vŕbou. „Nemôže tu predsa trčať tak dlho,“ vyhŕkla. „Každopádne, ja už idem, snaž sa dostať za mnou čím skôr.“ Nečakala na Harryho reakciu, zmenila sa na kunu a rozbehla sa k vŕbe pomedzi pomerne vysokú trávu.

Harry ju znepokojene sledoval. Morris si ju nevšimol, aspoň zatiaľ, no pri červenom sfarbení kunej kožušiny to bola len otázka času. Nejako ho zaujať, nejako odviesť jeho pozornosť… Harrymu zasvietili oči a uškrnul sa. Namieril prútik na okraj lesa oproti nemu, privrel oči a snažil sa zmyslami čo najviac obsiahnuť vzduch. Pomaly začal krútiť zápästím, kým nevytvoril menší vír. Pokračoval, až kým sa vír nedostal na druhú stranu. Spôsobil zašuchotanie, ktoré bolo jemné, no dostatočne výrazné a navyše priestorovo dostatočne ohraničené na to, aby si to Morris všimol a uznal za hodné preskúmať. Bol najvyšší čas; Ginny sa už dostala k vŕbe a čakala pri hrči len na to, kedy sa k nej dostane Harry.

Kým Morris prešiel k okraju lesa, kde sa čosi pohlo, a ostražito sa díval dovnútra v snahe zachytiť každý ďalší pohyb, Harry prebehol k vŕbe. Ginny ju zmrazila práve včas, aby Harryho nezasiahla, a len čo bol Harry v tuneli, uvoľnila ju. Keď sa Morris otočil, nezbadal už nič. Pokrčil plecom a rozhodol sa skočiť na chvíľu k Hagridovi upozorniť ho, aby dal pozor na priestor okolo Zúrivej vŕby. Harry a Ginny sa zatiaľ tak rýchlo, ako sa len dalo, presúvali tunelom do Škriekajúcej búdy. Tentokrát mala Ginny výhodu; Harry by ako orol nemal v tuneli lepšie podmienky než ako človek.

„Vy ste už tu?“ privítala ich naoko prekvapene Tonksová, keď vyšli z tunela. Čakala ich pri otvore a podala im ruku na pomoc.

„Morrisovi sa asi vŕba veľmi páči,“ vysvetlila Ginny menšie zdržanie. „Dúfam, že Draco nebude mať takú smolu ako my.“

„Snáď,“ súhlasila Tonksová, kým pár sa vybral hore do izby.

Harry vošiel prvý. Hneď, ako uvidel Síria, zastavil sa. Konečne. Po dlhých mesiacoch sebaobviňovania, neistoty a strachu ho videl konečne pred sebou, navonok v poriadku. Akurát sa smial na niečom, čo povedal Remus; asi niečo zo školy, lebo Hermiona sa mračila ako sto hromov, kým Ron sa smial spolu s mužmi. Boli usadení na provizórne opravených stoličkách; priestor sa za posledné tri roky nezmenil.

Sírius si ho všimol ako prvý. Hneď vstal s výkrikom: „Harry!“ Začal kráčať k nemu s otvorenou náručou v tom istom momente, ako sa Harry rozbehol jeho smerom. Objali sa tuho a dlho. Harrymu vytryskli slzy, a ani sa ich nenamáhal zakryť.

„Vitaj späť,“ zašepkal plný šťastia z toho, že ho vidí. Odvtedy, čo ho videl padnúť na zem pred Oblúkom smrti, prešlo pol roka, no Harrymu to pripadalo ako večnosť. Nebol by to priznal, no až teraz, keď sa ho dotýkal, mu skutočne odľahlo.

Sírius ho potľapkal po chrbte. „Ani nevieš, ako veľmi si mi chýbal, Harry,“ odpovedal.

„Aj ty mne,“ priznal Harry a odtiahol sa so širokým úsmevom. Vyzeral tak, ako si ho Harry pamätal. Odlišnosťou boli tmavé kruhy, ktoré mal pod očami, a určitá hĺbka v modrých očiach, ktorú tam predtým nevidel. Hoci sa Sírius usmieval, Harrymu neušlo, že si ho pozorne a starostlivo prezerá. „Nemal mi kto dať povolenie chodiť do Rokvilu!“ posťažoval sa, čo vyvolalo Síriov a Ronov smiech.

Hermiona s Ginny sa na seba zamračene pozreli. Remus iba pokrútil hlavou.

Debata sa znovu veľmi rýchlo rozprúdila. Zdalo sa to byť iba chvíľkou, keď vošla Tonksová – sama. „Draco nechodí,“ vyhlásila ustarostene. „Už tu mal dávno byť. Idem sa pozrieť do hradu, či ho nezdržala tá otravná Pansy.“

„Nechaj ho,“ mávol rukou Sírius. „Chlapec sa musí naučiť zdrhnúť dievčaťu; ak neujde babe, ako chce zdrhnúť smrťožrútom? Len nech sa pekne cvičí,“ argumentoval.

Tonksová pokrútila hlavou. „Nepozdáva sa mi to. To dievča mi pripadá príliš dotieravé, skoro by som povedala, že ho má strážiť. Radšej idem.“ Nečakala na ich ďalšie komentáre, zbehla dole schodmi a skočila do tunela.

„Ako mohol byť tvojím rivalom, keď nevie zdrhnúť ani jednej babe?“ divil sa Sírius. „Veď má šestnásť, mal by mať už dosť rozumu, aby si našiel nejakú výhovorku, s ktorou zdrhne. A vôbec, načo výhovorky; jednoducho sa stratiť a vyhnúť sa problémom,“ mudroval.

„Pokiaľ išlo o to, aby nám čo najviac zavaril, nikdy nemal problém,“ zabŕdol i Ron.

„Ozaj, Snape o tom vie?“ Sírius pozrel na Harryho. „O Dracovi. Dúfam, že nie, ale ten strčí svoj krivý umastený nos všade, takže by som…“

„Vie o tom,“ skočil mu do reči Harry a preglgol. „Aj on Draca preveroval. Neviem všetky podrobnosti, ale bolo to vraj dosť drsné.“

Sírius si pohŕdavo odfrkol. „Iste, už to vidím, ako je tvrdý na jedného zo svojich, Ufň…“

„Nevolaj ho tak!“ stopol ho Harry skôr, než odznela Snapeova stará prezývka. „Už nikdy!“

Ron dychtivo nastražil uši. „Akú ste mali pre Snapea prezývku?“

„Ron,“ varovne naňho pozrel Harry. Ron hneď zdvihol ruky na obranu a stiahol sa.

Sírius klipol očami. „Harry,“ opatrne začal, „deje sa niečo?“ Podišiel k nemu, položil mu ruku na plece a skúmavo i obozretne si ho prezrel. „Ja som hovoril o Snapeovi…“

„Viem,“ súhlasil Harry s pohľadom upretým do zeme a nadýchol sa. Vedel, že to musí prísť. Čím skôr, tým lepšie. „Viem, že to pre teba bude asi ťažké, ale, vedel by si zabudnúť na vašu vzájomnú nenávisť? A neurážať ho, keď sa stretnete?“

„Prečo?“ dožadoval sa odpovede Sírius. Pozrel sa aj na ostatných. Všetci mali vážne tváre, dokonca ešte i Ron. „Tak von s tým, čo vám Snape všetkým namiešal? Nezdá sa mi, že by mu v škole prešiel Imperius, predovšetkým po tom falošnom Moodym spred dvoch rokov.“

Ron vyprskol v smiech, no ostal osamotený, takže to skončilo v trápnom kašli.

Harry sa zhlboka nadýchol. „Radšej si sadni, Sírius,“ poradil mu a pozrel sa naňho. „Toto ťa asi položí.“ A v skratke mu začal čo najrýchlejšie rozprávať o tom, ako ho teta Petúnia vykopla z domu, ako zrazu potreboval poručníka, ako Dumbledore prinútil Snapea vziať tú funkciu…tam ho Sírius zastavil.

„Takže ty mi hovoríš, že ten…ten…Snape,“ precedil cez zuby a vyskočil na nohy, „sa stal tvojím dočasným poručníkom?! Namiesto mňa?! A riaditeľ to nielenže dovolil, ale bol to jeho nápad?!“

Harry prikývol. „Tiež sa mi to najskôr zdalo ako riadna somarina alebo pokus o vraždu jedného z nás, ale nakoniec to nebolo také strašné, ako si myslíš,“ priznal s malým úsmevom. „Snape je ako strýko prekvapivo celkom fajn.“

Sírius vstal a rozbehol sa k dverám. Remus, ktorý to očividne čakal, ho ihneď chytil a držal, kým Sírius kričal: „Ja ho zabijem, ja ho roztrhám, ja mu rozbijem ten jeho falošný ksicht! Ako sa opovážil, po toľkých rokoch, ako mu len mohlo napadnúť, ako mohol…“

„Sírius, prosím, upokoj sa!“ snažili sa ho utíšiť Harry s Remusom. „Počuješ? Utíš sa a prestaň sa správať ako besný!“ Chvíľu to trvalo, no napokon sa upokojil natoľko, aby ho mohli pustiť.

Zhlboka sa nadýchol a tvrdo pozrel na Harryho. „Čím ti pomútil rozum?“ spýtal sa tvrdo. „Čo spravil, že…že…“ nevedel nájsť to správne slovo.

Harry pokrčil plecom. „Buď si istý, že on tiež nebol nadšený tým, že viem o tom príbuzenstve. A nechcel mať so mnou nič, vyjadril to jasne slovami i postojom. Až neskôr sa to začalo meniť, a…“ nedokončil. Znovu mu myseľ i celé telo zachvátila bolesť, takže takmer upadol do bezvedomia. Jazvu mu šlo roztrhnúť a nejasne uvažoval, či kričí. Keď postupne naberal vedomie, bol si istý, že kričal. Hrdlo mal drsné a dýchanie mierne bolelo.

„Harry, čo sa stalo?“ ustarane sa ho spýtala Ginny. Ležal s hlavou v jej lone. Ostatní sa nad nimi nemenej ustarostene skláňali.

Harry preglgol. Netušil, čo sa stalo, ale mal zrazu veľmi zlý pocit. Zlý pocit rovný Cruciatu z Voldemortovho prútika… Jednotlivé kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. „Som idiot,“ vydýchol s očami rozšírenými od hrôzy.

„Za výrok, že Snape je fajn, si také označenie zaslúžiš, ale asi myslíš na niečo iné,“ ohodnotil Sírius obozretne.

Harry sa už snažil pozbierať zo zeme, keď ho zasiahla druhá vlna. Pre zmenu aj s víziou. Keďže sa tomu automaticky snažil zabrániť, zachytil iba útržky postavy v čiernom, ako sa zvíja na zemi. Doširoka otvoril oči a snažil sa postaviť ešte energickejšie, aj so Síriovou pomocou.

„Harry, tak čo sa deje?“ spýtala sa ho Hermiona vystresovane. Ron objímajúci ju okolo pliec bol veľmi bledý, no odhodlaný na všetko.

Harry sa obzrel za Remusom. „Videl si Snapea od včerajšieho večera? Nevieš, či sa vrátil po tom, čo ho Voldemort zavolal k sebe?“

„Severus je u Voldemorta?“ nadýchol sa Remus prekvapene. Zavrtel hlavou. „Nie, nevidel som ho ráno na raňajkách, ani potom.“

Harry viac nečakal a vytrhnúc sa Síriovi rozbehol sa do tunela. Musí sa dostať do hradu, musí vedieť, či je Snape späť, či je v poriadku, alebo čo sa s ním stalo… Pri vchode do tunela si to rozmyslel, premenil sa na orla a vyletel von najbližším uvoľneným oknom. Tak sa mu podarilo získať poriadny náskok pred priateľmi. Len čo sa dostal k hradu, zamieril do riaditeľne. Dumbledore už bude vedieť, či sa vrátil, alebo nie. Vletel dovnútra cez okno, vždy otvorené pre Félixa a sovy. Sotva bol dnu, premenil sa späť na človeka.

„Pane, Voldemort…“ začal, no zháčil sa. Kreslo bolo prázdne. Iba Félix sediaci na svojom mieste si ho prekvapene obzeral.

„Takže mladý Potter dosiahol vrchol neslušnosti,“ nepríjemne vyhlásil Phineas Nigellus Black zo svojho portrétu. Niekoľko ďalších riaditeľov a riaditeliek prikývlo, šomrúc si popod nos o nevychovanosti dnešnej mládeže.

„Prepáčte, že som sem len tak vletel,“ ospravedlnil sa Harry netrpezlivo, „ale potrebujem súrne hovoriť s profesorom Dumbledorom. Kde je?“

„Musel urýchlene odísť na Ministerstvo, chlapče,“ odpovedal mu Armando Dipet úslužne. „Čo sa stalo? Ak chceš, môžeš mu u nás nechať odkaz. Teda, samozrejme,“ dodal, „ak ide o niečo skutočne vážne.“

Harry prikývol. „Neviete náhodou, či sa včera večer vrátil do hradu profesor Snape?“ spýtal sa. „Nevideli ste ho, neprišiel podať správu, že sa vrátil, alebo čo od neho Voldemort chcel, že ho privolal?“

„Riaditeľ tu nie je už od včerajšieho večera,“ odpovedal Dipet. „Profesor Snape tu nebol. Čo sa deje?“

Harry preglgol. „Ja…mám obavu, že ho Voldemort odhalil a práve ho mučí,“ priznal.

Medzi obrazmi ihneď nastal šum. Ich prekrikovanie sa zastavil až hlasný príkaz „Ticho!“ z jedného z obrazov. „Si si tým istý, chlapče?“ spýtal sa starý exriaditeľ, ktorého Harry nepoznal. „Môžeš sa aj mýliť.“

Harry bezradne pokrčil čelo a pošúchal si ho pravou rukou. Možno sa ozaj mýli, možno to bol úplne niekto iný, alebo mu Voldemort chce znovu niečo nahovoriť, alebo… Nový príval bolesti pretrhol niť jeho myšlienok. Ani si v agónii neuvedomil, že jeho myseľ opustila brány Rokfortu, kým neotvoril oči.

Priamo pred ním, pod špičkou jeho prútika, sa chúlila podľa všetkého ľudská postava. Ťažko dychčala, na dlážke trochu vypľutej krvi. Okolo niekoľko smrťožrútov s maskami na tvárach. Na Harryho tvári sa rozhostil úsmev, pri ktorom ostatným tuhla krv v žilách.

„Á, tak sme tu konečne všetci,“ vyslovil akoby radostne. „Severus, akiste ťa poteší, že aj Harry konečne prijal naše pozvanie.“

Harry v duchu zaúpel nad slovami, ktoré mu vyšli z úst. Snape, ktorý ležal na zemi, prudko zdvihol hlavu a zahľadel sa smerom, ktorým ležal východ. Plecia sa mu uvoľnili, keď nimi nikto nevošiel.

Harry-Voldemort sa zasmial. „Fyzicky tu ešte nie je, drahý Severus,“ opravil jeho mienku. „Ale ak chceš, môžeš mu niečo odkázať. Zavolať ho sem vlastnými slovami, len aby uveril, že toto tu je pre zmenu skutočné.“

Snape zdvihol oči a pozrel na osobu pred sebou. „Nedostaneš ho sem,“ namáhavo precedil pomedzi zuby.

„Že nie?“ naoko sa zadivil Harry-Voldemort s mrazivým úsmevom. „On príde sám, ako vtedy.“

Snape sa zhlboka nadýchol, šetriac silami. Pravdepodobne na ďalšie mučenie. „Nepríde. Nesmie,“ zdôraznil.

„Ach, Severus,“ zalamentoval Harry-Voldemort falošne, „ako strašne som sa v tebe sklamal. Ako veľmi si klesol!“ Teatrálne potriasol hlavou. „Nemal si vziať tú úlohu tak vážne. Kázal som ti predsa, aby si len predstieral uzmierenie so svojím synovcom. A ty,“ zdôraznil s prehnanou patetickosťou, „ty si si toho chlapca asi skutočne obľúbil.“

Smrťožrúti okolo sa rozrehotali, častujúc Snapea rôznymi nadávkami a výsmechom.

„Čakáme ťa, Harry,“ vyslovil Harry-Voldemort akoby sám pre seba. „Mám pre teba pripravený spôsob prepravy, ak ho využiješ. Tvoj drahý strýko to možno nevydrží dlho. Teda, uvidíme, ako dlho to vydrží, možno aj deň. Longbottomovci vraj vydržali niekoľko hodín, ale veď Severus je špecialista na oklumenciu, všakáno?“ dodal medovým hlavom a privrel oči.

Harry ich následne otvoril, ťažko dychčiac. Opäť uzrel koberec v riaditeľni, no obraz Snapea, jeho strýka, mu prekrýval realitu. „Nie, nie, nie, nie…“ zdvihol sa zo zeme s pocitom, akoby mal za sebou ťažký metlobalový tréning, a začal sa prechádzať, nedokážuc dostať ten obraz z mysle. „Nie, prosím nie, nie, nie…“ Bolo to presne ako pred polrokom. Ibaže teraz to bola skutočnosť, a nie klamstvo.

Včerajšok, celý týždeň, minister, Sírius, nič z toho nebolo dôležité.

Rozbehol sa k dverám, no takmer sa v nich zrazil so svojimi najbližšími priateľmi. Ginny, ktorá sa v dverách zjavila ako prvá, pri pohľade na jeho tvár neváhala a objala ho, nekladúc zbytočné otázky. Jednoducho tam bola preňho. Harry ju vďačne privinul k sebe. Objatie netrvalo dlho, čas bol vzácny; nepustil ju však úplne, držal ju pri sebe s rukou prehodenou okolo jej útlych pliec.

„Kde je riaditeľ, Harry?“ spýtala sa Hermiona, ignorujúc pohoršené výkriky portrétov.

„Preč, na ministerstve,“ odpovedal Harry. „Ako vždy, keď sa niečo deje.“ Preglgol. „Voldemort odhalil Snapea, teraz ho mučí,“ prezradil so zachvením v hlase, napriek všetkým pokusom tomu zabrániť. Teraz nie je čas na to, aby sa zložil.

Ostatní traja pozreli na seba. „Si si istý, Harry?“ spýtala sa pre uistenie Ginny.

„Absolútne,“ zaškľabil sa Harry. „Voldemort ma láskavo pozval na malé predstavenie do svojej nory, aby mi ukázal, ako veľmi ho teší mučiť môjho strýka.“ Pri tej predstave sa mu chcelo vracať.

„Počkať, odkiaľ Voldemort vie, že Snape je tvojím strýkom?“ zamyslela sa Hermiona. „Nevie to predsa až toľko ľudí, nie? Iba my, Remus s Tonskovou a Sírius, Hagrid, a…“

Jej niť myšlienok narušil príchod ďalších návštevníkov riaditeľa. Remus a Tonksová, obaja zadychčaní, bežali k štvorici hore schodmi. Chrabromilčania vošli dnu do riaditeľne a uvoľnili tak miesto vo dverách.

„Draco zmizol,“ oznámila všetkým Tonksová soptiaca bezmocným hnevom. „Nikde ho neviem nájsť, a keď som sa spýtala tej nafúkanej Parkinsonovej, drzo sa na mňa zaškerila a vyhlásila, že sa konečne vrátil tam, kam patrí, a že divadlo sa konečne skončilo. Dumbledore sa ešte nevrátil?“ rozhliadla sa po riaditeľni.

Harry pustil Ginny, spravil krok dozadu a neveriaco krútil hlavou, úporne sa brániac predstave, ktorá sa zdala byť realitou. „To…to nie je možné…veril som mu…veď mi predsa chránil kožu, a ja jemu…a predsa ho preverili…a Sírius tiež…a riaditeľa predsa nemohol oklamať…a Snapea…nie…“

„Fretka jedna zradcovská, nikdy som mu neveril,“ odfrkol nenávistne Ron. Hermiona zneistela, Ginny si rukou prikryla ústa.

„Hohoho,“ zdvihol Remus ruku. „O čom hovoríte?“

„Niekto prezradil Voldemortovi, že Snape je môj strýko,“ zdrvene oznámil Harry jemu i Tonksovej. Bolestne privrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Voldemort práve mučí môjho strýka a ak ho chcem ešte niekedy vidieť so zdravým rozumom, mám za ním prísť,“ dodal.

Tonksová odmietavo zavrtela hlavou. „Počkať, veď ešte nemáme dôkaz, že zradil, nie?“ držala sa poslednej slamky nádeje a pozrela z jedného na druhého. „Došľaka, veď nemohol toľko predstierať! Nikto nie je schopný hrať také divadlo!“

Remus pristúpil k Harrymu a rukou mu zdvihol bradu. Vážne mu pozrel do očí: „Si si istý, že nejde o ďalšie klamstvo?“

„A odkiaľ by vedel o príbuzenskom vzťahu?“ zakričal Harry a vytrhol sa mu. Päsťou bezmocne buchol do najbližšej steny, ignorujúc ďalšie výkriky portrétov, spomínajúce jeho besnenie po návrate z Ministerstva. „A Snapea od včera večera, keď odišiel, nikto nevidel!“

„Možno len neprišiel na raňajky,“ oponoval Remus prechádzajúc sa po miestnosti s rukou zaborenou vo vlasoch. „No tak, Harry, nemôžeš urobiť tú istú chybu dvakrát! Ja ťa rozhodne nepustím do ďalšej pasce, a Sírius ti odkazuje to isté: nenaleť znova! Musel som mu prisahať, že ťa nenechám odísť, inak by sem dobehol sám!“

Harry sa na Remusa pozrel skoro divoko a rozbehol sa k dverám. Dievčatá, ktoré tíšili zlomenú Tonksovú, sa za ním pozreli s chápavými, no smutnými úsmevmi. Ron a Remus vyrazili takmer okamžite za ním; podarilo sa im ho dobehnúť na polceste k žalárom.

„Aj keď zaklopeš, nemusí ti otvoriť,“ varoval ho Remus.

Harry nepokladal za dôležité reagovať. Keď dobehli k dverám Snapeovho kabinetu, ani sa nenamáhal s klopaním a prudko rozrazil dvere. Remus s Ronom sa na seba prekvapene pozreli a vošli za ním. Harry medzitým, keď nenašiel Snapea v kabinete, prebehol chodbou do súkromného laboratória. Bolo prázdne. Vrátil sa do kabinetu, ani nepozrel na svojich nerozhodných spoločníkov a vbehol do súkromného bytu. Keď sa Ron pokúsil ísť za ním, dvere sa za Harrym samé zatvorili. O chvíľu ich Harry otvoril zvnútra so zničeným pohľadom.

„Nie je tu,“ ticho povedal. „Ani v obývačke, ani v spálni, aj kúpeľňa je prázdna. Nie je vo svojom súkromnom laboratóriu a nie je ani tu, aby mi vynadal, že som mu vtrhol do bytu a prezradil vám, že sa môžem dostať dnu.“ Po týchto slovách klesol do svojho kresla, v ktorom presedel hodiny počas svojich návštev, a zložil si hlavu utrápene do dlaní.

***

Malá postava takmer spadla z okna, na ktorom sedela. Vystrašene sa pozrela na svoju staršiu kamarátku, ktorá sa zvedavo dívala von. Zúrivá vŕba zamrzla a ostala tak. Vybehol z nej veľký čierny pes. Auror, ktorý hliadkoval neďaleko, si ho nevšimol. Pes bežal smerom k hradu, dievčatá však už nevideli, ako vbehol dnu.

„Už sa to začalo,“ skonštatovala blondína. Čiernovlasé dievča prikývlo a pritúlilo sa k nej so strachom v očiach. Blondínka ju láskyplne objala. „Neboj, oni to zvládnu,“ uisťovala ju. „Aj Harry, aj tvoj otec.“

„A ako vyzeral Snape, keď vyšiel zo salóna?“ spovedala Hermiona Nevilla a ustarane pritom pozerala na Harryho.

„Ako obyčajne,“ znela Nevillova odpoveď. „Na rozdiel od ministra neviem, kedy sa mračí pre niečo výnimočné a kedy len tak. On sa mračí stále.“

Harry len nebadane pokrútil hlavou. Snape sa nemračí stále. Snape sa vie aj usmievať. Vie sedieť úplne uvoľnene s pohárom ohnivej whisky v ruke, hoci za celý večer si uchlipne najviac raz. Snape vie zúriť, vie byť ironický, vie byť sarkastický, alebo len žartovať. Vie si uťahovať a vie zdvihnúť náladu. Vie, kedy čo povedať a kedy je lepšie mlčať. Cíti bolesť, hoci to skrýva. Rozumie. Stará sa, zaujíma sa. Vie si robiť starosti. Harry ho už videl v najrôznejších situáciách, vlastne okrem jedinej.

Plamene sa odrážali na stenách krbu. Vytvárali zaujímavé tiene, ktoré veselo tancovali na červenočiernom pozadí. Svojím šantením akoby chceli navodiť Harrymu veselšie a jednoduchšie myšlienky. Odpútavanie jeho pozornosti bolo málo zdarné.

Ešte nikdy nevidel Snapea smutného. Len raz, jedinký raz, keď sa ho pýtal v jeho obývačke na ten obrus, sa mu zdalo, že je smutný. Alebo aspoň nostalgický. No to bolo jeden jediný raz, a s Harrym to nesúviselo.

„Vážne nevieš, čo chcel Forsthy?“ rozhodil Ron rukami. „Keď chodí k tvojej starkej každý mesiac na čaj, mohol si sa ho aspoň spýtať, o čo ide!“

Neville zdvihol ruky na obranu. „Vyšiel von totálne rozzúrený. Nech chcel čokoľvek, Harry odmietol a ministra to nahnevalo. O chvíľu nato vyšiel Snape a ani na mňa nepozrel. Zatiaľ netúžim po samovražde.“

„Veď nikto to od teba ani nechce,“ tíšila ho Hermiona starostlivo.

Harry sa pousmial. Hermiona sa vždy stará. Občas to i škodí.

Ginny sa mierne zavrtela pri jeho boku, hľadajúc si lepšiu polohu. Bola v klubovni, keď prišiel. Mlčky ho prijala k sebe a na nič sa nepýtala. Bola preňho ako dar.

„Mal si si vziať predlžovacie uši,“ nedal si pokoj Ron.

Hermiona ho buchla dlaňou po zátylku. „Keď bude Harry ochotný nám o tom povedať, povie nám to,“ napomenula ho.

Ron si pošúchal miesto, kam dopadla dlaň jeho priateľky, a zamračene prikývol.

„Kedy vyjde mesiac?“ spýtal sa Harry nečujne.

Iba Ginny ho počula. „Až hodinu po večeri,“ odpovedala rovnako ticho. „Poď, musíš jesť,“ pripomenula mu a vstala.

Nechal sa zodvihnúť a viesť. Mechanicky prešiel všetky poschodia nasledovaný ustarostene sa tváriacimi spolužiakmi. Pri vstupe do Siene sa automaticky pozrel na profesorský stôl. Riaditeľ sedel na svojom mieste. Zvyčajná iskra v jeho očiach chýbala, keď sa ich pohľady stretli. Asi už hovoril so Snapeom. Ten sedel na svojom mieste. Nezdalo sa, že si Harryho všimol. Nedal najavo, že zaregistroval jeho prítomnosť, ako inokedy. Alebo si to len Harry nevšimol. Miesto vedľa neho bolo, samozrejme, prázdne.

Nevenoval pozornosť tomu, čo má na tanieri. Najedol sa v chvate. Skôr, než doje Snape. Musí ho zastihnúť, musí… Ginny ho nasledovala. S obavami sa obzerala na slizolinský stôl. Viacerí pri ňom sediaci sa zvláštne uškŕňali, kým Draco sa tváril obozretne až znepokojene. Tým sa bude zaoberať neskôr.

Dobehol ho až pred jeho kabinetom. Keď chce, vie sa riadne ponáhľať. Nepovedal ani slovo, len ich vpustil dovnútra.

„Je to pravda?“ spýtal sa Harry otázku, ktorá ho gniavila už pár hodín.

Snape prikývol už spoza svojho stola. „Také sú zákony čistokrvných rodín,“ odpovedal neutrálnym hlasom.

Harry sa hodil do kresla. Takže predsa. „Kedy ste mi to plánovali oznámiť?“ prehovoril mimovoľne. „Keď sem nabehne Sírius s úmyslom konečne vás odpraviť?“

„O čo ide?“ podozrievavo si založila ruky vbok Ginny, pozerajúc z jedného na druhého.

„Harryho zákonným poručníkom sa vtedy, čo sa tej funkcie zbavila Petúnia Dursleyová, automaticky stal Sírius Black podľa vôle Harryho rodičov,“ vysvetlil Snape monotónne, nespúšťajúc zrak z Harryho. „Ja som po celý čas, čo bol Black v bezvedomí, len zastupoval jeho miesto. Teraz sa moje právo byť Harryho poručníkom anulovalo.“

Ginny prekvapene vydýchla. S rozšírenými očami prudko objala Harryho okolo krku.

„A to, čo povedal minister, je tiež pravda?“ pýtal sa Harry ďalej, vymaniac sa z Ginniných rúk. Tvár však mal otočenú preč od Snapea, hlas sa snažil udržať vyrovnaný.

„Nemusíš sa obávať,“ odpovedal Snape uštipačne. „Slobodne sa môžeš rozhodnúť, že tvojím poručníkom ostane Black, a nebudeš nútený tráviť čas so mnou.“

Harry prudko vstal. „Ja som nikdy nebol nútený,“ vyhŕkol nahnevane. „Mal som dojem, že tento bod som vám za seba už objasnil. Ale vy ste možno neboli úprimný. Všetci tie rečičky o rodine a prázdninách a…a ten váš výbuch minule! Že vy ste môj strýko a moja krv, a pri tom Sírius bol tiež otcovým bratrancom!“

Snape rovnako vstal a obišiel stôl. „Stará matka tvojho otca a Blackov starý otec boli súrodencami. Jamesova a moja matka boli dvojčatá. Vypočítaj si, kto ti je bližším príbuzným,“ vyštekol varovne.

„Iste,“ ironicky odsekol Harry. „Ešte aby sme nezabudli, že vlastne ani neviete, či náhodou nie je vaším otcom môj dedo, čiže pokojne môžete byť ozaj mojím strýkom!“ V tom istom momente, ako to vykríkol, vedel, že prestrelil. Ginny si prikryla ústa, no i tak bolo počuť, ako zhíkla.

Snape sa napriahol. Zastavil svoju dlaň milimeter od Harryho tváre a tvrdo zovrel päsť. „Vypadnite, Potter,“ precedil pomedzi zuby mrazivo. „Hneď!“

Harry schmatol Ginny za ruku a vystrelil na chodbu. Pár metrov od kabinetu vrazili do niekoľkých Slizolinčanov, no nevenoval im pozornosť. V mihu vbehli do tajnej chodby, kde sa Harry premenil na orla. Myslenie v animágskej podobe však už nebolo také jednoduché ako pri prvej premene; čím viac premien, tým jasnejšie sa jeho myslenie udržiavalo.

„Harry, stoj! Počkaj!“ skríkla za ním Ginny. Ako človek nemala šancu dobehnúť ho, ako kune sa jej to tiež veľmi nedarilo. Ľahučko ju schmatol do pazúrov tak, aby ju neporanil, a pustil ju na druhom poschodí pred východom. Tam sa obaja premenili naspäť a Harry pokračoval v behu do veže. Zastavil sa až vo svojej izbe, slepý k všetkým prekvapeným pohľadom. Až tam si dovolil zúriť.

„Bastard!“ skríkol rozzúrene a päsťou vyskúšal pevnosť múrov. Následne riadne kopol do svojej postele, až sa zakolísala. „Sviniar! Odporný hajzel! Ako mohol…!“

„Harry, kámo, upokoj sa, áno?“ snažil sa ho tíšiť Ron, ktorý dobehol aj s Hermionou hneď za nimi. „To by už stačilo, Snape ti nestojí za to, aby si si kvôli nemu rozkopal posteľ.“

Odpoveďou bol ďalší kopanec a buchnát do steny. Harry nedbal, že hánky mu začínajú červenať. „Hnusný klamár!“

Hermiona, ktorá zatiaľ držala v náručí rozrušenú Ginny, sa naňho nesúhlasne pozrela. „Nech už máte teraz medzi sebou čokoľvek, nemáš právo tak o ňom hovoriť. Je to tvoj príbuzný a poručník…“

„Nie je,“ stopol ju Harry. Jeho hnev v momente opadol. Ešte raz buchol päsťou do steny, no bez predchádzajúcej rozhodnosti. „Odkedy sa Sírius prebral, stratil svoje poručníctvo nado mnou.“

„Hej, to je super,“ povzbudzujúco sa usmial Ron a vyvalil sa na posteľ. „Mohol ti to povedať aj skôr, to je fakt, ale nevadí. Kedy oslavujeme? Až v Troch metlách, či si skočíme pre ďatelinové pivo hneď?“

„Sklapni, Ron!“ okríkla ho jeho sestra s červenými očami. „Alebo ti ešte nedošlo, že Harry ho má rád? Teraz si musí vybrať medzi Síriom a Snapeom, a ani jeden mu to neuľahčuje!“

„Ale Síria má radšej,“ spokojne vyhlásil s rukami za hlavou. „Vec vyriešená.“ Pozrel na Harryho. „Sorry, kamoš, ale rozhodne by som ťa nechcel cez prázdniny navštíviť u Snapea.“

„To už teraz skutočne nebude problém,“ sarkasticky odvetil Harry. „Môj drahý strýko rozhodol za nás všetkých.“

Hermiona si ho podozrievavo prezrela. „Harry, prečo si ho nazval strýkom?“ spýtala sa opatrne. „Doteraz si sa tomu vyhýbal, volal si ho priezviskom, ale nikdy…“

„Nepýtaj sa,“ zahriakla ju Ginny rázne a privrela oči. „Aspoň raz. Prosím.“

Hermiona výnimočne zavrela múdro ústa a udržala v nich akúkoľvek otázku, ktorá sa cez ne chcela predrať.

***

Ráno bolo zamračené. Harry náročky nešiel na raňajky s Hermionou a Ginny, ale až s Ronom pred Herbológiou zamierili do kuchyne. Dobby bol radosťou celý bez seba, že môže niečo spraviť pre Harryho, takže sa najedli lepšie než v sieni. O poštu sa pre Harryho postaral Neville; sovy mu bez akýchkoľvek protestov prenechali listy adresované Harrymu. Harry si nad tým nelámal hlavu, stačilo mu nejasné vysvetlenie, že to súvisí s vazalstvom.

Remus prišiel na obed síce mierne strhaný, no usmial sa na Harryho a jemne kývol. Tonksová vedľa neho vyzerala celkom dobre a tiež sa usmievala. Harry im úsmev silene opätoval. Bolo super, že Sírius je späť. Snapeova odmeranosť a nenávistný pohľad spoza profesorského stola sa však vrátili tiež.

Po Magických tvoroch sa Ron chcel pokúšať o premenu vonku, pod záštitou Zakázaného lesa, argumentujúc, že aj Harrymu sa podarilo prvýkrát premeniť pod holým nebom. Hermiona proti tomu namietala odlišnosťou situácie a tiež nebezpečenstvom, pripomínajúc, že by porušili (opäť) školský poriadok. Ich diskusiu ukončil až auror Morris, ktorý ich veľmi taktne upozornil, že od Hagrida to do školy trvá kratšie než dvadsať minút, ktoré sa oni už mocujú vonku. Našli preto kompromis v podobe Komnaty najvyššej potreby, ktorá sa úplne prispôsobila podmienkam imitujúcim voľnú prírodu. Kým sa Ron snažil nájsť v sebe medveďa a premeniť sa, Hermiona sa ako morálna podpora v podobe vydry vrtela pri ňom. Harry len sedel neďaleko dverí a hrýzol steblo trávy, stratený vo vlastných myšlienkach.

„Podľa mňa sa tým priveľmi zaťažuješ,“ vyhlásil Ron asi po hodine márneho snaženia a sadol si k nemu. „Sírius sa ti ozval prvý, hneď vyhlásil, že ťa k sebe vezme, bol to najlepší kamarát tvojho otca a je cool. Snape, oproti tomu, ťa päť rokov terorizoval, nenávidel sa s tvojím otcom, bol smrťožrútom, a je to stále slizký netopier. Tak nad čím ešte váhaš?“

Harry kopol do najbližšieho kameňa, ktorý pozoroval už dlhšie. „Nie je všetko také jednoduché, Ron,“ odvetil. „A nemal by si náhodou skúšať premenu?“

Hermiona stále ako vydra docupkala k nim a štuchla Rona do nohy s vyčítavým pohľadom, potvrdzujúc Harryho slová.

Ron pokrčil plecom a vzal si vydru na kolená, čím jej nepriamo znemožnil možnosť premeny. „Aj tak mi to nejde. Možno trhnem Pettigrewov rekord.“

„Nekecaj,“ zahriakol ho Harry s falošnou dávkou bodrosti. „Len sa trochu viac sústreď, a bude to, ani nebudeš vedieť, ako. A na tvojom mieste by som Hermionu pustil.“

Ron si ho pochybovačne premeral v súvislosti s tým optimizmom, no vydru opatrne položil na zem. Okamžite sa premenila na človeka, a netvárila sa vôbec nadšene. „Ron, prišli sme sem kvôli tebe, aby si sa snažil o premenu. Nemáš tu vysedávať a hovoriť Harrymu, čo má robiť, a už vôbec sa nemáš hrať so mnou, akoby som bola tvojím domácim zvieratkom!“ zlostila sa.

Ron na protest zdvihol obe ruky. „Keď ty si taká pekná, či si dievča alebo vydra,“ vyhŕkol nevinne, no šklbalo mu kútikmi pier.

Hermiona sa nadýchla a opäť vydýchla. „Ronald Weasley, nemal by si používať takéto vyjadrenia, keď sa s tebou rozprávam vážne!“ rozhodila rukami.

„Ja rovnako,“ zaškeril sa na ňu Ron a vyskočil na nohy. Chytil ju okolo pása, no zachoval aký-taký odstup. „No tak sa nedurdi. Fakt sa snažím. Môžem ja za to, že mi to jednoducho nejde?“

Harry nepočkal na Hermioninu odpoveď. Nevyzeralo to na to, že budú spolu hovoriť dlho, a nemal záujem rušiť ich v ich chvíľke. Posledná vyučovacia hodina sa ešte neskončila, bolo teda viac než pravdepodobné, že chodby budú prázdne a teda relatívne bezpečné. Potichu sa preto vytratil preč a bezcieľne blúdil chodbami Rokfortu.

Vonku sa medzitým takmer úplne zotmelo. Noc prichádzala čoraz včaššie. Mesiac bol ešte plný, hoci jeho moc sa nevyrovnala včerajšej noci. Vyšiel pomerne skoro; jasná obloha sľubovala možný mráz. Bol koniec októbra, o pár týždňov začne azda aj snežiť.

Harry podišiel k oknu. Mimovoľne sa uškrnul pri pohľade na Zúrivú vŕbu, ktorá sa nejasne črtala v tme. Bolo zvláštne, že nestretol ani jedného aurora, ale bolo mu to jedno. Čo bude o pár týždňov? Voldemort sa už dávno neozval, pomyslel si ironicky. Celý týždeň bolo viac-menej ticho, okrem jeho pošty kráľovnej. Harry netušil, čo tým chce dosiahnuť, no zatiaľ sa tým nechcel zaoberať. Možno sa mal spýtať Eltocara, ten by mu azda vedel poradiť. Na druhej strane, s najväčšou pravdepodobnosťou by znovu nerozumel elfovej odpovedi. Ešte stále nerozlúštil jeho radu.

Unavene si pošúchal oči. Už aby prišla Ginny a šli pomaly na večeru. A potom, potom možno nejaké úlohy, alebo si precvičia živly, alebo… Ruka mu zamrzla v pohybe. Nebol si tým istý, no zdalo sa mu, že si niekto sťažka povzdychol.

Opatrne sa pohol z miesta. Pozorne si prezrel chodbu. Nikde nikoho nevidel. Bol by nad tým mávol rukou, keby si neuvedomil, že svetlo rozlievajúce sa z jedného okna na druhom konci chodby je o niečo užšie než ostatné. Ticho, ako len mohol, prešiel k nemu.

Vo výklenku, ukryté pred očami iných, sedelo schúlené dievča. Kto by ju nehľadal, nebol by ju našiel. V klbku, pokrčené nohy pritiahnuté k hrudi a objaté rukami, dívala sa von oknom. Čierne vlasy jej ako závoj zakrývali bledú tvár ožiarenú mesačným svetlom. Celý jej zjav rezonoval nejasnou melanchóliou a ešte čímsi, čo Harry nevedel identifikovať.

„Čo tu robíš, Chiara?“ napoly zvedavo a napoly podozrievavo ju vyrušil.

Strhla sa. Skoro sa zošuchla z výklenku. Keby ju nebol zachytil, bola by už na zemi. Vďaka za jeho rokmi vycvičené reflexy stíhača. „Nepočula som ťa prísť,“ zaševelila.

Harry si sadol oproti nej. „Prečo nie si vo svojej klubovni?“ spýtal sa jej ešte raz.

Pokrčila plecom. „Nemám chuť byť tam,“ odvetila a znovu sa zadívala von. „A čo ty? Myslela som, že si stále so svojimi priateľmi. Teda, Ron a Hermiona, tak sa volajú, všakže?“ pozrela naňho pre utvrdenie.

„Si prváčka,“ ignoroval jej naznačenú otázku. „Mala by si byť v klubovni, keď máš voľno, učiť sa alebo sa zabávať so spolužiakmi. Ako inak ich chceš spoznať a zapadnúť?“

Chiara sa opäť otočila k oknu. „Ešte bude čas,“ znela vyhýbavá odpoveď.

Harry si povzdychol. „Chiara, viem, že mi niečo tajíš,“ povedal bez okolkov to, čo ho okrajom mysle zamestnávalo od víkendu. „Povieš mi to?“

Chiara sa smutne usmiala. „Chcela by som, ale radšej nie. Ešte nie,“ upresnila. „Ale neboj sa, nejde o nič dôležité,“ uistila ho rýchlo, keď otváral ústa na reakciu. „Skutočne, mama mi napísala, že to už dlho nebude trvať…“ zaklapla si rukou ústa.

„Čo už nebude dlho trvať?“ zúžil Harry pohľad. „Chiara, ty niečo vieš? Niečo…o Voldemortovi?“

Chiara váhavo potriasla hlavou. „Neviem nič, čo by ti mohlo pomôcť, je mi ľúto. Rada by som pomohla, ale mamke veľmi záležalo na tom, aby som ostala mimo. Aj ockovi. Nechcem, aby sa kvôli mne mamka trápila.“

„A tvoja mama, ona niečo vie?“ nedalo Harrymu pokoja. Pritiahol sa bližšie ku Chiare, nakoľko sa to v úzkom výklenku dalo, a pevne chytil dievča za plecia. „Chiara, tvoja mama niečo vie?“

Chiara sklonila hlavu, vyhýbajúc sa Harryho pohľadu, a mlčala.

„Odpovedz mi!“ naliehal Harry. „Čo vie? Musím to vedieť, ak je to dôležité, musíš mi to povedať!“ pomaly začínal kričať.

Chiara vytrvalo mlčala, no po tvári jej začali stekať slzy. Sykla od bolesti, keď Harry zovrel jej plecia pevnejšie.

V tej chvíli si Harry uvedomil, že to prehnal. „Prepáč,“ mierne zahanbene ju pustil a stiahol sa späť. Čo to robím? nadával si v duchu. Veď je to iba malé dievča. „Nemal som…“

„To je v poriadku,“ skočila mu do reči Chiara. „Je to moja vina, neostala som bokom.“ Preglgla. „Prepáč mi, že som na teba kričala. Ja len…bola to žena…ženy by nemali bojovať…a muži proti ženám už vôbec nie…“ habkala.

„Bellatrix bola monštrum,“ vyhlásil Harry bez štipky pochybností. „Keby ťa stretla, bola by ťa mučila len pre potešenie, len pre tvoj pôvod. Zabila vlastnú sestru-dvojča.“

Chiarou striaslo. „Luna mi to vysvetlila,“ ticho priznala. „Dovtedy som nerozumela, aké to je naozaj zlé.“

Chvíľu sedeli bez rečí. Harry ho nechcel porušiť, ale nevydržal mlčať dlho. „Moja stará mama bola Princeová,“ nadhodil. „Tak som uvažoval…“

Dievča prudko pokrútilo hlavou. „Prosím, nepýtaj sa, nesmiem,“ pozrela naňho úpenlivo. „Nemôžem ti to povedať, mamka povedala, že nesmiem, aj kvôli ockovi, nesmiem,“ opakovala.

„Dobre, dobre,“ tíšil ju Harry. „Môžeš mi aspoň povedať, prečo?“ zauvažoval. „Kvôli tomu, čo vie tvoja mama? Alebo kvôli tomu, kto je tvoj otec?“

Chiara opatrne prikývla, pozorne ho sledujúc.

„Luna povedala, že sa to aj tak dozviem,“ pokračoval Harry. „Od koho? Od teba, alebo od niekoho iného?“

„Odo mňa,“ zašepkala po chvíľke. „Ale až potom.“

„Kedy potom?“ pýtal sa Harry ďalej. „Čo znamená potom?“

Chiara preglgla. Váhavo pozrela na Harryho, no znovu stočila hlavu naspäť. „Keď sa vráti ocko,“ zašepkala s bolesťou v hlase. „Ale viac ti už ozaj nemôžem povedať.“

„Ani to, kde je tvoj otec?“ nevzdával sa nádeje Harry.

Chiara sa usmiala a zavrtela hlavou. Niečo jej prišlo asi smiešne, no napriek tomu ostávala smutná. Pevnejšie si objala kolená a položila si na ne hlavu.

„Ani to, ako tvoja mama vie nejaké veci, nech už ide o čokoľvek?“ kostrbato položil otázku, ktorá ho síce až tak veľmi netrápila, no možno bola dôležitejšia, než si myslel.

Chiara na odpoveď iba pokrčila plecom. Asi ani ona riadne nevedela zdroj informácií jej mamy. Pochopiteľné, veď má iba jedenásť. Prečo by sa matka zverovala dcére s tak dôležitými informáciami? Asi jej povedala len toľko, aby ju držala mimo. Nuž, tak ten zámer veľmi nevyšiel…

Na chodbu sa začali trúsiť študenti. Skončila posledná hodina, čoskoro mala začať večera. Harry sa začal nepokojne pozerať po okolí; nebál sa o seba, ale mimovoľne si spomenul na Snapeov príkaz, že sa nemá nikde pohybovať sám. Ginny bola v knižnici, so spolužiačkou pracovali na nejakej práci z transfigurácie, stretnúť sa mali až pri večeri. Ron a Hermiona si pravdepodobne už všimli, že je preč… Zarazil sa. Snape predsa už nie je jeho poručníkom, prečo by ho malo trápiť, či poslúcha jeho príkazy? A vôbec, prečo by mal poslúchať príkazy od hocikoho? Či sa nevedel vždy postarať o seba aj sám?

Harryho tok myšlienok prerušil príchod blonďavej Bystrohlavčanky. „Ahoj, Chiara, ahoj Harry,“ pozdravila ich svojím spevavým hlasom, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete, že ich našla spolu.

Chiara si odovzdane vzdychla. „Vedela si to, však?“ rezignovane sa jej spýtala. Zošmykla sa z výklenku a podišla k nej. „Preto si ma nechala osamote.“

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Harry mierne prekvapene. „Luna?“

Luna sa iba nevinne usmiala. „Starám sa o ňu, kým môžem. Chiara je také zlaté dievča, a jej mama je úžasná. Jej otec ma síce nemá rád, ale každý má svoje muchy,“ vyhlásila.

„Poznáš jej rodičov?“ prekvapene zareagoval Harry. Na jej prikývnutie sa nedočkavo spýtal: „Kto sú to? Poznám ich?“ Je Chiara nejako spríbuznená s Eileen a Aileen Princeovými? dodal v duchu.

Luna si ho nesúhlasne prezrela. „Trpezlivosť ruže prináša,“ odvetila. Otočila sa ku Chiare. „Už si sa vysporiadala so straumatovcami?“ starostlivo si ju prezerala.

Dievča prevrátilo očami. „Áno, Luna,“ prikývla poslušne.

Luna sa spokojne usmiala. „To som rada. Vďaka, Harry,“ dodala a venovala mu žiarivý úsmev. „Chceš doprovod do siene?“

Harry nemal ani potuchy, ako obyčajne, čo boli či sú straumatovce, ani prečo mu Luna ďakuje. Chiarin prístup k Luniným výmyslom bol však novinkou. „A prečo nie?“ pokrčil plecom. Možno sa cestou dozvie niečo o tomto zvláštnom vzťahu dvoch dievčat. Mierne prekvapený a hneď nato šťastný výraz na Luninej tvári ho zahanbil. Asi nečakala kladnú odpoveď…

V sieni sa žiaci zbierali postupne. Harry došiel zo svojho ročníka ako prvý Chrabromilčan, no kým došli Dean a Neville, sedeli pri ňom Chiara a Luna. Podarilo sa mu zistiť, že Luna vlastne nikdy Chiarinu matku nestretla, a oficiálne ani jej otca. Len vie, o koho ide, no hravo odbila všetky Harryho snahy vymámiť to z nej.

***

„Ostaň po hodine,“ pošepol Remus Harrymu počas štvrtkovej hodiny Obrany počas obchôdzky po triede. Kontroloval, či sa študentom darí v tvorení jednoduchých bariér, ktoré mali v priebehu mesiaca zvládnuť.

Harry strnulo prikývol. Ešte s Remusom nehovoril o Síriovi; včera po večeri a po prefektskej službe si sadol nad úlohy a kým skončil, bol natoľko unavený, že si šiel rovno ľahnúť.

„Tak aké sú správy?“ spýtal sa, keď spolu s Ronom a Hermionou prešli do kabinetu. Tonksová tam napriek Harryho očakávaniam nebola. „Tonksová má službu?“ spýtal sa pomimo, kým sa usádzal s ostatnými do kresiel.

„Nie, chcela hovoriť s Dracom,“ odvetil Remus a sadol si za svoj stôl. „Nezdal sa vám trochu nepokojný?“

Hermiona zamyslene prikývla. „Už celý týždeň je taký. Ale ani raz nepovedal nič, ani nenaznačil, aspoň som si nevšimla,“ pozrela na chlapcov pre uistenie.

„Tak mne sa rozhodne nezdôveril, čo ho trápi,“ ohradil sa Ron s rukami zdvihnutými pred sebou.

Remus si povzdychol. „No nič, snáď z neho niečo dostane Dora. Ale zavolal som vás sem pre niečo iné,“ usmial sa. „Mimochodom, dosť ma prekvapilo, že si neprišiel sám, Harry. Alebo ťa už nezaujíma, čo je nové so Síriom?“

„Premenil sa na človeka, nie?“ uistil sa Harry. „Hovorili ste spolu, chce ma vidieť a odkazuje mi, že ak mi Snape čo i len vlások na hlave skriví, dobehne a bude žiadať krvný súboj alebo ako si čistokrvné rody vybavujú spory medzi sebou,“ povedal bez záujmu.

Remus prekvapene niekoľkokrát zažmurkal. „Stalo sa niečo, kým som bol preč?“ pozrel na ostatných dvoch.

„Bol tu minister,“ odpovedala Hermiona. „Hovoril s Harrym a profesorom Snapeom. Profesor Snape už nie je Harryho zákonným poručníkom, pretože za Harryho poručníka bol Harryho rodičmi určený Sírius. Harry má teraz na výber, koho si za poručníka vyberie, a jednou z možností je aj minister osobne, ak sa Harry nerozhodne ani pre jedného z nich. Poprípade je tu možnosť, že ak si nevyberie do určitého časového limitu, Ministerstvo určí poručníka samo.“

Remus sa oprel o operadlo stoličky. Chvíľu uvažoval nad tým, čo počul. „Potom je asi skutočne dobré, že som Síriovi o zmenených rodinno-právnych vzťahoch nič nepovedal,“ povedal akoby len do vetra.

„Takže Sírius ešte o ničom nevie?“ ožil Harry a naklonil sa dopredu. „A o čom ste potom hovorili? Ako si ho priviedol k tomu, že sa premenil na človeka?“

„Išlo presne o to, čo uhádla Hermiona,“ pustil sa do vysvetľovania Remus. „Sírius skutočne nevedel rozlíšiť, čo je skutočnosť a že už nie je v zajatí imaginárneho pekla. Nepomáhalo ani prostredie, v ktorom sa nachádzal. Čo však bolo zvláštne, od svojho prvého pokusu sa nepokúšal ujsť, ani keď Molly náročky nechala do jeho izby otvorené dvere dúfajúc, že príde za ňou do kuchyne. Až keď som sa premenil v jeho izbe, pred jeho očami, prejavil známky, že vylezie z tej svojej ulity. Potreboval odo mňa len zopár podpichnutí, aby vyliezol z izby, a spolu sme presnorili celý dom.“ Uškrnul sa, čím Harrymu pripomenul jeho mladšiu verziu zo Snapeovej spomienky. „Dora nebola veľmi nadšená, že sme vyšli z izby, kde ma zavrela, a Molly na mňa okamžite začala kričať, no Sírius v tej chvíli skočil predo mňa pripravený ma brániť. Molly ho napomenula, že keď jej chce niečo povedať, musí sa zmeniť na človeka, a nie vrčať na ňu ako pes. Na prekvapenie nás všetkých sa Sírius premenil a vyhlásil: ´Remus nesmie byť počas premeny zatvorený, je potom ráno celý dolámaný. Potrebuje sa prebehnúť, ženské!´ Neviem, kto bol viac šokovaný tým výstupom, či on, či my, ale v konečnom dôsledku to nevadilo.“

Trojica sa od polovice rozprávania smiala pri predstave vlkolaka a veľkého čierneho psa pred neohrozenou postavou pani Weasleyovej. Ťažko povedať, koho ľutovali, ale asi skôr dvoch Záškodníkov.

Remus s úsmevom pokrčil plecom. „Ja som bol potom odvelený na poschodie, odkiaľ som sa nesmel hnúť dole. Sírius však bol pri mne, a ráno sme spolu raňajkovali. Už dávno som sa po splne tak dobre necítil,“ zakončil.

„O čom ste hovorili?“ nadýchol sa Harry, keď sa prestal smiať.

„Stručne som Síriovi vysvetlil, čo sa stalo,“ mávol Remus rukou. „Musel som sa ponáhľať do školy, preto som toho veľa nestihol, no nechali sme ho v Mollinej starostlivosti. Tá prisľúbila, že všetko doženie.“

Harry sa spokojne uvoľnil. „Takže Sírius nevie ani ň o tom, že Snape je, vlastne bol, mojím poručníkom?“ uisťoval sa ešte raz. „Fajn, aspoň mám ešte trochu času.“

Remus si ho starostlivo premeral. „Je pre teba také ťažké vybrať si, Harry?“ spýtal sa vážne.

Harry sa trpko uškrnul. „Dúfať, že budem môcť vychádzať dobre s oboma, je trochu naivné, však?“ nadhodil zľahka.

„Pokiaľ ich nebudeš nútiť, aby vychádzali aj spolu, možno to nebude také ťažké,“ protirečil Remus. „Ak by si teda dokázal prežuť Síriove narážky na Severusovu adresu a opačne.“

„Nehovor, že aj ty si myslíš, že to nie je jednoznačná voľba!“ zadivil sa Ron. „Čo sa vám všetkým stalo? Sírius alebo Snape, no to mi je výber…“

„Ron, prosím ťa, prestaň,“ unavene ho požiadala Hermiona. „Nie je to také jednoduché. Keď si vyberie jedného, druhého tým smrteľne urazí.“

„Nehovoriac o tom, že Severus čaká, že ho Harry odmietne,“ doplnil Remus. „Keď tak nad tým uvažujem, asi toto bolo príčinou jeho výlevu, čo myslíš, Harry? Podľa mňa mu nie je jedno, ako to dopadne, hoci tuší, koho si vyberieš.“

„Vďaka, že mi to všetko pripomínate,“ sarkasticky ohodnotil Harry. Postavil sa a prešiel ku krbu, kde pukotal oheň. „Vôbec mi to neuľahčujete. Alebo máte pocit, že som na všetko to neprišiel aj sám?“

Remus sa chápavo usmial. „Zavolal som ťa sem aj preto, že Sírius chcel s tebou hovoriť. Včera večer si neprišiel, tak sme sa dohodli, že ťa zdržím po hodine.“ Skontroloval čas. „Mal by sa ukázať…“

V krbe zaprašťalo a zjavila sa v ňom hlava. „Zdravíčko, Harry!“ šťastne vykríkol Sírius Black. „Rád ťa vidím, chlapče! Ako sa máš?“

Harry s prekvapením dopadol na stoličku pri krbe. „Ahoj, Sírius,“ vyslovil trasúcim sa hlasom. „Si v poriadku? Teda, myslím, po tom všetko…ako sa máš? Ja, chcel som prísť za tebou, vážne som chcel, ale boli tu veci, čo ma zdržali, a nemohol som, a potom bola škola, a…“ Ani si nevšimol, že sa miestnosť okrem neho vyprázdnila.

„Pokoj, Harry,“ usmial sa Sírius. „Ja viem, viem, Remus mi o všetkom povedal.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Ako sa mám? Len vďaka tebe, Harry, dobre,“ povedal vážne.

Harrymu vyhŕkli slzy. „Som rád. Naozaj, veľmi rád, že si v poriadku.“

„Nuž, moja sesternička sa zase prerátala, čo?“ bodro ho povzbudzoval Sírius. „Nemala si s nami začínať. Držíme predsa spolu, nie? Mala vedieť, do čoho ide, keď na mňa namierila prútik…dokonca od chrbta, bosorka jedna,“ skrivil tvár bolesťou pri tej spomienke.

„Už je preč, a nikomu viac neublíži,“ rozhodne vyhlásil Harry. Konečne sa zbavil posledných výčitiek, ktoré ho ešte zhrýzali. „Povedali ti, čo sa stalo na pohrebe Tonksovej mamy?“

Sírius prisvedčil. „Molly mi síce nechcela vyrozprávať všetko, ale stavili sa Fred s Georgeom. Vyrozprávali mi všetko do najmenších podrobností. Si chlapík, Harry, som na teba hrdý,“ uznal nadšene. „Len ešte budeš musieť popracovať na ohni, povedali mi, že štít nebol úplný. Môžeme cvičiť spolu, keď sem prídeš na prázdniny, aj ja mám oheň.“

Harry sa zaškeril. „Ako myslíš. Už teraz cvičím s Ronom, aj on má oheň. Ale cez prázdniny som chcel skôr cvičiť s dvojčatami. Potrebujem si precvičiť vzduch, na to, že je to môj hlavný živel, ho dosť zanedbávam.“

Sírius prekvapene vytreštil oči. „Tak moment, ty máš dva živly?“ Rozosmial sa. „No jasné, že máš dva, aj James mal. Bol by na teba taký hrdý, Harry,“ zasníval sa.

Harry sa zahľadel von oknom. Aj Snape mu povedal, že je naňho hrdý. Jeho strýko. Pokrvne o niečo bližší než Sírius… Potrebuje sa odpútať. „Čo hovoríš na Draca?“ spýtal sa.

Sírius sa prebral zo snenia. „Fakt sa rozhodol ísť proti rodine?“ vyzvedal. „Človek by to naňho nepovedal. Vyzeral, že má v sebe priveľa malfoyovie krvi na to, aby sa postavil voči snobskému ocinkovi, a ty sám si o ňom vždy hovoril ako o potenciálnom smrťožrútovi.“

„Teraz sa rozpráva s Tonksovou,“ informoval ho Harry. „Som rád, že sa dohodli. Na začiatku Draco neveril, že ho niekto prijme či mu uverí. Mal za sebou len riaditeľa a sčasti aj mňa.“ A Snapea.

„Ani sa nedivím, chlapec sa vždy správal ako vzorný Slizolinčan,“ odvetil Sírius. „Prečo si mu ale vlastne uveril ty? Teraz je to už jasné, keď sa postavil Belle, ale predtým?“

Harry sa zhlboka nadýchol. „Správal sa posledných päť rokov ako idiot, a snažil sa mi párkrát ublížiť, to je pravda,“ predniesol pomaly, dívajúc sa mimo. V mysli sa mu mimovoľne opäť vynoril jeho strýko. „Ale potom, hovorili sme spolu…a bol to vlastne on, kto zistil, čo ti je…a potom mi zachránil život, doteraz už dvakrát. Myslím, že mal problémy vo svojej fakulte. Tiež ma kryl počas boja s akromantulami, neviem, či ti dvojčatá spomenuli aj to. Počas boja sme sa nejako dostali k sebe, a kryl ma, aby som udržal svojho patrona. Nehovorím, že sme najlepší kamoši, ale zaslúži si šancu, hoci je Slizolinčan a Malfoy.“

Sírius zamyslene prikyvoval. „Skutočne to vyzerá tak, že ten chlapec má v sebe čosi z Meddy, keď sa rozhodol ísť proti tomu všetkému. Čo ho však k tomu viedlo?“

Harry sa trpko uškrnul. „Niečo mi spomenul. Jednou z príčin bolo, že prestal veriť na moje šťastie, ďalšou, že Lucius bol v Azkabane, treťou, že Bellatrix bola u nich doma celé prázdniny. To všetko ho priviedlo k tomu, že sa rozhodol zmeniť strany.“

„Takže mu šlo len o vlastnú kožu?“ zvraštil obočie Sírius. „Malfoyovská prešibanosť, vsadiť na víťaznú kartu,“ pokrútil hlavou. „Som zvedavý, ako to nakoniec dopadne. Voldemort nenecháva zradcov len tak.“

Harry preglgol. Nebol si istý, no cítil, že mu krv mierne uniká z tváre. Dúfal, že si to Sírius nevšimne. „Kto je tam teraz s tebou?“ spýtal sa rýchlo, aby odviedol Síria pre istotu na iné myšlienky.

„Som tu sám,“ odpovedal Sírius. „Večer sa má zastaviť riaditeľ, nakoľko mi vedel Remus povedať. Hej, čo si robil včera? Myslel som, že sa tu ukážeš.“

Harry pokrčil plecom. „Mám teraz toho dosť veľa,“ odvetil vyhýbavo. „Nedalo sa mi skôr prísť.“

„Netáraj,“ protirečil mu Sírius podozrievavo. „Školu si doteraz s Ronom bral len tak vážne, ako si to zaslúžila. Viem si predstaviť, že pod Hermionou je to asi ako bolo pod tvojou mamou nám, ale za celý deň si nemal čas zájsť sem? Už som chcel nakuknúť do klubovne, či ťa tam nenájdem.“

Čo mu má povedať? „Remus ti nepovedal o našom inom tajnom projekte?“ chytil sa Harry prvého nápadu. „O animágii?“

Sírius otvoril a zavrel ústa ako ryba. „Ten jeden prašivý vlkolak,“ vyslovil s úžasom. „Moony, keď ťa chytím…on vás učí animágiu?“ vyzvedal nadšene. „A ako sa vám darí? O koho vlastne ide? Asi vy traja, hejže? Už viete, akú máte podobu?“

„Hej, počkaj, nechaj ma prehovoriť,“ smial sa Harry. Odpútanie vyšlo i preňho. „Tak postupne: darí sa nám dobre, je s nami aj Ginny, svoje podoby už poznáme.“

Sírius takmer skákal od nadšenia – teda, skákal by, keby nemusel kľačať pri krbe. „Skutočne? Aká je tá tvoja? Jeleň ako James? Nie, počkať, máš oheň a vzduch, to budeš niečo iné…veď ma už nenapínaj!“

Harry sa neprestával smiať. Sírius sa správal ako malé decko, ktorému sľúbili darček. „Som orol, Sírius,“ oznámil mu hrdo.

Sírius zahvízdal. „Teda, Harry…wow… Ty si teda budeš lietať oblohou, čo?“ Zrazu zvážnel. „Teraz sa musíš ale sústrediť na úspešnú premenu. Potrebuješ mať vhodné prostredie; ja a James sme sa prvýkrát premenili v Zakázanom lese, ale pre teba bude možno lepšia Astronomická veža. Pri prvej premene sa nesnaž príliš, a nech je Remus určite pri tebe, je to trochu divné, keď nechápeš nič okolo seba. Musí byť pri tebe, aby ťa priviedol späť, lebo po prvýkrát si neuvedomuješ, kto si a čo si. Spomínam si, že Jamesa…“

Harry sa snažil potláčať smiech, no nevyšlo mu to. Vybuchol v smiech, čo Sírius tentokrát neocenil. „Ja sa ti tu snažím niečo vysvetliť, Harry!“ karhal ho urazene.

Harry len pokrčil plecom. „Vieš, ono to má ešte jeden detail, ktorý som ti nestihol povedať,“ povedal, sústredil sa a premenil sa na orla.

Nová tvár – v krbe (čo tam robí?)…no tak, Harry, mysli…tiež by sa mohol ozvať, a nie len tak čumieť ako idiot…moment…Sírius? Zahvízdal.

Sírius potriasol hlavou. „Tak to ma podržte…“ vydýchol ešte stále v šoku. Asi to nebolo varovanie len tak do vetra, lebo sa naozaj zdalo, akoby mal z krbu vypadnúť. „Odkedy? Harry, prosím ťa, premeň sa späť, nech sa môžeme normálne rozprávať.“

Harry s radosťou vyhovel. „Asi desať dní,“ oznámil mu. „Som tretí v poradí, Hermiona je vydrou už od začiatku októbra a Ginny je krásnou kunou len o niečo kratšie než Hermiona. Ronovou podobou je medveď, ale stále sa ešte nepremenil.“

Sírius len pokrútil hlavou. „Človek si trochu zdriemne a takéto zmeny sa tu zatiaľ dejú,“ pokúsil sa v údive o vtip.

A keby len to, pomyslel si Harry.

Dvere do kabinetu sa otvorili. Harry pozrel na Remusa.

„Nechcem vám do toho veľmi vstupovať,“ ozval sa s príjemným úsmevom, „ale ako Harryho učiteľ musím dohliadať na to, aby sa naobedoval.“

„No počkaj, Moony,“ zastrájal sa Sírius výhražne, „takto ma ťahať za nos, také dôležité informácie mi zatajovať!“

„Tak Harry ti to už povedal?“ začudoval sa Remus a pozrel na Harryho.

Ten sa v mihu postavil. „O animágii. Aj som sa premenil na orla, trochu ostal šokovaný,“ vysypal zo seba rýchlo. Len nech sa Remus nepreriekne!

„Mohol si ho nechať ešte chvíľku v nevedomosti,“ zareagoval plynulo Remus. „Ale teraz už poď, lebo obed sa už dávno začal, a nič ti neostane!“

„Som rád, že si späť, Sírius,“ obrátil sa Harry ešte raz ku krbu. „Skutočne, veľmi rád.“

Sírius sa široko usmial. „Samozrejme, Harry. Veď čo by si robil bez svojho poručníka?“ S tým zmizol.

Harry len trpko skrútil pery. „Skutočne, čo by som si bez svojho poručníka počal,“ zašepkal a nasledoval Remusa do siene. Pohľadom nenápadne vyhľadal Snapea a s ťažkým srdcom sa pustil do jedla, nevšímajúc si viac okolie.